Soňa Gavulová-Brnová: Splnil sa mi dlhoočakávaný sen
Dojmy z prvého maratónu sú neopísateľné. Aj keď tento sen človek chcel zažiť už skôr, verdikt padol až na tento rok. Odhodlanie trénovať si vyžiadalo prispôsobiť celý režim v rodine. Človek si môže predstavovať, aké to je, ale kým to nezažije na vlastnej koži a neskúsi, tak nevie a nerozumie.
To sa len tak nevidí. Oravčan na stupňoch pre víťazov v Košiciach Čítajte Prečo práve Košice? Práve preto, že patrí k najstarším maratónom a metropola východu tomu dáva čerešničku na torte. Už samotný výstrel bol v tom tichu jedinečný a keď bežíte prázdnymi ulicami cez veľké mesto, nikde autá, iba masa ľudí, bežiacich za svojím snom. Človek očakával povzbudzovanie, ale až tak oduševnené plné ulice nie. Od malých detí až po dôchodcov, vozičkárov, stále s nápismi a povzbudzovali každého, kto sa vydal na túto métu. V neposlednom rade aj medzi bežcami sa dokázali počas behu vytvoriť priateľstvá, žiadna rivalita, zlé priania, iba povzbudenie do ďalších kilometrov.
Prvý raz som o maratóne nepísal, ale bežal. Chcem to zažiť znovu Čítajte Celý maratón sa niesol v nádhernom športovom duchu. Moje emócie, endorfíny pri vbiehaní do posledných kilometrov boli neopísateľné. Ľudia vám potleskom dávajú znať, že sa blíži koniec. Nával radosti a sĺz od šťastia, že sa splnil dlhoočakávaný sen, bol na svete. Nikto mi ho už nezoberie. Uvidieť v cieli manžela, syna bolo pre mňa čerešničkou na torte. Rodičia s dcérkou pri televízore, brat a priatelia boli podporou na diaľku. Pre mňa to bola moja osobná výhra a skúsenosť, ktorá sa neopakuje.
Dolnokubínčanka kúzli s futbalovou loptou Čítajte Ivan Juriga: V cieli som sa musel znovu učiť chodiť
Na maratón som sa tešil, aj keď som mal pred ním rešpekt. Behával som maximálne do 30 kilometrov, väčšinou tých 20. Trénoval som v okolí Brna, ktoré je kopcovité. V Košiciach som sa spoliehal na krásny rovný terén. Už pred behom som mal presilené väzy v pravom kolene a trochu narazené rebrá. Dúfal som, že sa to neozve počas behu. Našťastie, veľké problémy neprišli a mohol som si užívať skvelú atmosféru. Košický maratón je vždy skvelým zážitkom. Bežal som s bratrancom, takže nám bolo veselšie. Zhruba od 16. do 30. kilometra som sa sústredil na úsporu síl. Vravel som si, že tých posledných dvanásť zvládnem ako nič. Akurát, že tam začal skutočný boj.
Našťastie, celý maratón sme mali so sebou vytrvalých fanúšikov – manželku, sestru, švagra s deťmi i bratranca. Pri každom povzbudení som podvedome zrýchlil, takže podľa hodiniek som musel spomaliť. V posledných kilometroch som si hovoril, na čo som sa to dal... Aj keď som vedel, že sú to pocity z únavy, ignoroval som ich. Nepripustil som povedať, že nikdy viac. Aj tak by to nebola pravda.
Do cieľa som dobehol s jednou súťažiacou. Bola to dojímavá chvíľa. Od šťastia sme sa objali. Nohy potom zdreveneli a ja som sa musel znovu učiť chodiť. Pocity z tej radosti a súčasnej únavy boli skvelé. Ivan Juriga
Ivan Juriga (vpravo). (zdroj: archív športovca)Peter Čelko: Ten pocit po modrom koberci stojí za tú drinu
Keď som pred tromi rokmi zmenil životný štýl a ako hobby som si vybral beh, méta odbehnúť maratón vyzerala nedosiahnuteľne. Atmosféru v Košiciach som zažil už pred dvomi rokmi. Zabehol som prvý polmaratón. Svetoznáme preteky ma dojali neopísateľnou atmosférou. Tisíce bežcov a divákov po celej trati a do posledného detailu zabezpečená organizácia.
Tento rok sa mi podarilo zdolať celú maratónsku trať, a to i napriek ťažkostiam so svalovými kŕčmi v druhej polovici. Ten pocit dobehnúť po modrom koberci do cieľa stojí za tú drinu. Ďakujem svojim najbližším a tiež klubu MK Tvrdošín. Neviem sa už dočkať prvej októbrovej nedele v budúcom roku. Bol to môj prvý maratón a verím, že nie posledný.
Peter Čelko s priateľkou Monikou. (zdroj: archív športovca)Ján Paľo: Ani som nesníval o takom čase
Na prvý maratón som sa prihlásil už v roku 2019. Žiaľ, z rodinných a pracovných dôvodov som sa nemohol zúčastniť. Nevyšlo to ani v ďalšom roku pre Covid-19, no tento rok som si to už nenechal ujsť. Povedal som, že pôjdem stoj čo stoj. Začalo to výborne v máji, kedy sa nám narodilo tretie dieťa, synček Janko. Všetci sme sa naňho tešili, užívali sme si dieťatko. Popri práci a rodine nebolo na tréning veľa času. Povedal som si, že pobežím pre dobrý pocit, pre rodinu, budem si obzerať mesto a vychutnávať atmosféru.
Beh na Štibel bežcov vytrápil Čítajte Proste dobehnúť do časového limitu. Psychicky som bol nastavený dobre, horšie to bolo s kondíciou. Ale na moje počudovanie sa mi bežalo výborne. Samozrejme, mal som veľký rešpekt. Zvolil som ľahké tempo. Po odbehnutí celého okruhu som sa cítil stále veľmi dobre, čomu určite pomohla perfektná atmosféra. Pozvoľna som zrýchľoval tempo. Na 35. kilometri som sa tešil, ako budem bežať do cieľa, až som zabudol na pálenie a bolesť v nohách. Posledné tri kilometre som dokonca ešte zrýchlil. Povzbudzovanie a atmosféra mi dávali neuveriteľnú energiu. Dobehol som v čase, o ktorom som ani nesníval. Trénoval som mesiac pred maratónom, a to dva behy v týždni po 10 km. Ďakujem mojej rodinke za podporu. Istotne do Košíc pôjdem znovu.
Ján Paľo (vpravo) s partiou v Košiciach. (zdroj: archív športovca)Juraj Maxa: Posledné kilometre boleli, sladká cieľová rovina
Odbehnúť maratón a ak sa podarí, s dcérou Miškou, to bol sen. Niekde som čítal: „Keď to neskúsiš, nezistíš, či to dokážeš.“ Chcenie zistiť, či to dokážem, bolo hnacím motorom. Prvý krok, postaviť sa na štart, som zvládol. Prvých 30 km sa mi bežalo podozrivo dobre. Na povestnom 30. kilometri prišla kríza. Najskôr náznaky kŕčov, do toho sa ozvalo koleno. Posledných 10 km som skôr odkráčal. Mal som šťastie. Po obrátke som sa ocitol na úseku, kde sa trate míňali. Oproti bežali účastníci z Afriky. Oni vlastne nebežali, len sa tak vznášali nad zemou. O tom, že na trati nechýbal zmysel pre humor, svedčili aj hlášky typu: Tí nebežia, veď tí lietajú. Žiadni letci, flákači sú to. Kým my tu musíme bežať štyri hodiny, oni to odbehnú za dve a dve hodiny sa flákajú. S atmosférou v Košiciach som skúsenosti už mal. Odbehol som tam dva polmaratóny.
Extraligový účet si otvoril ďalší Oravčan Čítajte Ale úplne inak ju vnímate, keď vládzete a keď sa trápite. Až tu sa ukázala veľkosť košického publika. Oni hnali, aj keď si nevládal. Bez divákov by sme koľkí nedokončili? Najťažších bolo posledných 10 km. Určite v tom bola neskúsenosť. Boleli, ale o to sladšia bola cieľová rovina. Na trati sa mi potvrdilo pravidlo, že určite stretneš niekoho, koho potiahneš, alebo niekto potiahne teba. Po dobehnutí do cieľa som dal dva maratóny – prvý a posledný. Ak mi to bude dané z hora, chcel by som ho dať pod štyri hodiny. Snívam, nemusí sa to splniť, ale pokúsim sa o to.
Juraj Maxa odbehol prvý maratón aj s dcérou. (zdroj: archív športovca)
