S malou dušičkou, veľkým odhodlaním a prázdnymi vreckami vycestoval Michal Magušin najskôr do Ameriky, potom do Londýna, aby sa bohatší o množstvo skúseností vrátil domov.
Pohoda v zázrivskej krčme
Mladý Lipták má k Orave a Oravcom blízko. Dôvody sú hneď štyri. Páči sa mu pracovitosť miestnych ľudí, aj to, že udržiavajú tradičné hodnoty a snažia sa nimi riadiť. Ďalšie dva sú osobnejšie.
Tým prvým je jeho niekdajšia prvá láska, ktorá bola z Dolného Kubína. Druhý je ešte prozaickejší. „Keď prídem do zázrivskej krčmy, nikto mi nedá po hube, aj keď som taký hlučný,“ povedal s úsmevom desiatkam poslucháčov na inšpiratívnej konferencii K.R.O.K. „Dokonca aj keď prídem s mojimi bratislavskými kamarátmi, nič sa im tu nestane.“
Návrhár: Všetci spolužiaci tvorili dámsku módu, tak som skúsil inú Čítajte Na konferencii mal povedať niečo inšpiratívne. O sebe, svojom živote, práci. Nezačínalo sa mu však ľahko. Môžu za to udalosti ostatných týždňov. Vražda kolegu Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martinky, situácia na politickej scéne. „Som veľmi smutný, unavený, zdrvený z toho, čo sa deje a ja o tom musím každý deň písať, hovoriť, stretávať sa s ľuďmi, natáčať videá,“ začal svoje vystúpenie. „Bol som na Jánovom pohrebe. Nebojím sa, že ma niekto môže zabiť za to, čo píšem. Nebojím sa uverejniť veci, ktoré som chcel uverejniť. Ale mám zlý pocit, ktorý som nikdy nemal. Že si len robíte svoju prácu a preto, že si ju robíte dobre, vás niekto zastrelí aj s vašou snúbenicou?“
Musel odísť
„Mal som nádherné detstvo,“ začal spomínať. „Z pohľadu peňazí je ťažké mať veľkú rodinu. Ale pre decká je to niečo úžasné.“ Mama mladého žurnalistu je vrchná sestra v pôrodnici. Jeho otec musel po 30 rokoch odísť pracovať do zahraničia. Uživiť veľkú rodinu je totiž čoraz ťažšie.
Po základnej škole v rodnej dedine nastúpil na ružomberské gymnázium. Kým nezačal študovať na vysokej škole v hlavnom meste, Liptov opustil vari len dvakrát. „Už na strednej som však vedel, že doma nemôžem zostať,“ hovorí Michal Magušin. „Túžil som vyjsť z nášho lokálneho sveta, vidieť, čo sa deje vonku, stretnúť nových ľudí.“
Desať dní na Kanároch
Ako prvák na výške sa rozhodol, že si urobí výlet na Kanárske ostrovy. Dovtedy za hranice nechodil. Nemal peniaze, ale ani odvahu. Letenku si kúpil pol roka dopredu. Veril, že za šesť mesiacov sa k nemu pridá nejaký kamarát. Nepridal. Na letisku stál sám. S ruksakom, v peňaženke stoeurovka a v hlave otáznik, kde bude bývať, keďže ubytovanie si vopred neobjednal.
Na svet prišli ďalší malinkí Oravci Čítajte „Naoko nedobrodružná krajina bola pre mňa obrovským dobrodružstvom,“ rozpráva novinár. „Letel som tretí raz v živote, celkom sám, takmer bez peňazí. Po prílete som netušil, čo idem robiť. Tri hodiny som kráčal mestom, psy na mňa štekali, stratil som sa. Desať dní som blúdil po krajine, spával v pieskových dunách, kde po mne liezli všelijaké ucholaky, ktoré v noci vyliezali z piesku. Cítil som sa tam strašne sám. Bol to taký silný, až existenčný pocit samoty, že ani najlepší priateľ, ani Boh v tej chvíli nie sú so mnou.“
Výlet dal Michalovi veľmi veľa. Po návrate si uvedomil, že si sám seba oveľa viac váži, pretože dokázal urobiť to, čoho sa strašne bál.
Otázky a odpovede
Kanárske ostrovy boli prvým silným zážitkom v Michalovom živote. Druhý prišiel počas štúdia žurnalistiky. „Na škole máte dve možnosti,“ hovorí. „Buď to zabalíte, lebo vám to nedáva zmysel, alebo si nájdete v tom všetkom niečo, čo vám zmysel dá. Ja som si vybral druhú možnosť.“
Florbalistka z Oravy doviedla český klub ku majstrovskému titulu Čítajte Prihlásil sa na Kolégium Antona Neuwirtha, vzdelávaciu inštitúciu, ktorú založil Martin Luterán, niekdajší študent na Oxfordskej univerzite, ktorý chcel malý Oxford urobiť aj na Slovensku. Michal denno-denne spolu so zhruba dvomi desiatkami ďalších mladých ľudí hľadali odpovede na otázky, prečo sú na svete, prečo existujú, čo je šťastie, ako byť skutočne šťastný. Čítal filozofickú literatúru, zisťoval odpovede na najzákladnejšie životné otázky.
„Neviem, či som úspešný, ale podľa mňa je najdôležitejšie vedieť, či je človek šťastný. Či práca, ktorú robí, dáva zmysel, či je niečo viac ako iba rutinná šedivá každodennosť. A presne toto som v kolégiu skúmal.“
Počas jednej prechádzky prezradil zakladateľovi kolégia svoj sen o štúdiu v zahraničí. Ten sa ho opýtal, čoho sa bojí. Odpoveď? Peniaze. „Vraj tie nie sú problém. Hlavou mi prebehlo, že chodím po brigádach, aby som nezaťažoval rodičov a on mi povie, že štúdium v Anglicku za 30-tisíc eur nie je problém? Ešte dodal, že ak niekto na to má, tak práve ja.“ Po roku mladý Lipták naozaj odišiel. Nie však do Londýna, ale do Ameriky.
Vysnívaný Londýn
Peniaze na letenku získal kade-tade. Kávu na letisku mu musel zaplatiť kamarát. Na tú mu už vtedy nezostalo. Ani s angličtinou to nebolo bohviečo.
„Bolo to ťažké, ale nádherné,“ spomína Michal. „Hoci som bol jeden z najlepších angličtinárov na strednej škole, Američania bývajúci so mnou na izbe mi rozumeli asi polovicu toho, čo som chcel povedať. A to bolo strašne trápne. Ale s odstupom času som si uvedomil, že v tých najťažších chvíľach, ktoré si človek na seba ušije, a nevie, do čoho ide, práve v nich najviac rastie.“
Akcia S mikrofónom za folklórom objavila v dedine diamant Čítajte Po návrate zo Spojených štátov amerických už bol odvážnejší. Nasledoval pobyt v jeho vysnívanom Londýne, kam odišiel študovať medzinárodnú žurnalistiku.
Denne jazdil do školy vzdialenej od ubytovne päť míľ bicyklom. V škole si dal rýchlu sprchu a bežal na vyučovanie. Hneď prvý deň dostal do ruky kameru s inštrukciami, aby si vymyslel tému, išiel do ulíc, rozprával sa s ľuďmi a priniesol hotovú reportáž. „Takto by sa mala učiť žurnalistika. Neskutočne ma to posunulo dopredu.“
Za študijný pobyt naozaj zaplatil 30-tisíc eur. Hoci na začiatku ani nedúfal, že by toľko peňazí mohol niekedy zohnať, podarilo sa. Aj keď mu počas ročného štúdia neraz chýbali, vždy sa nejako vynašiel. A nevzdal sa, hoci mohol. Šancu učiť sa v svetovom médiu využil naplno.
Práca s politikmi
Michal Magušin dostal ponuku zostať pracovať v Londýne. Počas letných prázdnin na Slovensku však stretol niekoho, kto ho primäl vrátiť sa domov. „Štefan Hríb z relácie Pod lampou mi vtedy ponúkol pozíciu, ktorá sa neodmieta,“ hovorí. „Povedal som si, že to asi stojí za to. A hlavným dôvodom bolo, že takých ľudí, akých poznám tu, som v zahraničí nenašiel.“
S troškou recesie, humoru a nadnesenosti Michal pri týchto slovách preklikáva svoju prezentáciu na fotografiu jedného z popredných slovenských politikov.
Na potulkách oravskými ihriskami Čítajte Práve s nimi sa dnes denno-denne stretáva. Pýta sa ich, čo by sa pýtali ľudia. „Aspoň sa o to snažím. Ak sa mi to nedarí, čítam si nahnevané komenty pod svojimi článkami alebo na facebooku a ďakujem za ne.“
A život je podľa neho strašne rýchly. Tri roky ubehli a on nemá čas sa zastaviť. Bojí sa, aby nevyhorel. Aj preto si vlani urobil čas na trojtýždňovú púť do Santiago de Compostela. „Tam som zistil, že najdôležitejšie otázky – kto som, čo robím, kam smerujem a aký má zmysel to, že žijem a ako žijem, pracujem, ako pracujem, tie sa asi nedajú úplne zodpovedať. Ale musím sa ich stále pýtať, lebo aj to ma niekam posúva.“
