Ladislav sa narodil 12. februára 1866 v Dolnom Kubíne ako šieste z dvanástich detí advokáta Antona Nádašiho a Ľudmily Ujhelyi.
Anton Nádaši, pôvodným menom Odrobiňák, pochádzal z významnej plátenníckej rodiny z Bobrova. Určitú dobu pôsobil aj ako richtár Dolného Kubína a neskôr ako riaditeľ peňažného ústavu. Ľudmila pochádzala z podnikateľsky úspešnej rodiny a mala urodzený pôvod.
Ladislavov otec Anton sa svojim deťom snažil dopriať čo najlepšie vzdelanie, čo bolo na tú dobu netypické, nielen synom, ale aj dcéram.
Ladislav mal veľmi dobré rodinné zázemie pre svoj intelektuálny rozvoj. Aj napriek tomu, že vyštudoval medicínu a vykonával lekársku prax, bol výborným znalcom histórie, umenia a ovládal niekoľko cudzích jazykov. Po skončení vysokej školy plánoval odísť k Slovákom do Clevelandu. Nešťastné rodinné okolnosti ho však prinútili, aby sa vrátil do Dolného Kubína a postaral sa o rodinu.
Nerád vystupoval
Dlhé roky žili obyvatelia mestečka s pánom fyzikusom (tak ho nazývali) a ani len netušili, že práve on je ten Jégé, či Ján Grob, ktorého dielka čítajú v Slovenských pohľadoch.
Pamätníci naňho spomínajú ako na urasteného, vysokého pána so svojským humorom, ktorý si pri chôdzi pomáhal paličkou, pretože kríval. Krívanie bolo spôsobené nehodou zo stredoškolských čias. Aj napriek významnému postaveniu v mestečku a blízkom okolí, nerád vystupoval na verejnosti. Jednu takúto žiadosť vystúpiť na verejnosti okomentoval: „Budú ma tam okukávať, čumieť na mňa, akoby som z neba spadol, sťaby ma prvý raz videli. Napíšem, čo len budete chcieť, ale mňa ta neťahajte.“
Ľudia, ktorí ho poznali, nevedeli pochopiť jeho strach a nervozitu z verejných vystúpení, pretože v úzkom kruhu známych alebo v neformálnej spoločnosti sršal vtipom, bleskovou pohotovosťou a suverenitou.
Jednou z významných udalostí, keď vystúpil na verejnosti, bola výstava mladých maliarov Janka Alexyho, Miloša Bazovského a Zola Palugaya. Jégé prečítal svoju zázrivskú Kačenku. Na túto úlohu sa podujal veľmi nerád, čo bolo cítiť aj na jeho prejave. Verejné vystúpenie bolo pre neho skôr trápením.
Július Dzurek vo svojich spomienkach na Jégého však spomína na udalosť, keď exceloval ako tribún svojich Zázrivcov. Po prvej svetovej vojne zavítala aj do zabudnutej Zázrivej sloboda vo svojej najdokonalejšej forme, nahote i zbojníckej gavaliernosti.
V Zázrivej bolo päť krčiem a obchodov v židovských rukách. Neprajná krajina nedávala veľa príležitostí na obživu a preto sa Zázrivci často u židov zadlžovali. Jedného dňa vzbĺkol u domácich hnev, ktorý sa rozhodli vybiť si na krčmároch, v ktorých videli príčinu svojej biedy.
Pamätník Ján Dudáš opísal udalosti takto:
„Jedného dňa všetko vymietli. Ľudí vyzliekli donaha a pohádzali do Rieky. A nastala rabovačka o akej svet neslýchal. Sudy sa vyvalili na rínok a pálenka skutočne tiekla potokom. Zachránení židia pribehli skoro bez ducha cez vrchy do Kubína hľadať pomoc. Stoličný výbor nemal poruke žiadnej moci na pacifikovanie takého prívalu. Pluk vojska by nestačil. Úbohí utečenci opisovali pomery, ako by sa tam bolo sedem pekiel vzbúrilo.“
Nik nemal odvahu vydať sa do Zázrivej. Na túto úlohu sa podujal pán doktor. Zázrivci ho poznali a rešpektovali. Postavil sa k vyplienenej krčme, počkal kým vyjde národ z kostola a zbehne sa na rínku. Keď už bol priestor naplnený, spustil pán fyzikus svoju reč: „Zázrivci, sklamali ste ma! Počúvame o vás nepekné reči. Tuto Adam Krt, Mišo Čaprnda, Eva Prílepková, že ničíte, humpľujete svoj majetok. Či to rozum podpiľovať si pod sebou konár?“
Hovoril k nim krátko, ich rečou, ich spôsobom a rozosmial celý zástup a vinníkov zahanbil. Doma ho už netrpezlivo očakávala celá stolica a on sa vrátil ako víťaz.
Udalosť často farbisto opisoval a bol na svoje vystúpenie pyšný. Konštatoval, že bol rád, že sa vrátil so zdravou kožou. Pri prejave len tak mihal očami po dave a tŕpol, kedy kto zjačí útočný signál Ohoľho! Dav však bol naklonený Nádašimu.
Krpčeky sv. Floriána
Ladislav Nádaši bol polyhistor s neuveriteľným prehľadom a znalosťou cudzích jazykov, ktorý strávil takmer celý svoj život v malomestskom prostredí Dolného Kubína. Pohyboval sa medzi mešťanmi, panslávmi i v džentríckych kruhoch šľachty. Udržiaval s nimi styky, ale nepatril nikam.
Bol osobným lekárom a priateľom básnika Pavla Országha Hviezdoslava, ktorého pravidelne navštevoval, dišputoval o svetovom dianí a pomáhal básnikovi s prekladom Shakespeara. Stál pri ňom aj v deň, keď Hviezdoslav naposledy vydýchol.
Ladislav Dzurek opisuje Jégého nasledovne: „Človek naoko všedný ako každý iný, krajne skromný, úctivý, žijúci po celý život v malomestskom blate, uprostred malicherných i zakrpelých ľudí, medzi ich drobnými biedami a veľkými jazykmi, kvasom zázrivských chalúp i duchovnou a morálnou mizériou pánskych kaštieľov, bezúčelným hmotárstvom sedľače, ziskužravosťou, vydieračstvom obchodnej a korupčníctvom úradníckej buržoázie nezakrnel.“
Literárnej tvorbe sa začal naplno venovať až po päťdesiatke. Svoje diela vyklepával dvoma prstami na kufríkovom písacom stroji. Zanechal nám veľké množstvo poviedok, noviel a románov.
Mladí divadelní ochotníci ho raz požiadali, aby pre nich napísal veselohru. Jégého svojský humor a znalosť pováh mešťanov viedli k napísaniu veselohry Krpčeky sv. Floriána. Ako motto hry uviedol výrok nemenovaného anglického prírodopisca: „U väčšiny ľudí sa mozog vyvíja do 15. roku. Títo potom celý život hrajú vážnych, dorastených ľudí s rozumom 15-ročných detí.“
Nešlo o nijak zvlášť dobrú divadelnú hru, skôr naopak. V Kubíne sa však stala senzáciou. V divadelnej hre sa spoznali mnohé dolnokubínske postavičky, ktoré nezniesli pohľad na svoju povahu a za veľkého smiechu obecenstva urazene opúšťali divadelnú sálu. Premiéra bola zároveň aj derniérou. Pre vyhrážky urazených pánov sa viac Krpčeky sv. Floriána nehrali.
S prichádzajúcou vojnou začal chradnúť aj Jégé. Udalosti predvojnových a vojnových rokov ho značne poznačili. Hlavne odchod milovanej dcéry Márie a vnučiek do Čiech, kde Mária nasledovala svojho manžela generála Vašátka, ktorý musel pre svoj pôvod opustiť Slovensko.
Doktor Nádaši, naposledy vydýchol 2. júla 1940 v meste, v ktorom strávil takmer celý svoj život, v Dolnom Kubíne.
Autor: Daša Lofajová
