VAVREČKA. Má 25 rokov, po siedmich rokoch na vysokých školách v štyroch štátoch pred pár týždňami konečne zoštátnicoval. Pustil sa do niečoho, s čím Oravci, tobôž muži, veľa skúseností nemajú.
Dnes je z Pavla Dendisa z Vavrečky módny návrhár so svetovými skúsenosťami. Tvorí výlučne pánsku módu.
Ako sa u chlapca z malej oravskej dedinky zrodí myšlienka, že by z neho mohol byť módny návrhár?
Svoje umelecké sklony som rozvíjal od ôsmich rokov na ľudovej škole umenia v Námestove pod vedením Janky Sýkorovej. Vtedy som ani netušil, že sa budem venovať odevnému návrhárstvu. Chodil som tam desať rokov. Bral som to ako záujmovú činnosť popri štúdiu na gymnáziu a nepredstavovalo to pre mňa nič smerodajné. Po maturite som však zistil, že by som sa chcel umeniu venovať aj naďalej, tak som skúsil prijímačky na rôzne umelecké odbory na štyroch univerzitách. Prijali ma len na odev.
Ako na vaše smerovanie reagovali rodičia?
Pozitívne. Nikdy predtým som síce o dizajne odevu nehovoril, ale boli radi, že som sa dostal na univerzitu. Ani ja som to nejako neprežíval, pretože to bola pre mňa krajná voľba na jeden rok a nechcel som to ďalej rozvíjať. No potom sa všetko zmenilo.
Čo nasledovalo po prijatí na vysokú školu?
Nevedel som, čo idem robiť, ako sa to robí, vedel som len to, že budem kresliť. Po polroku som zistil, že mi škola nevyhovuje. Prešiel som do školy v Liberci, kde som pokračoval v študovaní toho, čo doma – odevného dizajnu.
Raz som v bare stretol dievča, ktoré sa vrátilo z Erazmu v Istanbule. Napadlo mi, že ak sa tam dá dostať, prečo by som to neskúsil. Veď keď som dokázal odísť do Čiech, zvládnem aj Turecko.
Odišli ste?
Áno. No odchod bol ťažký. Tri dni pred odletom som plakal mamine do telefónu, že nikam nejdem. Netušil som, do čoho idem. Nemal som osobnú skúsenosť, krajinu som vnímal len cez médiá. Vedel som asi toľko, že priletím na letisko, autobusom sa odveziem do centra mesta, kde ma bude čakať osoba, ktorú som nikdy nevidel, a u nej budem bývať. Napriek tomu všetkému som sa na to dal.
Čo vám pobyt v tejto orientálnej krajine dal?
Získal som iný prístup k práci, zistil som, čo je robiť umenie, aké je pracovať v inej kultúre, začal som sa obklopovať ľuďmi, ktorí ma veľmi ovplyvňovali. Už vtedy som sa rozhodol, že budem robiť pánsku módu.
Urbanovo impozantné chlapisko spod Bučinky skutočne existovalo Čítajte Päť mesiacov som pracoval u najznámejšej tureckej dizajnérky. Ako dvadsaťročný som jej robil návrhy hriešne drahých dámskych vecí. Nevedel som hovoriť po turecky, len som niečo kreslil, posúval to ďalej a oni to potom vyrábali. Nebolo to ľahké, ale videl som, že oni mi veria, že ma niekam posúvajú, že sa snažia vo mne vybudovať niečo, čo vo mne videli, kým ja som o tom ešte ani netušil.
Z Turecka ste však po roku odišli. Kam?
Do Bratislavy. Urobil som tam svoju prvú prehliadku, kde som pochopil, že návrhárstvo je o niečom inom, nielen o kreslení modelov. Zistil som, ako to funguje, veľmi ma to znechutilo, povedal som si, že toto robiť nechcem. Vrátil som sa naspäť na technickú univerzitu, kde som si dokončil bakalára. Aj to sa mi však medzičasom zunovalo. Odišiel som do Berlína.
Opäť za dizajnérstvom?
Presne tak. Stretol som tam skvelú dizajnérku, ktorá mi ukázala, ako pracuje dizajnér, ktorý je sám. Ktorý si sám robí strihy, všetko sám šije, riadi obchod, marketing. Opäť sa vo mne začalo ozývať, že takto by som to asi aj chcel robiť.
Napokon ste sa však po roku zase vrátili domov. Prečo?
Zistil som, že poznám mnoho ľudí vo svete, ale nepoznám nikoho v krajine, z ktorej pochádzam. Nepoznal som fotografov, kolegov. Prišlo mi príliš povrchné, že sa prezentujem na Slovensku, ale netvorím tu a nespolupracujem s miestnymi umelcami. V zahraničí je to super, kým človek nezistí, že pozná strašne veľa ľudí, ale s nikým nemá bližší kontakt. Nie je pre umelca jednoduché pracovať na Slovensku, ale už len pre toto sa to oplatí.
Sám si človek časom vyberie, s kým chce pracovať, kam sa chce posunúť. Keď sa snažíte niečo robiť naplno, potrebujete neustále dobíjať vybité baterky. A práve na dobíjanie potrebujete okolo seba správnych ľudí. A to sa podľa mňa dá len doma.
Chýbali vám aj rodičia, blízki?
Veľmi. Bol som drzé decko, ktoré opakovane odchádzalo od rodiny, nechával som ju za sebou. Až teraz som si uvedomil, že nezáleží na tom, či zavolám kamarátovi, ale mamine o jedenástej v noci, či mi zodvihne a pomôže, poradí. Je dôležité vybrať si ľudí, ale súčasne nebyť povrchný voči tým, ktorí vašu pomoc potrebujú.
Kto vám z profesijného hľadiska dal najviac?
Spolu prežili dobré aj zlé. Dôverovať si treba, hovoria Čítajte Traja ľudia ma najviac ovplyvnili – Lenka Sršňová, Tata Christiane a Özlem Süer. Pustili ma do svojich ateliérov, hoci som nič nevedel. Mali so mnou trpezlivosť, učili ma. U Lenky som už rok, posúva ma dopredu, neberie ma ako konkurenciu. Snažte sa obklopovať tými najlepšími ľuďmi, s ktorými môžete pracovať a zároveň sa snažte byť tým najlepším človekom, s ktorým budú chcieť ľudia pracovať.
Nebojte sa odovzdávať ďalej informácie, pretože aj vy ste ich nejako nadobudli, aj vám ich niekto odovzdal. Aj ja som ich nadobudol od množstva skvelých ľudí a tiež sa ich snažím posúvať ďalej.
Aký je život módneho dizajnéra?
Náročný. Pred prehliadkou spávam štyri hodiny, alebo vôbec. Často a veľa cestujem. Niekedy ste hore, inokedy dole. Rodičia a najbližší priatelia vedia, že každý tretí mesiac idem seknúť s tým, čo robím, pretože to nemá zmysel, pretože to niekto urobil lepšie, pretože sa veci nehýbu, kam by sa mali. Ale vtedy si spomeniem, kam som sa posunul, ako ma mnohí ľudia ovplyvnili, pomohli mi, verili vo mňa.
V zahraničí ste mali úspech. Neuvažujete, že by ste sa tam vrátili?
Ani nie. Mal som 19 rokov a spoznal som sto ľudí za mesiac. Teraz mám 25 a spoznám jedného človeka za tri mesiace. Ja potrebujem mať okolo seba blízkych ľudí. Zahraničie dá veľa, ale nikdy nedá to, čo vám dajú vaši blízki.
Ako vytrvať v tom, čo chce človek robiť?
Treba veľa bojovať a ísť si za svojím. Netreba sa báť ľudí, ktorí sú skúsenejší, treba k nim pristupovať s úctou, veľmi pozorne, pretože oni sú ochotní pomôcť, vedia, že prídete po nich. Dôležitý je nápad, ako si ho dokážete spracovať a predať a, samozrejme, aj remeslo. Teraz si už robím a vyrábam všetko sám, nikto to nerobí za mňa. Inšpiráciu hľadám najmä v street kultúre a hudbe, ktorú momentálne počúvam. Snažím sa vytvárať módu a štýl, ktorý chcem, aby chalani radi denne nosili a najmä, aby sa v mojich veciach cítili pohodlne.
Kedy ste si veci začali šiť sám? Čo bolo najťažšie?
Na začiatku mi modely šila mamina. Vtedy som ešte asi mal predstavu, že módny dizajnér sedí s ceruzkou v ruke a koriguje výrobu. Tá sa však veľmi rýchlo rozplynula, keď som sa odsťahoval do zahraničia a zistil, že nemám stále po ruke maminu, ktorá mi dá dokopy modely. Bolo treba pripravovať veci počas celého semestra a domov som sa dostal len veľmi málo. Do toho prišli prvé zákazky a projekty, ktoré som už nezvládal produkovať doma.
Učiteľ z Oravy absolvoval vesmírny výcvik v americkej NASA Čítajte Bolo nutné, aby som sa naučil krajčírske remeslo od základov. A učím sa stále, s každým modelom a kolekciou sa snažím posúvať latku vyššie a ponúknuť nové siluety, detaily a štýl. Moje odevy sú vždy konštrukčné, málokedy aranžujem odev priamo na postavu. Najťažší je asi čas, ktorý tomu venujem. Skúšky stále dookola, pretože tvar a myšlienku, ktorú mám ja v hlave, dokážem pretaviť do odevu iba ja, ťažko ju niekomu vysvetlím.
Samozrejme, mamina je stále na telefóne priateľ číslo jedna. Často jej volám, aby som sa poradil. Mám okolo seba aj skvelých mentorov, je fajn poradiť sa, keď už mám pocit, že som vyskúšal všetky možnosti.
Čo vás priviedlo k pánskej móde?
Rád sa odlišujem. V škole tvorili všetci spolužiaci dámsku módu, takže to bola pre mňa skvelá príležitosť, ako na seba upozorniť a skúsiť niečo, čo nikto nerobil. Bol to pokus, pri ktorom som zotrval. Robím to už šesť rokov a za ten čas som sa naučil mnoho vecí. Našiel som svoj jazyk, ktorým hovorím k ľudom a pomaly si začínam budovať miesto na slovenskej módnej scéne ako pánsky dizajnér, ktorých je na Slovensku málo.
Je to skvelá štartovacia pozícia, keď máte niečo, čo fanúšikov a zákazníkov zaujme a zaradia si vás. Presadiť sa s dámskou módou je náročnejšie. Ak nemá dizajnér unikátny rukopis, len veľmi ťažko vynikne popri množstve dizajnérov.
Zásobujete svojimi modelmi pánsku časť vašej rodiny?
Nie (smiech). Myslím, že záujem by aj bol, ale asi sme zatiaľ na to ešte nenašli čas a spoločnú reč.
Kto hrá teraz vo vašej rodine prím, keďže okrem mamy šijete už aj vy?
Vždy sa jej rád opýtam a počúvam, čo si o mojom návrhu myslí. Má viac skúseností a viac odšité, takže sa snažím neísť proti jej radám. Ale sú situácie, kedy mám pravdu, lebo som naučený inak. Niekedy mi povie, že sú moje modely zbytočne zložité a načo sú mi také veľké kolekcie. Ale v tomto smere viem len ja, čo chcem povedať a akú emóciu chcem mojím dielom zanechať.
