ZUBEREC. Spomienky, ukážky z filmov a živé vystúpenia pripravili zuberskí folkloristi pre dávnych i súčasných členov viacerých folklórnych zoskupení. Pozvali aj kolegov zo susedstva, v začiatkoch im totiž habovskí muzikanti hrávali k spevu i do tanca. „Tvorili sme jednu farnosť, mali sme spoločnú školu i družstvo, tak to nebolo nič zvláštne,“ hovoria.
V Zuberci si začiatkom roka pripomenuli tri výročia folklórnych zoskupení. Pred 40 rokmi vznikla folklórna skupina Zuberčanov a Habovčanov, pred 30 rokmi ju obnovili a založili vlastnú. Okrem toho už 25 rokov šíri tradície Detský folklórny súbor Roháčik, v ktorom aktuálne pracuje aj 11 vnúčat a pravnúčat tých, ktorí začínali pred štyrmi desaťročiami.
Zháňali mužov, aj v krčme
„Keď sa má niečo dobré udiať, musí sa jedna náhoda k druhej pridať, musí byť pri tom človek, ktorý chce a môže,“ hovorí Daniela Žuffová, organizátorka folklórneho diania v Zuberci. Také niečo sa udialo pred štyridsiatimi rokmi.
Na samom začiatku folklórneho hnutia v Zuberci bola aktívna ženská spevácka skupina. Viedla ju učiteľka Vlasta Dedinská. Štyrikrát po sebe vyhrali Zuberčanky celooravskú súťaž Krása životu. „Keď sme tam prvý raz prišli, vyzerali sme v porovnaní s inými skupinami veľmi jednoducho. Niektoré, najmä z dolnej Oravy, mali aj dirigenta. Ale keď sme spustili náš repertoár, obecenstvo vstávalo.“
Neskôr požiadala Vlasta Dedinská o profesionálnejšiu pomoc kolegyňu Annu Beťkovú. Sama sa potom kvôli malým deťom od aktívneho folklórneho diania odmlčala, dnes už však na dôchodku opäť oblieka kroj a je jeho pevnou súčasťou.
Naštartovali veľké veci
Anna Beťková – Vičárová učila v Zuberci matematiku a hudobnú výchovu v rokoch 1973 až 1979. „Keď som prišla do dediny, nič nebolo. Ani ľudia v krojoch, pesničky iba ak doma v izbách zneli, muzikanti nehrávali. Fungovalo iba ochotnícke divadlo.
Impulz pomôcť ženskej speváckej skupine odštartoval objavovanie minulosti. „Rozhodli sme sa urobiť niečo väčšie, veľké dramatické dielo, kde sa bude spievať, tancovať, hrať divadlo. K tomu však bolo treba aj mužov.“
Do neprebádanej oblasti sa však chlapi nehrnuli. Niektoré ženy dotiahli manželov či
“Začali sme vtedy objavovať našu nádhernú dedinu. Je úžasný pocit vedieť, že pieseň je zachránená.
„
kamarátov, niektorých nahovorili v krčme, niektorých stiahli zo skanzenu. V múzeu vtedy pracovala etnografka Jela Janušková – Borcovanová, ktorá Anne Beťkovej pomáhala. Prvý ich muzikant bol harmonikár Edo Bistar, pretože zuberskí muzikanti sa nedali nahovoriť.
„Dodnes si spomínam na premiéru programu Krstiny v roku 1977. V prvej časti vystupovali deti zo školy, potom chlapi, potom prvý raz na scéne trojka Vidiečanovcov z Habovky. A na záver prišli krstiny. Sála kultúrneho domu bola nabitá, ľudia prišli zo zvedavosti. A my sme vedeli, že máme vyhraté. Ďalší sa k nám už potom hlásili sami.“
S mikrofónom po dedine
V tom čase už dedinu navštevoval aj Viliam Ján Gruska, ktorý sa na potulkách Slovenskom, popri výbere vhodných exterié-rov a interiérov pre filmy, venoval aj výskumu, štúdiu a záchrane tradičnej ľudovej kultúry. Zuberčanom ponúkol zapojiť sa do prípravy veľkého scénického programu Orava, ktorý mal mať premiéru na Podpolianskych folklórnych slávnostiach v Detve.
Viliam Gruska pripojil k Zuberčanom trojicu muzikantov z Habovky s primášom Jozefom Vidiečanom a zopár mužov a žien. V roku 1977 vystúpili v Detve, potom bola veľká scénická freska Orava uvedená aj na II. ročníku Podroháčskych folklórnych slávností v Zuberci – Brestovej.
Nasledovalo niekoľko ďalších vystúpení, nahrávaní v rozhlase i televízii, po roku sa na celoslovenskej prehliadke v Žiline zaradila folklórna skupina Zuberčanov a Habovčanov medzi päť najlepších na Slovensku, získali aj ďalšie ocenenia. „Bolo dobre, rád spomínam, len dnes neviem pochopiť, ako sme to všetko stíhali,“ povedal na oslave jubilea František Borsík, ktorý sa vtedy tiež dal nahovoriť. „Koľká robota bola a furt bol čas.“
“To podstatné v ľuďoch ostáva, odovzdávajú to ďalším generáciám. Podstatné dnes je nezabúdať a pritom myslieť na budúcnosť.
„
V rokoch 1977 až 1979 sa Anna Beťková – Vičárová podujala zozbierať v dedine čriepky z minulosti. „Hovorila som tomu S mikrofónom za folklórom. Chodila som za najstaršími pamätníkmi, spevákmi, rozprávačmi a ďalšími zabudnutými nositeľmi ľudových tradícií a nahrala som stovky hodín materiálu, ktorý som potom spracovala. Bolo to pre mňa najkrajšie obdobie života. Musím sa dnes zaň mnohým poďakovať.“
Za veľké opory označila, okrem iných, najmä Antona Janoštína a manželku Klementínu, ktorá už nie je na tomto svete. „Oni odovzdali všetko to bohatstvo svojim deťom, tie ho šíria ďalej.“
Rok 1984 priniesol posledné vystúpenie Zuberčanov s Habovčanmi a hudbou Jozefa Vidiečana. Potom sa odmlčali.
Od metalu k folklóru
„Vtedy len 17-ročný Richard, ktorý počúval metal, ale v každej jeho bunke kolovali piesne zuberské, ktoré mu od mala vštepovala jeho mamka Klemka, sa rozhodol dať na folklór. A z neho sa potom vykľul nápad folklórnu skupinu založiť.“
Takto priblížila Danka Žuffová začiatok ďalšej etapy folklóru v Zuberci, rok 1988.
Pre Richarda Janoštína je tridsať rokov nádherné výročie. „Začali sme vtedy objavovať našu nádhernú dedinu.“
Gorali uzavreli sviatky tancom a spevom Čítajte Na začiatok spomínania zahral na heligónke. „Jozef Matys, muzikant v Zuberci, túto pesničku hrával, ale slová nevedel. Vravieval, že tie slová si už nikto nepamätá. Už vraj len nôta ostala. A takýchto piesní mi Jozef Matys zahral niekoľko. A predstavte si to potešenie, keď som dostal materiál od Anny Beťkovej – Vičárovej. Medzi množstvom melódií, ktoré som vedel od Matysa alebo Vidiečana, boli tie pesničky aj so slovami. Je to úžasný pocit, keď viete, že pieseň je zachránená.“
Rodičia Richarda spievali celý život. Raz si u nich doma nechali habovskí muzikanti nástroje. „Pre mňa to bol objav. Husle mali pražce ako gitara, naučil som sa jednu pesničku, svák Vidiečan ma pochválil, ale to bolo všetko, zasa som ostal len pri harmonike a regrútov s ňou na vojnu vyprevádzal.“
Neskôr sa však opäť udiali tie správne náhody a dal dokopy prvú muziku, ktorá dostala názov Podroháčska folklórna skupina. Pridali sa speváčky a tanečníci. Obrovský aplauz zožala už v tom roku na domácich Podroháčskych folklórnych slávnostiach, neskôr na ďalších a v iných regiónoch.
„Vytvorili sme nádhernú folklórnu skupinu mladých ľudí,“ hovorí Richard Janoštín. „Bolo nám úžasne. Mali sme úspechy aj na celoslovenských prehliadkach, dostali sme sa do zahraničia.“
Keď vraj rozmýšľal, prečo im bolo tak dobre, zistil, že je to ľuďmi. „Jeden mal hubu, zabával nás. Druhý ma naučil fajčiť. V kumbále sme trávili noci, ledva sme sa domov dostali. V Paláci kultúry v Prahe sme hrali s nápismi na chrbtoch Koniec vlády jednej strany. Jeden veľa nenaspieval, ale vydržal strašne dlho hajdukovať, lebo bol v horskej službe. Dievčatá úžasne spievali trávnice. Dalo by sa dlho rozprávať.“
To najkrajšie, čo ale ostáva, sú podľa neho spomienky na ľudí, ktorí už nie sú medzi nami. „Zostávajú nám po nich piesne. Piesne, ktoré nosíme vo svojom srdci, ktoré spievame, ktoré žijú ako odkaz pre ďalšie generácie. Ďakujeme všetkým našim starkým, ktorí nám zachovali toto nádherné kultúrne bohatstvo.“
Deti a Roháčik
Tanulinky, tanulinky, Bielime si plátno, Povedačky povedavé, Rozprávočka o krpčekoch, na gazdovskom dvore, Hoja, hoj, ku mne vás volám a mnohé ďalšie programy predviedol na mnohých fórach za štvrťstoročie detský folklórny súbor Roháčik. V roku 1992 ho založila Danka Žuffová (Matištíková) a Daniela Krúpová (Blažeková).
Pozrite, kam sa deti na Oravských spievankách prespievali Čítajte Cítili, že treba aj deti po zubersky naučiť spievať a tancovať. Rozhodli sa vyhlásiť konkurz. Keď prišli do sály, bolo tam toľko detí, že nevedeli, ako z nich vybrať. „Nakoniec sme si povedali, že zoberieme všetky a uvidíme, koľko ich vydrží.“ Za 25 rokov sa v súbore vystriedalo takmer 400 detí, parádnych hercov, tanečníkov, spevákov, ktorí potešili nejedno oko a srdce diváka.
Mať vzory je dobrá vec
„Všetci, ktorí sme tu, veľmi dobre vieme, čo je to byť folkloristom,“ povedala na stretnutí jubilujúcich folklórnych zoskupení Eva Janoštínová (Pilarčíková). „Keď vnikne do srdca, máš ju tam už navždy. My sa vďaka folklóru naučíme, čo prežívali naši rodičia, starkí, poznávame, aké ťažké chvíle mali a ako si s nimi poradili.“ Vďaka nim majú ľudia spod Roháčov svoje vzory a ich dedičstvo budú odovzdávať svojim deťom. „Vďaka Daniele Žuffovej, za to, že nás tu všetkých drží, že po nás kričí, aj keď nemusí a volá, že kde sme, keď ona je už v kumbále,“ dodala Eva Janoštínová.“
Oravské obce a mestá, tu je všetko pokope Čítajte Podľa Miroslava Žabenského, riaditeľa Oravského osvetového strediska, nadelil Boh Zubercu nielen krásnu prírodu, ale aj vzácnych a čistých ľudí. Ľudí, ktorí radi spievali a bolo to v nich. „To podstatné v ľuďoch ostáva, odovzdávajú to ďalším generáciám. Podstatné dnes je nezabúdať a pritom myslieť na budúcnosť. A takto sa to deje v Zuberci už 40 rokov,“ gratuloval jubilujúcim súborom.
Starosta Zuberca Vladimír Šiška hovorí v súvislosti s folklórom v dedine o diamante, ktorý v Zuberci objavila Anna Beťková a už veľa rokov ho brúsia ďalší jej pokračovatelia.
Na oslave jubilujúcich zoskupení vystúpenia folkloristov striedali ukážky z filmov, v ktorých Zuberčania v minulosti účinkovali. Najstarší je z roku 1952. Premietli aj zostrih z programu Orava v Detve, Staré oravské nôty z 1984 a z výročí súborov či z estrád, ktorými vedeli naplniť sálu kultúrneho domu spokojnými ľuďmi.
