Stopom aj autobusom
Utorok ráno sa zobúdzame do slnečného dňa v Ilheúse, čo pre nás znamená, že na ceste ďalej isto vypotíme dušu.
Naša cesta smeruje do mesta Vitória v štáte Espiríto Santo. Asi po 45 minútovej prechádzke s batohmi stojíme pri autobusovej stanici, takže ak sa nám nič nepodarí stopnúť, môžeme využiť autobus. Po polhodine nám zastavuje menšie auto, ktorého sa na nás už usmieva dievčina.
Takmer denná rutina.
Odvezie nás do mesta Itabuna. Po dlhom čase počujeme v aute hitovky rádií a nie tradičnú brazílsku hudbu. Po približne pol hodine nás už slečna vysadzuje na autobusovej stanici v Itabune. Dá si s nami selfie do jej mobilu, dáme jej vizitku a vchádzame na stanicu obhliadnuť našu situáciu.
Na kraj mesta to je dve hodiny pešo, tak sa po dlhých úvahách rozhodujeme pre autobus do mesta Eunapolis. Kým Kuker kupuje lístky, Kubo sa zatiaľ vykecáva s matkou a dcérou, ktoré sa mu prihovorili na stanici. Už sme si zvykli, že sme celkom zaujímaví pre domácich, tak sa s nimi snažíme čo najviac komunikovať (aj keď stále nevieme takmer nič po portugalsky :) ).
Spoločná selfie s peknou Brazílčankou.
V autobuse má každý miestenku. Pred nami sedí veľmi „ohľaduplný“ brazílsky párik, ktorý si sklopil sedačky až k našim lonám. Chlap sa furt hrá s klímou (ktorá ide dosť dobre), ale pri jeho polohe ležmo, skoro až na zemi, na neho proste nedofúkne. Párkrát kukol škaredo na Kuba, keď pocítil jeho nohu vedľa rúk, no Kubove nohy sa už nikde nezmestili. Chlapík si môže už len požiadať o masáž hlavy a bolo by mu hej.
Po troch hodinách skvelej cesty prichádzame do mesta Eunapolis. Ide o novšie mesto, keďže vzniklo v roku 1988. Najprv autobus stojí vedľa cesty, kde vystupoval jeden pán. Ako všímaví cestujúci vieme, že už sme v cieľovom meste, tak začíname vystupovať tiež, no šofér nám vraví, že ešte bude pokračovať v ceste na stanicu. Poslúchneme. Chyba :) Stanica je od nášho vyhliadnutého stopovacieho miesta v Eunapolise asi trikrát ďalej ako miesto, kde vystupoval ten pán.
Pohľad z okna auta.
Ale nám to samozrejme nevadí. Je to asi hodinka chôdze v krásnom teplučkom slnečnom počasí, ktorú si krátime rôznymi pesničkami. Keď prichádzame až na koniec Eunapolisu, už sa stmieva. Keďže tieto končiny nie sú vôbec bezpečné, zaplatíme si na jednu noc ubytovanie a v ceste pokračujeme ráno.
Gringovia zo Slovenska
Po výborných raňajkách skúšame obľúbené miesto na stopovanie, niekoľko metrov za benzínovou pumpou. Po polhodine zastavuje náklaďák s otvorenou korbou. Šofér vie len po portugalsky (aké prekvapenie), ale celkom sa dorozumieme. Zavezie nás nejakých 160 km do mesta Teixeira de Freitas.
V kabíne nákladného auta na ceste do Vitorie.
Opäť kráčame na koniec mesta. Po asi troch hodinách neúspechu nám nejaký sváko vraví, že máme ísť stopovať ďalej, že tam sa nám to podarí (aspoň to bol náš odhad toho, čo bľabotal). Tak ideme ďalej a ešte ďalej a ako tak kráčame popri hlavnej ceste bez stopovania pripravení na kilometre pred nami, zastáva pred nami minibus. Otvoria sa dvere a šofér nám zamáva, aby sme nastúpili. Vpredu manželský pár, vzadu veľa detí a postaršia pani. Darí sa nám vysvetliť, odkiaľ sme, kam naše cesty smerujú a šofér menom Aldo nám ponúka, že môžeme prespať u neho doma. Ráno nás zavezie na miesto na stopovanie. Súhlasíme, a tak odbočujeme z hlavnej cesty a ideme do malej dedinky Helvécia.
Kostol v dedinke Helvécia.
Prvá zastávka v tejto dedinke je dom Aldovej svokry, ktorá nás chce vidieť (volal jej cestou, že vezie dvoch gringov zo Slovenska). Pani triedila šošovicu a fazuľu ako popoluška v rozprávke. Aldo nám ukazuje, čo všetko sa u svokrovcov pestuje. Rastú mu tam banány (moc banánov), kokosy, mango a chovajú sliepky a korytnačky. Ďalšou zastávkou je Aldov dom. Po sprche zapíname ich počítač, aby nám konverzácia nestála. Na dorozumievanie využívame portugalsko-anglický online prekladač.
Políciu nepotrebujú
Aldo má 30 rokov, ženu Meru, dvoch malých chlapcov Alana a Ariela a vlastní dva autobusy. Po úvodnej uvítačke nás berie na prechádzku po dedinke. Malá, no veľmi pekná. Skoro všetci sú v tejto dedine príbuzní a priatelia, takže tu nemajú žiadne výtržnosti aj napriek tomu, že nemajú ani políciu. Po návrate si sadáme spolu s celou rodinkou na terasu a jeme spoločne večeru. Hot-dogy, zapekaný chlieb so šunkou a syrom, bábovku a zapíjame to šťavou z čerstvého ananásu a iného ovocia. Po večeri hovoríme o našej ceste a plánoch. Aldo nám predstavuje Brazíliu, jednotlivé štáty a naučí nás aj nejaké základy portugalčiny. My ho na oplátku naučíme niečo od nás. Okolo desiatej večer sa všetci odpraceme do postelí.
Večera u ochotného vodiča autobusu Alda.
Budík nám zvoní o štvrtej ráno, keďže Aldo ako šofér musí zobrať kamarátovu šichtu. Ideme s ním. Ráno nás vybavuje pitnou vodou, na raňajky nám dáva chlieb s maslom a k tomu krabičkové kakao. Musíme Aldovi a jeho rodine za všetko poďakovať. Sú to úžasní ľudia a veľmi nám pomohli.
Kakao dodá silu .
Vitajte vo Vitórii
Okolo piatej ráno si vychutnávame pri východe Slnka kakao a snažíme sa stopnuť si náš prvý odvoz do Vitórie. Máme jediné vhodné miesto na stopovanie, avšak tentoraz tam nie sme sami. Okrem nás tam stopuje pár ľudí. Najhoršie je, že im vždy niekto zastane a my tam vždy ako jediní ostaneme. Potom sa k nám zas niekto pridá, rýchlo niekoho stopne a my nič (potom sme zistili, že to boli pracovníci z neďalekej píly a fabriky). Po asi štyroch hodinách stopovania nám zastáva prvý odvoz a odváža nás 13 kilometrov do ďalšieho mesta. Nálada nám po troch hodinách trošku stúpla a s úsmevom a tancom stopujeme znova. Väčšinou nám vodiči ukazujú gestá ako kývanie prstom, že sa im nedá, ukazovaním rukou doľava alebo doprava - to znamená, že odbočujú. Najzvláštnejšie je však jedno veľmi často opakované gesto. Vyzerá, ako keď vás praktická lekárka na preventívnej zospodu ohmatáva, či máte v poriadku všetko tam dole. Neskôr zisťujeme, že to gesto značí nemáme miesto.
Oravci chcú v Južnej Amerike prežiť minimálne rok. Cestovania si užijú dosýta.
Po hodine a pol nás berie auto. Cestou si urobíme ešte zastávku na obed v meste Linhares (šoférov veľmi dobrý nápad). Krajina je čoraz hornatejšie, a nám sa naskytnú nádherné scenérie. Jedinou nevýhodou je dážď, ktorý kazí celkový dojem. Šofér nám zastavuje približne 10 kilometrov od nášho ubytovania u Viktora (couchsurfing). Odtiaľ sa vezieme autobusom. Po vystúpení urobíme pár krokov a pred nami do výšky stúpa asi 26 poschodová budova. Vrátnik nás púšťa dnu. Posiela nás na piate poschodie do apartmánu 508. Tu už začína kapitola Vitajte vo Vitórii s Viktorom a jeho spolubývajúcim Fabiom.
9. decembra 2015
