PEDRA AZUL. Pri našom spoznávaní Brazílie sme si naplánovali návštevu národného parku Pedra Azul. Lístky kujeme na autobusovej stanici po asi hodinovom vystátí radu. Dávame si ešte niečo malé pod zub a ideme k autobusu. Teplomer vo vnútri ukazuje, že vonku je príjemných 99 stupňov. Istotne je pokazený, lebo nám sa zdá, že môže byť ešte o päť stupňov viac.
Prichádzame do Národného parku.
Modrá skala
Po asi dvoch hodinách cesty prichádzame na miesto určenia. Už je po piatej hodine a informačné centrum je zatvorené. Jediné, čo vieme je, že camping je tri kilometre vzdialený od zastávky. Keďže všade je „skvelé“ značenie, sadáme do jediného taxi v Pedra Azul a ukazujeme, kam chceme ísť. Taxikár nás dovezie priamo ku kempingu, ktorý nám našli chalani vo Vitórii na internete. Istotne by sme tam netrafili bez pomoci a s našimi batohmi by sme hore šliapali asi dve hodiny.
V netradičnom kempe pod Modrou skalou.
Majiteľ nám ukazuje areál. Nachádzame sa tesne pod modrou skalou (to je preklad názvu Pedra Azul). Areál je neskutočný. Tešíme sa na našu prvú stanovačku (KONEČNE!). Majiteľ nás však upozorňuje, že sa schyľuje k búrke a máme radšej spať v skalnom domčeku, ktorý nás pred búrkou ochráni. Sú to dva obrovské spojené balvany, bočné chýbajúce steny sú dorobené doskami. Dnu je veľa hákov na hojdacie siete, no žiadnu so sebou nenosíme a vôbec nás nenapadlo si ich pýtať od majiteľa. Hádam sa ešte v sieti niekde vyspíme.
Výhľad z kempu.
Sedíme v strede campingu a užívame si neskutočný výhľad. Na tú skalu a prostredie okolo sa dá pozerať aj hodinu vkuse. Pred nami Pedra Azul, za nami západ slnka. Nádhera. Schovávame sa pod jeden prístrešok, ktorý sa nachádza v areáli a dávame si výbornú večeru. Dve broskyne a vodu. Potom vytiahneme notebook a zapíname film. Vonku sa ale dosť schladí. Veľmi nás to prekvapuje, preto prvý krát v Brazílii vyťahujeme tepláky a svetre. Po chvíli sa rozprší, začína fúkať silný vietor. Presúvame sa do nášho skromného domčeka, vyťahujeme spacáky a ukladáme sa na noc.
Kamenný domček, v ktorom sme prespali. 
Vo vnútri kamenného domu.
Presun do Belo Horizonte
Noc je chladná, ale aj tak sa celkom dobre vyspíme. Zobúdzame sa v dobrej nálade. Veď stačí vyjsť von, kuknúť sa doľava a výhľad vyčarí úsmev každému. Na túru hore nemáme čas, všade je mokro a hlavne si nemáme kde odložiť ruksaky. Tak si užívame areál ešte približne hodinu, dáme si rannú rozcvičku, sprchu a vydávame sa na cestu. Dole kopcom to zvládame aj pešo. Príjemná hodinová prechádzka cestou do dedinky ku hlavnej ceste. V potravinách kupujeme zásoby ovocia, vody a sladkého na doplnenie energie. Kubo je závislý na cukre.
Pedra Azul - Modrá skala.
Začíname stopovať. Cieľ máme jasný, dostať sa do Belo Horizonte, kde máme vybavené ubytovanie vďaka couchsurfingu. Po asi dvoch hodinách nám zastavuje štvormiestny pickup s dvoma ženami. Matka Sonia s dcérou Silviou a ich pes. Pes sa uloží dozadu medzi nás a môžeme vyraziť. Konečne sa nám darí zastaviť anglicky hovoriacu osobu. Dozvedáme sa, že Silvia žila nejaký čas v Nemecku. Dámy nás odvezú asi 80 kilometrov. Opäť stopujeme. Stále máme pred sebou vyše 300 kilometrov do Belo Horizonte.
Najohľaduplnejší vodič kamiónu
Okolo šiestej hodiny začíname rozmýšľať, kde sa v ten deň utáboríme. Jediná možnosť je stan, pretože sme mimo civilizácie. Približne o pol siedmej si s Kubom hovoríme, že skúsime stopovať ešte chvíľu a potom pôjdeme rozložiť stan. Zrazu zastavuje kamión. Na našom papieri máme napísané dve mestá. Prstom nám ukázal, že smeruje až do Belo Horizonte. Ten výkrik radosti ste mohli počuli až na Slovensku. Tradične sa dohovárame rukami, nohami.
Oddych v kempe.
Ricardo je ten najohľaduplnejší kamionista, akého sme kedy na cestách stretli. Cesta je nekonečná, keďže celý čas prší a cesty sú plné kamiónov. Po skoro šiestich hodinách o jednej hodine v noci vystupujeme na hlavnej mestskej autobusovej stanici v Belo Horizonte. Ricardo napísal na papier, ktorým autobusom sa dostaneme na adresu, kde býva náš hostiteľ. Okolo pol tretej ráno prichádzame na malé námestie v mestskej štvrti zvanej Bethania. Zazvoníme na zvonček vedľa garážových dverí s popisným číslom odpovedajúcim adrese nášho hostiteľa. Nik nám neotvára. Skúšame to ešte párkrát, no bez úspechu. Hneď vedľa domu je altánok a tak sa tam unavení zložíme odhodlaní zvoniť im každú polhodinu, až kým niekoho nezobudíme :). Po asi 10 minútach nakoniec vychádza dlhovlasý, bradatý chalan Ernst. Srdečne nás privíta.
Keď sme ležali v areáli pod Pedra Azul, uvedomili sme si, že na to aby si človek plnil sny, sa stačí iba rozhodnúť a ísť si za tým. Spoznávanie sveta nie je o tom, fungovať ako Bear Grylls, ale využiť všetko, čo vám daná situácia, miesto a ľudia poskytnú.
26. december 2015
Autor: KUBO, KUKER
