ORAVSKÁ PRIEHRADA. „Veľmi sa tam ľudia narobili. Mnohí robotníci biedili. Nemali jedla ani umývarky. Celý deň v blate, večer len unavení ľahli na slamou vystlané nákladiaky, odviezli sa domov, aby ráno na ne opäť nasadli a pokračovali v práci.“
Žijúcich ľudí, ktorí stavali najväčšiu slovenskú vodnú nádrž, už veľa nie je. Tí, ktorých sa nám podarilo nájsť, si, našťastie, ešte veľa pamätajú.
Ženy s krompáčom
Ani nie rok po skončení druhej svetovej vojny začala vtedy len 15-ročná Helena Kutliaková pracovať na stavbe priehrady. Ako mnohé iné ženy, aj ona vo veľkých nádobách nosievala murárom maltu.
Keď prišla, už bol hotový takzvaný Lišťak. Odtiaľ viedla koľajnica, po ktorej sa zvážal štrk a piesok. Ona nastúpila na výstavbu prvej kolónie – domčekov pre robotníkov stavajúcich priehradný múr. „Všetko sme rukami robili,“ rozpráva dôchodkyňa. „Pamätám si množstvo vozíkov, ktoré prichádzali k stavbe po koľajnici. Chlapi ich potom ručne prevracali a vysýpali z nich materiál.“
Keď muži vybetónovali prvú časť múru, dve ženy tam celé dni krompáčmi osekávali bielu hmotu. „To bola hrozná robota. Aj ja som tam bola, ale len chvíľu, nechcela som to robiť. Všetko museli osekať do čista, aby sa na prvú vrstvu dobre chytila druhá. Kováč bol stále v pohotovosti. Každú chvíľu im dával nové krompáče, aby mohol tie, s ktorými robili, zase zaostriť.“
Zlý sen o neveste
Po prvej kolónii prišla na rad druhá a potom aj tretia. Ženy buď nosili maltu, alebo kopali okolo domčekov odvodnenia. Všetko ručne. Až na sociálnom dome, administratívnej budove, ktorá sa stavala medzi poslednými, už bol výťah. Tam mali dievčatá ľahšiu robotu.
Helena Kutliaková (vpravo) s kolegami a ich príbuznými nad sociálnym domom, ktorý stavali pri Oravskej priehrade. (zdroj: Archív HK)„Keď osadili turbíny, presunuli nás na múr,“ spomína Helena Kutliaková. „Bolo nás šesť. Muži vakovali strojom. Vakovku, ktorá sa neprichytila, sme štyri zbierali zo zeme, dve do nej sypali cement a posúvali to chlapom, ktorí urobili novú maltu a strojom ju zase nahadzovali na steny.“
Pred 60 rokmi vyrobili v Nižnej prvý televízor Čítajte Prejsť z jednej stavby na druhú vyžadovalo odvahu. Mala asi tri poschodia, ponad hlboký výkop viedol mostík. Helene tam raz spadla modlitebná knižka. Počas Dušičiek skoro do hlbočiny spadla jedna z jej kamarátok. „Tetka z jednej osady nás zastavila a vraví, aby sme si na tom moste pozor dávali, lebo sa jej mladucha snívala. A to smrť značilo. Podvečer sme sa tadiaľ vracali z kostola. Takmer nebolo vidieť, kam stúpame. Jednu sme len tak-tak zachytili, bola by spadla, keby nás na to tetka neupozornila. Dlho sme sa z toho nemohli spamätať.“
