BOBROV, NÁMESTOVO. Útle žieňa s dlhými kučeravými vlasmi sme prvýkrát stretli oháňajúc sa motorovou pílou. Ako jediná zástupkyňa ženského pokolenia skrášľovala rezbársky plenér pod Babou horou.
Hoci sa Alena Mrekajová venuje rezbárstvu len päť rokov, už sa jej podarilo urobiť desiatky sôch, obrazov a zorganizovať dve výstavy. Začala v Poľsku, v týchto dňoch ukazuje svoje diela rodákom. Sochami a reliéfmi vyzdobila výstavnú sieň námestovského kultúrneho domu.
Prvá bola muchotrávka
Alena sa narodila v Námestove, s manželom a synom žije už niekoľko rokov v Bobrove. Celý život pracuje v SBS-ke. Tam sa vlastne dostala aj k rezbárčeniu, keď začala strážiť veľkú pílu.
„Všade bolo porozhadzované drevo,“ spomína sympatická umelkyňa. „Opýtala som sa jedného rezbára, či to dokážem aj ja. Povzbudil ma, tak som schytila nožík, kus dreva a vyrezala maličkú muchotrávku.“ Surová sa jej nepáčila. Kúpila si temperky a namaľovala ju. Jej syn bol v tom čase siedmak na základnej škole. Na prírodovede práve preberali huby. Podľa učebnice Alena postupne vyrezala všetky, ktoré v nej našla.
Zakrátko sa dostala na plenér do Kráľovej Studne. S tromi skúsenými umelcami vyrábala lavičku Troch kráľov. Postupne pribúdali ďalšie. „Na prvé som sa trošku natisla, na ďalšie ma už sami organizátori aj rezbári pozývali,“ smeje sa Alena.
Prvou nadrozmernou sochou po maličkých hubách bola drevená babička. Vyrobila ju na plenéri v Istebnom. Dodnes zdobí vchod do tamojšieho obecného úradu.
Jej pohľad na ženy
Tvorba mladej rezbárky je rôznorodá. V ostatnom období sa zamerala na ženy. Má pocit, že ako žena sa na ne pozerá inak než muži, takže aj obrazy, ktoré vyrobí, pôsobia odlišne, majú iné emócie, sú nežnejšie. Aj námestovskú výstavu pomenovala Ženy mojimi očami. „Neviem, či v tom budem pokračovať, možno je to len jedno obdobie v tvorbe,“ hovorí umelkyňa. „Ženy sú výnimočné, svojské. Neviem, či muž dokáže natoľko vidieť do ženského srdca, do jej duše tak ako žena.“
Do Žaškova prišli z Turecka dva svetové tituly Čítajte Každý ženský obraz má svoj príbeh. K dvom má autorka špeciálne blízko. „Tento s babičkou som nazvala Pod ťarchou života. Zobrazuje moju babičku, ktorá mala veľa ťažkostí v živote. Pochovala svojich synov, jedným bol môj otec. Obraz je pre mňa veľmi silný.“
Druhý je tmavý, Alena do dreva vyryla pár – ženu v mužskom objatí. „Ukryla som do neho plač, smútok, nešťastie, zlosť. Robila som ho po jednej mojej veľmi ťažkej životnej situácii. Mne bolo ťažko, drevo bolo zlé, zle sa vyrezávalo a ešte ani nevyšlo tak, ako by som chcela. Všetko, čo som vtedy cítila, je v tom obraze.“ Obidva obrazy majú svojich majiteľov.
Spoločné dielo
Súčasťou námestovskej výstavy bola aj jedinečná udalosť. Alena na nej predstavila unikátne dielo – Da Vinciho Poslednú večeru vyrezanú do dreva, ktorú vyrábalo dvanásť oravských rezbárov.
Myšlienka Alene napadla na plenéri v Babíne. Dnes to s nadnesením pripisuje duchovi deda Siváňa, ktorý ju tam zrejme oslovil. „Sedeli sme s ostatnými pri stole,“ rozpráva rezbárka. „Mala som pripravenú dosku zo storočnej lipy. Vedela som, že na ňu urobím Poslednú večeru. Ako som však na ňu raz večer pozerala, napadlo mi, že každého z apoštolov by mohol robiť jeden rezbár.“
Kameň umelci pretvárali na sochy patrónov Čítajte Nápad hneď na druhý deň prezradila kamarátom, dlhoročným rezbárom. Spočiatku na ňu pozerali dosť neveriaco, temperamentná žena ich však postupne presvedčila, že to bude super dielo.
Vznikalo asi mesiac, doska putovala z jednej dediny do druhej, od jedného umelca k druhému. Na reliéfe tak má svoj vlastný rukopis dvanásť umelcov. „S výsledným efektom som nadmieru spokojná,“ zhodnotila Alena. „Je to moja vďaka kamarátom za pomoc, ktorú mi dávajú na plenéroch, za rady, inšpirácie. Okrem toho mám od nich aj takýto jedinečný darček s podpismi každého jedného. Veľmi sa z neho teším.“
Tvorba po celom svete
Občas sa venuje aj sochárčine, tesá sochy do pieskovca. Ťažšia je podľa nej práca s kameňom, lebo ak kamenár buchne silnejšie, odpadnutý kus kameňa ničím nenahradí. Jej diela sú už dnes v USA, vo Francúzsku, Čechách a po celom Slovensku.
Modrá dobrota z Božej lekárne sa hodí aj do chleba Čítajte Svoju prvú výstavu mala v Poľsku. „Mrzelo ma, že Poliaci moju tvorbu vidia a naši nie. Preto som sa rozhodla, že sa pokúsim urobiť aj u nás doma. Som pripravená na kritiku, nie je to nič príjemné, ale posúva ma dopredu a núti ma zlepšovať sa.“
Rezbárčinu berie Alena Mrekajová ako záľubu, živiť sa ňou nechce. Ako hovorí, obáva sa, že by ju časom prestala baviť. Teraz to robí s radosťou a s láskou k drevu. Oddychuje pri ňom, snaží sa spomaliť uponáhľaný spôsob svojho života. A aj tieto pocity sa snaží pretaviť do svojich diel.
Výstava je dostupná do konca októbra.
