BREZOVICA. „Od chodníka nahor, toto všetko som kopal ja,“ ukazuje na desiatky hrobov na starom obecnom cintoríne miestny hrobár Jozef Hrobár. „Viete, koľko kamarátov mi tu leží. Sám som im jamy kopal. Veď kto by to urobil. Tu je jeden z nich, v jeden mesiac sme sa narodili.“
Jozef sa na chvíľu odmlčí. Smutne hľadí na neďaleký hrob. Nedávno tam pochoval mamu. Dožila sa krásnych 94 rokov. Hoci by sa to vraj nemalo, ešte aj pre ňu kopal jamu. Sám ju po pohrebe i zahrabával. „Čo už, nie je to také ako voľakedy. Nikto nerobí výnimky. Koho by som hľadal, aby vykopal mame hrob, keď pre všetkých v dedine to robím ja?“
Niekedy kope aj tri dni
Jozef roky pracoval v bani, neskôr v strojárňach, až kým mu nediagnostikovali chorobu z povolania. Vtedy ho starosta zamestnal na štyri hodiny na obecnom úrade. Keď sa ho opýtal, či by mohol raz za čas vykopať hrob, spočiatku sa mu to vôbec nepozdávalo. Nie je však z tých, ktorí pri zadelení práce vymýšľajú.
Kedysi sa do domu smútku nemohol ani len pozrieť, keď vedel, že tam leží nebožtík. Postupne, ani nevie ako, si zvykol chladiace zariadenie zapínať, ukladať do neho truhlu, vypínať ho i umývať. Gro práce je však stále v kopaní jám. Niekedy to trvá aj tri dni. „V dolnom cintoríne sa to ešte dá urobiť za deň, za dva, ale v hornom, novom, je to veľmi ťažké, ledva za tri dni ju vykopem, samé kamene sú v zemi,“ hovorí.
Brezovický hrobár má na starosti aj údržbu domu smútku. (zdroj: Naďa Kališová)Hrobára platia pozostalí. O zárobkoch sa však hovoriť nedá. Kamarátom či rodine zväčša neberie nič. Pláca od ostatných je skôr symbolická. „Nerobím to pre peniaze, ale pre ľudí.“
Úhľadná práca
Obci, ale aj pozostalým sa Jozefova práca páči. Hlina je v debničkách, miesto musí vyzerať úhľadne, drevo uložené na boku. Ak sú hroby naúzko vedľa seba, hlinu naberie, odvezie a potom privezie. Nikto mu na začiatku nevysvetľoval, ako to má robiť, ako má jama a jej okolie vyzerať. „Takto sa mi to páčilo. Je to pietne miesto, musí byť dôstojné. Samému by sa mi nepáčilo, keby boli skaly, hlina a dosky všade naokolo.“
Kopanie hrobu v zime je ako za trest. Najmä počas silných mrazov. Vtedy kope po kúsočkoch.
Nemajú kríž ani meno, no aj tieto kopčeky ukrývajú ľudské osudy Čítajte „Najhoršia je primrznutá hlina pri pomníku, to ide veľmi pomaly a ťažko,“ hovorí. „Keď treba na dva metre do hĺbky kopať, mám čo robiť tri dni. V lete, keď je horúco, sa ťažko kope, lebo ostatky v susednom hrobe je cítiť. Na jeseň, keď prší, je zase veľmi veľa blata, mokro na nohy, mokro na hlavu. Občas sa stane, že sú naraz aj dva pohreby. Na dolnom stihnem vykopať dve jamy, ale na hornom by som nestíhal. Väčšinou som sám, občas mi starosta niekoho dá, ale nechce to už robiť nikto.“
Ťažké na psychiku i žalúdok
Práca hrobára nie je príjemná. Človek sa musí odosobniť, musí mať silnú psychiku, ale aj žalúdok. Bez jedného či dvoch štamperlíkov by sa to snáď ani nedalo robiť. „Ale len počas kopania, cez pochovávanie sa piť nemá. Ako by to bolo?“
Kopať jamu pre zosnulé dieťa či pre mladých ľudí bolo spočiatku veľmi ťažké, ťažšie, ako keď pochovávajú starého človeka. Po rokoch si hrobár akosi zvykol.
Povojnové topánky
Istý muž mal nad domom smútku pochovaného deda. Jeho posledným želaním bolo, aby ho pochovali nad neho. Hoci starý otec zomrel v roku 1947, hrobár pri kopaní našiel nielen jeho kosti, ale aj topánky. Aby zachoval patričnú pietu, zabalil kosti aj s topánkami a uložil ich naspäť do hrobu. Takto to robí s každým nálezom. A o tom, že ich je veľmi veľa, by pán Jozef vedel rozprávať hodiny.
„Najhoršie je, keď pochovávam druhého z manželského páru. Koľkokrát zakopnem do truhly, zatiahnem za šaty. Dve hodiny musím ísť domov, keď niečo také nájdem. Nie je to nič príjemné. Aj keby som chcel, nemohol som utiecť hneď na začiatku. Kým nebude náhrada, svedomie mi to nedá.“
Dôstojnícka kapsa
Z neľahkej práce si ujo hrobár dokáže po trinástich rokoch urobiť aj srandu. „Viete, koľko lebiek sa už na mňa usmialo? Nejednu som obhliadal, či dajaké zlaté zuby nenájdem. No veru, zatiaľ nič.“
Keď kope jamu v dvojhrobe, vedľa už pochovaného, je pripravený na to, že môže natrafiť na kosti, na truhlu či oblečenie. Iná situácia je, ak kope na naoko prázdnom mieste, kde hrob nie je. Neraz sa mu stalo, že aj na takých už vykopal ľudské ostatky.
„Nedávno som našiel kosti z oboch strán, asi nejakí vojaci tam boli pochovaní, lebo pri jedných kostiach bola kožená brašňa. Aj som pozeral, či tam nejaké listiny neboli, ale nič tam nebolo. Zabalil som ju a uložil naspäť aj s kosťami.“
Žena to rešpektuje
Jozefova manželka Božena sa s poslaním manžela dodnes nestotožnila. „Nebolo to ľahké pred rokmi a nie je ani teraz,“ hovorí. „Na začiatku som nechcela počuť ani slovo, keď sa vrátil z cintorína. Keby mi čosi povedal, ani jesť by som nemohla.“ Po rokoch si pani Božena zvykla. Aspoň do tej miery, že už môže počúvať, čo bolo na cintoríne nové.
Obaja manželia veria, že existuje niečo medzi zemou a nebom, že sú prípady, keď sa nebožtík príde rozlúčiť. Neraz zažili rôzne, pre mnohých strašidelné situácie. Oni sa však neboja. Veria, že mŕtvi živým neublížia.
Aha, čo vytvorili seniori. Hocičo z hocičoho obdivovali aj deti Čítajte „Bolo po Vianociach, pred Novým rokom,“ spomína pani Božena. „Pozerali sme večer televízor, keď zrazu niečo zašramotilo, akoby ktosi prešiel rukou po drevených latkách pod oknom. Nikde nikoho nebolo, ani vonku. Na druhý deň nám prišli povedať, že niekto zomrel. Inokedy som zase sedela v izbe, keď som zrazu zo špajzy začula obrovský rachot. Išla som pozrieť, ale nič nebolo na zemi. O deň neskôr som sa dozvedela, že zomrela jedna žena.“
Nájde sa nástupca?
Jozef Hrobár sa narodil v roku 1946. V máji oslávil 71 rokov. Málokto by však čipernému starkému jeho vek tipoval. Sám sa na toľko ani necíti.
Boli roky, keď vykopal tri hroby. Boli však aj také, kedy kopal aj pätnásť jám. „Neviem, čo sú tabletky, zatiaľ som ich ešte nepotreboval. Kto vie, možno ma Pánbožko zdravím odmeňuje za to, čo robím.“
Kým vládze, hrobársku lopatu neodloží. Jedine, že by sa za neho našla v dedine náhrada. Sám by sa tomu potešil. Na to sa však veľmi nespolieha. Starosta ju hľadá už roky. „Neviem, kto sa toho chytí, keď sa už mne nebude dať. Žena už neraz brala kľúče, že ich niekomu odovzdá. Zatiaľ takého niet.“
Nájdite si čas na voľný čas. Kam vyraziť Čítajte
