„Bol to šok,“ hovorí dnes 74-ročná Oľga Grígeľová, rodená Schellbergerová, ktorá mala v roku 1952, kedy začala Akcia B, jedenásť rokov. V októbri 1952 išla zo školy domov. Pred domom videla auto, do ktorého nakladali nábytok. „Hybaj rýchlo, sťahujeme sa, kričala mama. A kde, spýtala som sa. Na Oravu.“
Komunisti prichádzajú do Bratislavy
Vojtech a Anna Schellbergerovci patrili medzi bežných Bratislavčanov. Komunistická mašinéria, ktorá sa rozpútala po prevrate v roku 1948, ich pohltila aj so synom Belom a dcérou Oľgou.
Komunistická vláda potrebovala v Bratislave obsadiť všetky dôležité posty. Armádu, políciu, úrady. Z celej republiky začali do hlavného mesta prichádzať pre stranu vhodné politické kádre. Ale kde ich ubytovať? Komunisti vyriešili bytovú otázku jednoducho. Bratislavčanov, ktorých zaradili medzi buržoázne živly, vyhodili z bytov a domov, poslali preč, a do uvoľnených priestorov nasťahovali členov strany. Takto skončilo viac ako tisíc rodín úradníkov, súkromníkov, štátnych zamestnancov.
„Bývali sme v trojizbovom byte v známom paneláku Avion na Blumentálke,“ hovorí 75-ročný Belo Schellberger. V čase represálií mal 12 rokov. Bol to najväčší družstevný bytový dom v Bratislave. Jeho obyvatelia mali smolu, pretože oproti sídlilo ústredie Slovenskej odborovej rady. Súdruhom a súdružkám sa zapáčili byty, na ktoré sa pozerali z kancelárií. Začala sa akcia B.
Nepriatelia strany na vidiek
Vojtech Schellberger pracoval na colnej správe, manželka ako administratívna sila u notára. „V tej dobe stačilo na niekoho ukázať prstom, povedať, že je buržuj a udalosti nabrali rýchly spád,“ hovorí Belo Schellberger. „Otec pracoval počas Slovenského štátu v štátnej správe. Pre komunistov bol okamžite nespoľahlivý. Najskôr ho z administratívy preradili v rámci akcie Úradníci do výroby na pozíciu robotníka do fabriky Gumon.“
Potom prišiel ďalší trest. „Podľa zákona zrušujem vašu zmluvu o užívaní bytu s okamžitou platnosťou. Ústredný výbor vám určuje trvalé bydlisko obec Bysterec číslo domu 5 v okrese Dolný Kubín. Kľúče od vášho nového bytu vám odovzdá tamojší miestny národný výbor. Doterajší byt ste povinný opustiť do 18. októbra.“ Toľko hovoril výmer, ktorý dostali Schellbergerovci 16. októbra, teda len 48 hodín pred termínom vyprázdnenia trojizbového bytu.
Belo Schellberger si dodnes pamätá, ako kládli veci do drevených debien, ktoré naložili do vagóna. Dodnes opatruje kópiu nákladného listu. „Veľa vecí tam ostalo a rozkradli ich,“ hovorí Oľga Grigeľová. „Náš byt získal Pavel Drobčo, kádrový pracovník Slovenskej odborovej rady. Dlho si ho neužil. O dva roky zomrel na infarkt.“
Kulak a buržuj
„Pri odchode som sa pozeral z vlaku na Bratislavu, cítil som veľkú krivdu a bol som veľmi smutný,“ opisuje odchod Belo Schellberger. „Keby sme neodchádzali navždy, cesta by bola romantická. Z komína lokomotívy sa valil dym, sršali iskry.“
Potom prišiel druhý šok. Vystúpili na stanici na Bysterci. „Bola to veľká búda. Vlak zapískal a odišiel. Všade bola tma, len jedna lampa svietila na zákrute. Hojdala sa vo vetre.“
V dome číslo 5 býval gazda Bysterský. Murovaná novostavba s manzardou nevyzerala zle. Dnes stoja na jej mieste kancelárie Stredoslovenských elektrární.
Bysterský odmietol vstúpiť do družstva a komunisti rozhodli, že kulak si užíva neprimerané nadmerné bývanie. Nasťahovali ku nemu Bratislavčanov. Kulak a buržuj. Nepriatelia štátu.
Anna Schellbergerová (v strede) s Oľgou a Belom.
„Ubytovali nás do jednej izby, ktorá nemala podlahu ani kúrenie,“ hovorí Oľga Schellbergerová. „Sporák doniesli z miestneho národného výboru. Časť nábytku sme uložili v humne. Domáci nám zo začiatku nedôverovali. Pýtali sa nás, čo sme vyviedli, keď nás vysťahovali.“
Vyprážané rezne
Deti z mesta sa postupne zoznamovali s dedinou. „Na záhumienkoch bola v radoch nasadená len burgyňa, kapusta, zemiaky,“ hovorí Belo Schellberger. Bysterskí mali polia, lúky, kravy, kone, prasce. „Gazda bol urastený chlap. Stále chodil v čižmách.“
Postupne sa zblížili. Pomáhali im na poli, pri sene, vo dvore aj kuchyni. „Domáci varili jednoduché jedlá,“ hovorí Oľga Schellbergerová. „Mama ich naučila vyprážať rezne. Okamžite si ich obľúbili a vyprážali ich stále.“
Na Bysterského rád spomína Belo. „Zohnal som si bežky z jaseňa. Nepáčilo sa mi, že majú málo vyhnuté špice. Gazda ich zapichol medzi zemiaky, ktoré varil pre prasatá v paráku. Po dvoch hodinách ich vytiahol, špice vopchal medzi trámy. Pomaly sme ich ohli, priviazali, nechali tak týždeň. A mal som krásne bežky.“
Riaditeľ sa správal ako gestapák
Oľga nerada spomína na začiatky v škole. V Bratislave chodila do piatej triedy s tridsiatimi spolužiakmi. Na Bysterci bolo v jednej triede päť ročníkov. Riaditeľ Lehotský bol veľmi prísny.
„Gestapák,“ opísal ho jedným slovom Belo. „Svojho syna hrozne trestal. Chcel dokázať, že riaditeľov syn nemá žiadne výhody.“
Malá Bratislavčanka musela hneď prvý deň predviesť, ako vie spievať ľudové piesne. „Bolo to veľmi nepríjemné.“ Na druhý dostala za domácu úlohu urobiť kŕmidlo pre vtáky. „Nemali sme klince, dosky, nič. Dostala som päťku. Pri vychádzke v prírode ma pred všetkými skúšal, ako sa volajú snopy, ostrvy. Nič som nevedela. V športe som bola dobrá, ale nikdy ma nepochválili. Boli to riadne stresy. Snažil sa, aby som v ničom nevynikala. Taká doba to bola.“
Aj preto rada spomínala na zlatý Prešporok. „Bratislava bola fajn. Aj mame sa páčila, až na to, že tato bol veľmi spoločenský. Mal rád okolo seba ľudí. Často chodil do kaviarne do Štefánky, kde sa schádzali spisovatelia a bratislavská smotánka. Obľúbil si aj Grand Café v Manderláku.“
Manželka ho išla s deťmi nejedenkrát vyzdvihnúť. „Ostala stáť von a ja s bratom sme išli dnu. Otec nás usadil, kúpil džús a odišli sme až po hodine. Dúfala, že na Orave sa to zmení. Ale otec si aj tam okamžite našiel kamarátov.“
Budovanie socializmu
Súčasťou prevýchovy nepriateľov všemocnej politickej strany bola práca. Z úradníkov sa stali pracovníci tehelní, lesov, píl, vápeniek, stavieb. Vojtech Schellebrger dostal spolu s výmerom na vysťahovanie aj adresu nového pracoviska. V kameňolome v Kraľovanoch. Tam ho nepotrebovali, tak skončil v národnom podniku Priemstav v Istebnom. Úvod pracovnej zmluvy dnes možno u niekoho vzbudí úsmev, ale vysťahovalcom do smiechu nebolo.
„Vo vedomí, čo pre urýchlené vybudovanie socializmu v našej vlasti znamená šťastná výstavba nových závodov, bytov pre pracujúcich a iných objektov, prihlasuje sa podpísaný zamestnanec k práci.“
Ďalšie body zmluvy mu ukladali povinnosť dodržiavať disciplínu, pracovný čas, rýchle zapracovanie, plnenie a prekračovanie noriem, šetrenie národného majetku a mal sa aj všemožne snažiť znižovať vlastné náklady.
„Mama pracovala na osobnom oddelení na Mokradi, otca zaradili schválne na stavby,“ hovorí Belo Schellberger. „Mysleli si, že úradník sa tam bude trápiť.“
Netušili, ako sa mýlili. Vyštudoval stavebnú priemyslovku a stavbárčine sa rozu-mel. Postupne sa vypracoval až na stavbyvedúceho. Zreguloval brehy Oravy, postavil veľa škôl, kultúrnych domov, sídlisko v Kňažej, kde dostal byt. „Keď odchádzal z Oravy do Popradu stavať novú halu pre pražiareň kávy, v novinách vyšiel článok s nadpisom Orava vám to nezabudne.“
Známy vtipkár
Vojtech Schellberger si získal Oravcov nielen vedomosťami, šikovnosťou, ale aj vtipom. Dcéra opísala prvomájový sprievod. „Otec kráčal na čele. Kamaráti ho z chodníka podpichovali. Vojto, ale je vás akosi málo. Odpovedal im, málo, ale kvalita. Celé námestie sa smialo.“
Ani po smrti na neho ľudia nezabudli. Po páde komunizmu mal Belo malú dielňu v Dolnom Kubíne. Na dverách mal svoje meno. Jeden zo zákazníkov sa ho spýtal, čo má spoločné s Vojtechom Schellbergerom. Keď zistili, že to bol jeho otec, porozprával mu veselú historku z odborovej rekreácie.
„Kde otec prišiel, tam si hneď našiel kamarátov. Aj v kuchyni. Vedľa neho pri stole v jedálni sedával kolega. Otec vždy dostal od kuchárov väčšiu porciu. Kolega stále hundral, ako je to možné. Raz sa dohodol s kuchármi, nech obalia a vypražia veľký kus obväzu a donesú mu ho na stôl. Rozdiel vo veľkosti si okamžite všimol kolega. Opäť spustil starú pesničku o protekcii. Otec povedal, vieš čo, tak si to vymeňme. Natešený kolega sa s chuťou pustil do krájania. Zarezal do jednej strany, nešlo to. Otočil rezeň, zarezal a opäť nič. To sa už smiala celá jedáleň.“
Belo tvrdí, že jeho otec napriek tomu, čo mu komunisti spravili, nikdy neprejavil voči nim nenávisť. Jeho sestra s mamou to však prežívali ináč. Mama sa do Bratislavy vrátila ako dôchodkyňa. Oľga po svadbe v roku 1971. „Trpeli sme celý život. Človeka viac ako namáhavá práca ponížilo správanie sa ľudí na úradoch, v škole. Krivdili nám, ako keby sme spáchali zločin. Ničím sme sa neprevinili. Na také veci sa nedá zabudnúť.“
