Najdôležitejšie v jej živote je zdravie blízkych

O svojom skutočnom veku nehovorí rada. Okrem toho, že naň nevyzerá, sa naň ani necíti. Na jej tvári takmer nikdy nechýba optimistický úsmev, v duši riadna dávka entuziazmu. Medzinárodne známa a uznávaná rusistka Eva Kollárová z Nižnej sa uplynulý štvrtok dožila okrúhleho jubilea.

*Čo vás napadne ako prvé pri oslave okrúhleho výročia?

- V posledných rokoch sa nerada priznávam k životným jubileám, v tom som trochu žensky márnomyseľná. Hádam prvýkrát v živote sa cítim v práci absolútne slobodne a dobre, pretože vedenie Štátneho pedagogického ústavu, kde pracujem ako expert, mi prejavuje úctu a uznanie. Každý človek, či je mladý alebo v zrelom veku, potrebuje mať pocit, že si jeho prácu vážia, ctia, že ho „nedržia pod krkom", nezväzujú. Chcela by som preto zaželať všetkým svojim kolegom a učiteľom práve ten nenahraditeľný pocit slobody, pocit uznania a dôvery.

*Dnes už určite môžete bilancovať...

- Pred dvomi mesiacmi som sa cítila absolútne šťastná, mala som všetko, čo som kedy chcela. Mala som pocit šťastia i pocit úspešnosti. Odrazu však akoby mi niekto chcel opäť pripomenúť Maupassanta: „Život nie je nikdy ani taký dobrý, ani taký zlý, ako si myslíme." Zabudla som na to, čo ide mimo nás, čo môže všetko veľmi rýchlo zmeniť - na zdravie našich blízkych. Keď niekto blízky ochorie, odrazu všetko dostáva iný rozmer a absolútny pocit víťazstva, že život držíš pevne za uzdu je zrazu preč. Pochopíš, že život nikdy nebudeš mať navždy pevne osedlaný... A práve to ma znova donúti k pokore a skromnosti, ale zároveň vedie i k pocitom horkosti, že nech sa akokoľvek snažíš žiť správne, život Ti odrazu, ktovie prečo, hodí pod nohy zraňujúcu prekážku a už nekráčaš dopredu ani pevne, ani isto. Takže môj životný pocit je dnes - napriek zaujímavej práci, dobrým výsledkom a úspešným deťom - veľmi neistý. Takmer celý život som mala pocit, že keď človek chce, dosiahne všetko. Ukázalo sa však, že všetko tak byť nemusí.

*Dá sa v týchto ťažkých chvíľach hovoriť aj o niečom, čo vás teší?

- Samozrejme. Teší ma zvýšený zmysluplný záujem o ruskú kultúru, zvýšený počet študentov, ktorí chcú študovať rusistiku. Tešia ma úspechy mojich poslucháčov, teší ma zodpovedný prístup k práci obetavých učiteľov, ktorých prácu pozorne sledujem. Teší ma okrúhle 10. výročie medzinárodného časopisu, ktorého som šéfredaktorkou. Je veľa toho, čo ma teší, priala by som si však, aby bolo vo svete viac radosti, úcty a dobroty.

*Okrem vynikajúcej rusistky ste aj vášnivou cestovateľkou. Ktoré krajiny vám najviac utkveli v pamäti a v srdci?

- Moje cesty takmer vždy súviseli a súvisia s mojou prácou. Rada chodím do Ruska, ale i do Ameriky. V Rusku ma nadchli Moskva a Petrohrad, svojou architektúrou, výstavnými sieňami a divadelnými scénami, ale vždy ma najviac obohatili stretnutia so skutočne inteligentnými, múdrymi a nezištnými ľuďmi. Amerika dostala pre mňa tohto roku inú prívetivú tvár. Obama mnohé zmenil, je to charizmatický politik. Pred rokmi som začala USA vnímať cez moje dve deti, ktoré tam pôsobili, ale často som sa pracovne stretala i s americkými rusistami. Fascinovala ma ich sebaistota i ten druh vlastenectva , ktorý v nás Slovákoch, najmä v poslednej dobe, akosi absentuje. Čínu som navštívila len dva razy, prednášala som tam na pozvanie renomovaných univerzít. A zakaždým to bola iná Čína. Pred 10 rokmi - skromná a turistom otvorená, hovoriaca dobre po rusky. Tá súčasná, rusky už skoro vôbec nehovoriaca a anglicky ešte nie dobre, je sebavedomá, sebaistá, kozmopolitná. Možno sa mýlim, ale už som tu nevidela tú radosť z cudzincov, skôr akúsi nevyspytateľnú nedôveru. Je to Čína úspešnejšia, ale nie ľudskejšia.

*Ako a kedy ste sa dostali k ruštine, k ruskej kultúre tak, že ste chceli, aby bola vaším povolaním i poslaním?

- Mala som 16 rokov. Stretla som docentku Fecaninovú. Krásnu, múdru a skutočne vzdelanú

vysokoškolskú pedagogičku, ktorá vždy mala pre mňa čas. Spolu sme analyzovali divadelné predstavenia, výstavy, hovorili o nových knihách. Jej som venovala aj moju poslednú knihu. Zomrela pred dvomi rokmi. Ruskej kultúre, ktorú mi s takou láskou predstavila,

vďačím vo svojom osobnom i spoločenskom živote za veľa. Aj preto viem, aké bohatstvo drží v rukách učiteľ, ktorý dokáže doniesť svoj predmet ako dar.

*Viaceré vysoké školy dnes „bojujú" s rôznymi škandálmi. Chýbajúce akreditácie, kupované tituly... Ako to vnímate?

- Veľmi zle a s akousi vnútornou hanbou. Všetci, čo v školstve pracujeme, sme zodpovední a musíme si klásť otázku, či sme urobili všetko, čo sme mali, vrátane istej statočnosti poukázať na chyby a nedostatky v okruhu, v ktorom sa pohybujeme, začínajúc samozrejme kriticky od seba. Chcela by som, aby boli školy Komenského „dielňou ľudskosti". Základné, stredné i vysoké školy sú dnes všetkým iným, len nie tými jeho dielňami ľudskosti. Keď som na začiatku októbra otvárala medzinárodné fórum rusistov Bratislavskie vstreči, otvárala som ho slovami: „Ak ideme dopredu v poznaní, ale zaostávame v mravnosti, nejdeme dopredu, ale dozadu." Žiada sa mi viac kompetentnosti na kompetentných miestach, viac duchovnej noblesy, vzájomnej úcty i emocionálnej štedrosti. Chcela by som v školskom prostredí stretať viac skutočných osobností, ináč nás i našich poslucháčov duchovne rozložia vypočítavé „celebrity".