Splašili sa kone, stratil súbor z ďalekej Afriky
Podroháčske folklórne slávnosti majú za sebou už 40 ročníkov. Najväčší a najstarší oravský festival videli státisíce ľudí. Na Poľane Brestová v Zuberci vystúpili už desiatky tisíc tanečníkov, spevákov, muzikantov. Organizátori spomínajú na stratený africký súbor, splašené kone, postrácané kroje.
Pavol Šroba, Zuberec, člen prípravného výboru podujatia a kontaktná osoba pre jeho hladký priebeh
Bolo toho dosť, čo sme museli za pochodu riešiť. Z nepríjemnejších vecí spomíname napríklad na rok 2010, keď neprišiel africký súbor, ktorý mal byť jedným z ťahákov programu. Všetko bolo dohodnuté, potvrdené a – účinkujúci z Kapverských ostrovov nikde. Čo sa stalo? Pre „zatvorené nebo“ lietadlá z ostrovov nelietali a tak nás súbor nestihol, prileteli až na ďalšie koncerty turné po Európe.
Bežne riešime straty a nálezy, často sa týkajú krojov. Jeden rok bol kuriózny, mali sme nahlásený aj stratený kroj, aj nájdený. Ale až po skončení festivalu sme zistili, že ide o jeden a ten istý.
Neodmysliteľnou súčasťou festivalu býva každoročne sviatočná furmanka. Z podroháčskych dedín vezie na Brestovú k amfiteátru folkloristov a pozýva na slávnosti. Zhruba mesiac pred slávnosťami dohadujeme kone, vozy, furmanov. Blížila sa nedeľa a vyzdobené vozy sa pohli zo Zuberca do Habovky. V Habovke však kone začali trucovať a nie a nie odbočiť smerom na Blatnú, ale išli rovno na Podbiel. Keď sa nám podarilo záprah otočiť, spamätali sa a začali sekať dobrotu. Prečo a čo sa stalo, nik nevie. Tiež sa nám raz stalo, že na vozy vyšli malí, veľkí, starí, mladí. Už v Habovke boli preplnené, ale folkloristov pribúdalo aj v Zuberci. Všetci sa chceli zviezť a byť súčasťou veselej atmosféry vo furmanke. Kone išli, išli, ťahali ten náklad, keď zrazu pod zuberskými muzikantami popráskali drabiny. Len-len, že sa zachytili a nepopadali na zem. Chlapi vyskákali z voza, niektorí ostali a furmanka pokračovala, ale aj s pešími, čo nebýva zvykom.
Pil vodu zo žabinca
Niektorí bežci sa potrebujú pred pretekmi aj posilniť. Tvrdošínska dvanástka sú preteky v cestnom behu. Tento rok sa konal už 13. ročník. Na štart sa postavili takmer tri stovky bežcov. V ostatných ročníkov sa vždy zúčastnili aj africkí vytrvalci.
Ján Balún, organizátor podujatia
Vtipných momentov bolo viac. Vždy je však na prvom mieste príhoda s nemenovaným bežcom. Na trati bol taký smädný, že pil vodu zo žabinca.
Ďalšou humornou situáciou bolo, keď dve bežkyne tak rečnili, že sa zabudli otočiť na priehradnom múre. Musel za nimi utekať jeden pomocník na trati. Mali sme aj jednu účastníčku, ktorá si vždy pred pretekmi dala malé pivo a štyri malé poháriky alkoholu.
Pivo pre černošku Sesi
Gäceľský krígeľ každý rok priláka na Gäceľ pri Dolnom Kubíne stovky milovníkov zlatého moku.
Angelika Fogašová, moderátorka Gäceľského leta
Minulý rok prišiel aj Slovák, ktorý žije s priateľkou v Juhoafrickej republike. Sesi Nkwanyana okamžite pútala pozornosť, pretože je černoškou. Využili sme jej prítomnosť a ľuďom povedali, že pochádza z Francúzska. Pasovali sme ju za veľkú odborníčku na pivo. Stala sa členkou poroty. Nikomu nebolo podozrivé, že za celý deň vypila jedno malé pivo. Každý sa s ňou fotil a kupoval jej práve pivo, ktoré jej nechutí. Nechápala pohostinnosť Oravcov. Tvrdila, že u nich sa nestane, aby niekto niečo kúpil niekomu, koho nepozná. Na Gäceli jej každú chvíľu čašník doniesol na stôl pivo od úplne neznámych ľudí.
Prišla strašná smršť a nič nefungovalo
Deň pre všetkých, najväčší neziskový festival na Slovensku, koná sa vždy v júni na Nábreží v Námestove (zatiaľ boli 4 ročníky).
Marián Kasan, organizátor
Festival nám z roka na rok rastie a príhod je naozaj neúrekom. Neviem síce prečo, ale hviezdou v tomto smere je naša parťáčka Zuzka. Pamätám si, keď z backstagu vyhodila zvukárov, lebo si myslela, že sú to nejakí ožrani z piatku. Pritom len prišli asi o štvrtej ráno rozkladať aparát a boli unavení, tak si trošku zdriemli. Ďalšia story z jej repertoára bola, keď zhruba polroka pripravovala všetky promo videá a prezentácie na festival, no asi polhodinu pred ich plánovaným odvysielaním prišla strašná smršť a nič nefungovalo. Ona zúfala, spolu s ďalšími organizátormi, odmontovala projektor, naštartovala starú Feliciu na parkovisku a zapla kúrenie. Sušila ho v 50-stupňovom aute asi hodinu, no aj tak nefungoval. Bol to pohľad na nezaplatenie. Keď ho potom na druhý deň skúšala, išiel bez problémov.
Keď som sa deň pred festivalom prechádzal s hokejistami Rišom Pánikom a Marekom Viedenským po areáli, zozadu zaznelo: „Hej, Pánik! Hybaj pomôcť, čo sa tu prechádzaš.“
Boli to chalani z Hruštína, ktorí stavali pódium. Posledná historka svedčí o ťažkých začiatkoch. Bolo už niečo po polnoci, keď som zbadal, ako do areálu vchádzajú policajné autá. Tušil som problém, lebo oficiálne povolenie sme mali len do polnoci. Pre zlé počasie sa všetko nechtiac trošku ponaťahovalo, tak som sa im vydal naproti. Vystúpili policajti a začali hľadať pána Kasana. Tak som sa im predstavil a oni spustili. Asi 15 minút som ich na zadnom sedadle presviedčal, že už je koniec programu a nejako sa zľutovali. Keď som vystupoval z auta, náš moderátor zreval z pódia: „Ľudia! Akcia nekončí. Pred nami je jedinečná adrenalínová show NORTHCULT BMX.“ Len som sklopil hlavu a sadol som si naspäť. Priznám sa, že ten ročník festivalu som si veľmi neužil. Sprevádzali ho desiatky sťažností, že kapely hrajú príliš dlho a príliš nahlas.
Plavky si napravil v cieli
Pri začínajúcich plavcoch sa stáva, že majú veľkú trému. Žinčicový míting má za sebou už osem ročníkov. Organizuje ho Mestský plavecký klub Dolný Kubín. Ide o dvojdňovú súťaž, na ktorej sa zúčastňujú tri stovky pretekárov zo všetkých kútov Slovenska.
Rudolf Salcer, člen výboru MPK Dolný Kubín
Humorné situácie sa stávajú najmä v kategórii mladšieho žiactva. Malým chlapcom sa pri skoku do vody posunú plávky do nižších partií tela. Zažil som situáciu, keď pretekár odplával celú vzdialenosť a až v cieli si ich potom napravil. Taktiež mnohí si tiež dobre nedotiahnu okuliare a pri skoku do vody im spadnú. Potom plávajú tak, že ich majú krížom cez tvár alebo ako náhrdelník. I napriek tomu sa snažia podať maximálny výkon. Pri začínajúcich plavcoch sa stáva, že majú veľkú trému. Pýtajú sa potom rozhodcov, aký štýl idú vlastne plávať a koľko je to dĺžok bazéna.
Odznaky si rozdajú, potom pýtajú od iných
Silvestrovský výstup na Choč (chystá sa 44. ročník). V posledných rokoch sa na podujatí zúčastňuje vyše tisíc ľudí a veselých príhod je hodne.
Juraj Štefák, podpredseda Klubu slovenských turistov Orava v Dolnom Kubíne
Dnes už máme v kritickom úseku kovové reťaze. Predtým to tak nebolo. Skoro ráno sme tam museli ísť upevniť horolezecké lano. Jeden rok sme hore riadne premrzli a hovorili sme si, ako sa nám nechce ho skladať. Nakoniec sme nemuseli, lebo nám ho niekto ukradol. Skladať primrznuté lano skrehnutými rukami nie je vôbec príjemné. Raz sme ho tak zložili, kráčame si dolu, kecáme, až sme zišli z cesty. Tak sme sa museli vracať, v hlbokom snehu. Takže sme ľuďom vytvorili podmienky, aby bezpečne vyšli a zišli a nakoniec sme sami zablúdili.
Po výstupe mávame posedenie v klube pri kapustnici, dobrom vínku a kadečom inom. Niekedy je tam taká dobrá nálada, že sa nestíhajú silvestrovské oslavy s rodinnými príslušníkmi. Stalo sa, že niektorí prišli domov až na Nový rok. Keď sme si potom počítali počet túr za rok, zahlásili, že výstup na Choč by sa im mal počítať do dvoch rokov.
Aj stretnutia so známymi, ktorých niekedy nevidíte celý rok, nesú so sebou riziká. Každý má na zahriatie nejakú fľašku a tak sa stane, že človek pomieša. Niektorí chlapi potom majú doma druhý výstup od manželky. Takže v priebehu jedného dňa zažijú dva výstupy.
Každý rok pripravujeme pamätný odznak. Niekedy sa stane, že príde viac účastníkov, tak rozdávame aj svoje. Potom ich od známych, ktorí odznaky nezbierajú, zháňame naspäť, aby nám ostali v archíve.
