Túžili po slobode, spoločenskej zmene a lepšej kvalite života. Preto neváhali byť pri tom, keď sa rodila sloboda. Hovoríme s JURAJOM HABOVŠTIAKOM, spoluorganizátorom Nežnej revolúcie v Tesle Orava, jednej z najväčších fabrík v regióne.
Čo ubíjalo ľudí v socialistickom zriadení?
Tí, ktorí nezažili bývalý režim, nechápu príliš, o čo išlo. Ale aj mnohí, ktorí tú dobu žili, zabudli na zlé veci režimu a spomínajú len na mladomanželské pôžičky, dotácie, plnú zamestnanosť, alebo rôzne výhody, ktoré poskytoval štát akože zadarmo. Zabudli sme už na prázdne obchody, nekvalitné potraviny, mäsiarstva, kde na hákoch nič neviselo, na toaletný papier ako úzkoprofilový tovar. Dalo by sa veľa hovoriť, ako sme sa museli prosiť a ponižovať, ak sme si napríklad v stavebninách chceli kúpiť obkladačky, tehly a iný dnes úplne bežný materiál.
Mne až tak nevadili prázdne obchody. Viac mi prekážala nesloboda. Ak chodili ľudia po ulici opití, zriaďovali im záchytky. A za to, že môj otec chodil do kostola a nechcel sa toho vzdať, vysťahovali našu rodinu do Banskej Bystrice. Doma sme museli nechať starú mamu samu. Našťastie sa potom otcovi podarilo zmeniť zamestnanie, čo pre neho ako vedeckého pracovníka nebolo ľahké. Musel prerušiť práce na začatých výskumných úlohách a začínať opäť prakticky od nuly. Otcov zamestnávateľ mal sídlo v Prahe a tak sa vymanil spod kontroly orgánov Komunistickej strany a my sme sa mohli vrátiť opäť domov do Krivej.
Juraj Habovštiak. V roku 1989 mal 27 rokov, robil v Tesle Orava konštruktéra jednoúčelových strojov. Po revolúcii, v roku 1996, založil firmu MTS v Krivej, ktorá je dnes na Slovensku lídrom v montážnej technike a zamestnáva viac ako 350 ľudí. (zdroj: Lýdia Vojtaššáková)Kto nebol komunista, mal zatvorené dvere k akejkoľvek vyššej funkcii nielen vo verejnej správe, ale aj vo fabrikách. Ako to mohlo fungovať, keď nerozhodovala odbornosť, ale najmä členstvo v strane? Keď rozprávam niekde v zahraničí, ako sme žili, nechcú mi veriť. Prečo ste neprotestovali? pýtajú sa. Nevedia si predstaviť, že za to by nás boli pozatvárali, poslali na nás vodné delá, ako urobili napríklad pri Sviečkovej manifestácii v Bratislave. Nechápu to vôbec. A nevedia si to predstaviť ani dnešní mladí ľudia.
Uvedomili ste si hneď, že udalosti na Národnej triede v Prahe sú predzvesťou prevratu?
Sedemnásty november priniesol svetlo do nášho života. Boli sme mladí a chceli sme normálne žiť. Nič viacej. Keď to prišlo, neváhali sme podporiť študentov, ktorí sa vtedy postavili tvárou v tvár ozbrojeným zložkám režimu. Písali sme petície, vešali protestné plagáty, organizovali štrajk. V našej kancelárii v Tesle Orava bol hlavný štáb revolúcie. Ani neviem ako, a ocitli sme sa v strede diania. Pomáhali sme aj kolegom z iných oddelení a oni pomáhali nám. Držali sme spolu, neváhali pracovať aj v noci.
Čo bolo prvou veľkou úlohou revolúcie vo fabrike?
Ukončiť činnosť závodného výboru Komunistickej strany Slovenska. Dnes si nevieme predstaviť, že v nejakej firme by bola kancelária nejakej politickej strany, ktorej predstaviteľa a tiež jeho úrad by tá firma musela platiť. Za socializmu to tak bolo. Výbor politickej strany udeľoval rôzne povolenia, kádroval a sledoval ľudí, vyjadroval sa k postupu na vyššie pracovné pozície, k služobným cestám do zahraničia, zasahoval do vedenia podniku. Osobne som bol na rokovaní, kde sa dohodlo zrušenie tejto kancelárie v našej fabrike.
Pred 60 rokmi vyrobili v Nižnej prvý televízor Čítajte Komunisti sa vždy prezentovali tým, že zastávajú záujmy pracujúceho ľudu. No nechovali sa tak. Niektorí sa správali k ľuďom nadradene z pozície sily, nerešpektovali dôstojnosť človeka. Bránili ľuďom samostatne uvažovať a rozhodovať. Toto ľudia videli a keď mali potom v novembri 1989 možnosť slobodne vyjadriť svoj názor, tak, samozrejme, týmto komunistom vyjadrili nedôveru. Niektorí zvážili svoje pôsobenie a odstúpili sami.
Pomáhali sme pri obsadzovaní uvoľnených funkcií vo vedení fabriky novými ľuďmi, ktorí mali dôveru zamestnancov.
