Šport patrí k môjmu životu, ale popravde, beh mi nikdy nevoňal. Ako väčšine ľudí sa mi nechcelo len tak bezvýznamne utekať. Dnes banujem, že som neobjavil jeho čaro už dávnejšie.
Môj vzťah k behu sa začínal vyvíjať maličkými krokmi. Zdalo sa skôr, že sa rozídeme. Pri prvých pokusoch pred piatimi rokmi som zabehol asi päť kilometrov, a to som si musel spraviť asi tri prestávky. Všade som počúval a čítal, že začiatky sú veľmi ťažké. Veľká pravda, žiadny mýtus.
Veľa Oravcov si splnilo sen o prvom maratóne Čítajte Chce to len pevnú vôľu a nikdy sa nevzdať. Len tak vedie cesta k úspechu. Mňa doviedla až na najstarší maratón v Európe, do Košíc. V roku 2016 niečo nepredstaviteľné. O maratóncoch z Oravy som iba písal. Každý rok mi rozprávali úžasné príbehy a zážitky. Ja som ich iba nadšene počúval a snažil som sa urobiť čo najkrajší článok. Tento rok bol však výnimočný. Rozhodol som sa Medzinárodný maratón mieru odbehnúť tiež a zažiť na vlastnej koži tie neopakovateľné pocity.
Túžba silnejšia ako zranenia
Moja cesta na prvý maratón bola strastiplná. Keď mi v marci tohto roku operovali meniskus, bol som míle vzdialený tomuto cieľu. Prešlo vyše jedného mesiaca a ja som už skúšal koleno zabehnúť. Chýbali mi tie pocity, keď pri behu na všetko zabudnete a poriadne sa spotíte. Jeden, dva, tri, štyri, päť kilometrov. Dúfal som, že koleno vydrží. Prvý pokus dopadol dobre a ja som žiaril šťastím. Môžem znovu behať. Rýchlo som sa vrátil do starej formy, keďže som sa udržiaval v kondícii na bicykli. V júni to vo mne dozrelo a odhodlal som sa prihlásiť na prvý maratón. Dva polmaratóny som už zabehol minulý rok, preto som cítil, že musím ciele posunúť. I keď dvojnásobne, ale bola to veľká výzva. Nechcel som nič nechať na náhodu, chcel som byť poriadne pripravený. Držím sa hesla: Buď robiť niečo poriadne, alebo vôbec. Tri mesiace som sa snažil aspoň štyrikrát do týždňa trénovať. Chcelo to veľké odhodlanie a nezlomnú vôľu. Prišli ľahké zranenia, ale nechcel som sa vzdať. Prvú októbrovú nedeľu som chcel stáť na štarte v Košiciach. Záverečné tréningy vo mne vyvolávali veľa otáznikov. Mám tam vôbec ísť? Vydrží takú záťaž operované koleno a predtým zranené achilovky? Túžba splniť si tento sen bola silnejšia.
To sa len tak nevidí. Oravčan na stupňoch pre víťazov v Košiciach Čítajte Prvý maratón i polmaratón s Jánom Jankolom
Stres z prvého maratónu by som u mňa prirovnal k maturite alebo skúške na vysokej škole. Chcel som si to užiť, ale na druhej strane som nevedel, čo ma čaká na trati a ako to zvládnem. Preto taká nervozita. Všetko opadlo na štarte, keď som stretol bežeckého kamaráta Jána Jankolu z Trstenej. Pomohol mi na prvom polmaratóne v Prešove a otcovské rady mi dával aj na 42-kilometrovej trati v Košiciach. Držal som sa jeho pokynov. Keď povedal zrýchlime, tak som pridal. Dokonca som sa snažil rovnako občerstvovať ako on. Bežali sme so skupinou na celkový čas tri a pol hodiny. To znamenalo priemerné tempo na kilometer päť minút. Vravím si, prvá polka bude v pohode. Horšie to bude na druhej, lebo v príprave som v takom tempe nebežal ani 25 kilometrov. Na moje počudovanie som sa cítil vynikajúco. Nohy išli a kilometre pribúdali. Ľudia stáli na takmer celej trati a dodávali mi potrebnú energiu. Skutočný boj začal na záverečných desiatich kilometroch. Keby som zvoľnil, dôjdem si to v pohode. Lenže ja som stále bežal s mojou skupinou a možnosť zabehnúť prvý maratón za tri a pol hodiny ma hnala dopredu. Prišlo aj pichanie v operovanom kolene, nohy už neboli také ľahké. Ale v tom je krása maratónu. Ľudia prekonávajú na 42-kilometrovej trati svoje limity.
Košice ťažko niečo prekoná
Ako sa blížil cieľ, snažil som sa viac a viac myslieť na záverečný kilometer. Ľudia vám tlieskajú a po modrom koberci vchádzate do cieľa. Konečne koniec a preberáte si najkrajšiu a najvzácnejšiu medailu. Neviem, aká sila sa to vo mne vzala, ale posledné dva kilometre som sa odtrhol od mojej skupiny a dokázal som ešte zrýchliť. Na tréningu niečo nemysliteľné, ale na najstaršom maratóne v Európe možné. Užíval som si záverečné metre.
Skvelý, o nič horší ako predošlé ročníky Čítajte Zdravil som divákov a ďakoval som im za úžasnú atmosféru. Nemôžem ju síce s ničím porovnať, ale ťažko to prekonajú iné maratóny. V cieli som bol plný dojmov. Žiaril som šťastím. Nohy boli na tom horšie, ale tie pocity prekonajú všetky bolesti. Darmo sa nehovorí: Lepšie raz zažiť, ako stokrát o tom počuť. Mám radosť, že som mohol tieto krásne chvíle zdieľať s mojou najvernejšou fanúšičkou – manželkou Ankou. Podporovala ma v príprave i na pretekoch. S deťmi mi bola veľkou oporou a tam sa podľa mňa skrýva môj úspech. Patrí jej veľká vďaka. Moje poďakovanie patrí aj Maratónskemu klubu Tvrdošín. Vďaka chlapcom som našiel bežeckú komunitu a potiahol som sa za čoraz väčšími cieľmi. Moje ďakujem patrí aj Jánovi Červeňovi z Dolného Kubína. Úvodné týždne mi neúnavne písal tréningy a ukázal mi cestu, ako sa pripraviť na prvý maratón. Košický maratón sprevádza krásne a pravdivé motto. Vyskúšaj raz a zamiluj si navždy. Už som mysľou na 99. ročníku. Chcem to zažiť znovu.
