KRIVÁ. „Ženy zbierali maliny, ja som išiel pozrieť nejaké iné úrodné miesta,“ hovorí Jozef Tokarčík z Krivej. „Idem, idem, pomedzi malinčie, keď tu zrazu – hop, skoro som stúpil na labu medveďa. Driemal tam. A zrazu stál predo mnou v plnej paráde – na zadných. Hľadeli sme si do očí. Vravím si v duchu, netreba sa zľaknúť, len sa nesmiem pohnúť. A tak sme tam stáli. Sekundy ubiehali tak pomaly, ako ešte nikdy.“
Keď s odstupom času Jozef spomína na toto stretnutie, hovorí, že jediné šťastie bolo, že jeho psík Goro ostal pri ženách. „Bol by šelmu vyplašil.“ Tiež hovorí, že keď sa človek celý život snaží so zvieratami dobre vychádzať, že sa nič nemôže stať ani tomto zvierati. Sekundy plynuli. Preľaknutý muž premýšľal, kde uskočí, alebo kde sa hodí na zem, ak by sa maco predsa len zahnal.
Ženy si obďaleč pokojne zvierali maliny ďalej.
„Po čase medveď trikrát brechol, zvalil sa na štyri a odbehol.“
Jozef sa vrátil ku ženám a začal rozkladať oheň. „Čo mu šibe?“ hovorili si navzájom. „Bolo vyše tridsať stupňov, kdeže klásť oheň. Potom sa nás opýtal, či sme počuli to zabrechanie. Nič sme nepočuli.“
Napriek tomu, že to mohlo byť nebezpečné, išli sa spolu pozrieť na ležovisko šelmy. Bolo tam. Aj tak však zbierali ďalej. „Tonka, spievaj,“ vravel Jozef pre istotu.
Aby domov okrem zážitku doniesli aj plné batohy malín, poslúchli. „A tak sme spievali, zbožné i bezbožné.“
