Potešilo ma, že niektorí ľudia majú takú vysokú mienku o Slovensku. Vždy som vnímala skôr to, že zo Slovenska ľudia utekajú za lepším životom, ako by sa k nám cudzinci z tých istých dôvodov hrnuli.
Také sľuby sa najjednoduchšie plnia, ktoré Samo a Sato urobia.
Je ľahšie, napríklad, sľúbiť, že do mája odpracete zo starých ciest všetok sneh, ako to, že do nejakého termínu postavíte cesty, nedajbože diaľnice.
Je ľahšie sľúbiť, že na Slovensku nebudeme mať mešity, ako to, že tu budeme mať dobre vybavené nemocnice a školy.
Je ľahšie sľúbiť, že vytvoríme iks nových pracovných miest, ako by sme si mali ponechať len jednu verejnú funkciu platenú z daní voličov.
Je jednoduchšie nájsť si hocijakú inú kauzu na odpútanie pozornosti od problému, ktorý riešiť treba.
„Ja naozaj neviem koho,“ zaznieva z každej strany.
Koľko by ale malo kandidovať strán, aby sme si mali z čoho vybrať? Je 23 politických subjektov málo? Žeby si naozaj nebolo možné vybrať z takmer tritisíc ľudí? Veď vari majú programy, minulosť a - sľuby.
Dosaďme si ich do našej krajiny a predstavme si s nimi spoločnú budúcnosť.
Voľby budú už o necelý mesiac. Času habadej.
