DOLNÝ KUBÍN. Igor Urban sa celý život točí okolo zjazdového lyžovania. Najprv pretekal, potom tento šport študoval a nakoniec sa dal na trénerskú dráhu. Vychoval niekoľko slovenských majstrov v mládežníckych kategóriách, no keby nepadli dvojičky v New Yorku, mohlo byť všetko inak.
Zo začiatku trénoval v Amerike zadarmo
Ihneď po skončení vysokej školy na Fakulte Telesnej výchovy a športu na Univerzite Komenského odišiel rodák z Dolného Kubína do Ameriky. Písal sa vtedy rok 1999. Pracoval ako plavčík v zábavných parkoch. Aj ďalší rok si tento pobyt zopakoval, no s jedným rozdielom. V Spojených štátoch ostal a hľadal možnosť uplatniť sa ako tréner zjazdového lyžovania. „Pracovné víza mi už prepadli. Išiel som na čistú náhodu.“ Oravčan si nakoniec našiel lyžiarsky klub v Colorade – Vail , ktorý mu dal príležitosť. „Prvý mesiac som žiackym trénerom pomáhal a učil sa. Robil som to zadarmo. V tom čase bol náš klub aj spoluorganizátorom svetového pohára mužov v Beever creeku.“ Náhoda alebo šťastie potom zariadili, že Igor Urban sa po mesiaci stal trénerom mladších žiakov. „Vyhodili jedného kouča kvôli tomu, že pil pivo na verejnosti a bol oblečený v klubových farbách. Niečo také v Amerike netolerujú.“ Ako dvadsaťštyriročný tak dostal obrovskú možnosť. „Snažil som sa aplikovať naučené veci zo školy a to, čo som odpozoroval za ten mesiac.“
Aj by sa vrátil, ale nemohol
Lyžiarske stredisko Vail v Colorade patrí medzi svetoznáme a rozlohou veľmi veľké. Jazdia sa tam Svetové poháre v alpskom lyžovaní. „My sme mali vyhradené zjazdovky. Nestalo sa, že sme išli v jeden deň po tom istom kopci. Je to tam obrovské.“
Igor Urban mal v skupine osem až desať detí. Normálne to tak funguje aj na Slovensku. Prekvapila ho však komunikácia medzi trénermi. „Vždy ráno sme mali porady pred tréningom. Veľmi sa mi to páčilo. Dohodli sme sa a išli na svahy.“
V Amerike sa kladie dôraz na voľnú jazdu, ktorá sa robí vždy cielene. Napríklad cvičenie na odľahčenie lyže, správne otočenie panvy a mnoho ďalších. Vyznávačom tejto výučby je aj oravský tréner. „Ak deti do 10 rokov netrénujú voľnou jazdou, potom cit pre sklz, rovnováhu a koordinačné vlastnosti ťažko neskôr rozvinú. To je aj tá chyba na Slovensku. Deti jazdia len brány.“ V Spojených štátoch neexistujú ani spoločné majstrovstvá. Delia sa na tri oblasti – východného, stredného a západného Pobrežia.
Bohatá zahraničná skúsenosť trvala pol roka. Koncom apríla 2001 sa Oravčan vrátil domov. „Ponúkali mi tam miesto. Chcel som aj vrátiť naspäť, no padli dvojičky v New Yorku a už som nedostal víza.“
Igor Urban (druhý sprava) si v Colorade našiel veľa kamarátov.
Druhou zahraničnou stanicou Južná Kórea
Príležitosť trénovať zjazdové lyžovanie prišla aj na Orave. Igora Urbana oslovil ŠK Kubínska hoľa, ktorý v roku 2000 založili nadšenci. „Dohodli sme sa, že im pomôžem. Po troch rokoch sa mi však dostalo od známeho možnosti ísť trénovať žiakov do Južnej Kórey. Ako mladý som veľmi neváhal.“
Dočasným bydliskom na pol roka sa pre Oravčana stalo mesto Pyong Yang, ktoré prinieslo so sebou veľa zmien. „Zo začiatku som mal iba ryžu a mlieko, ktoré na Slovensku nepijem. Bežné som jedával aj držky. Tiež ich nemusím. V meste boli normálne psie reštaurácie. Po čase som si na stravu zvykol. Chutili mi aj riasy a nakladaná kapusta kim chi.“ V Južnej Kórei je aj bežné spanie a sedenie na zemi. Dolnokubínčan mal našťastie v penzióne posteľ. V lyžiarskom stredisku využívali hlavne striekaný sneh. Samozrejmosťou boli sedačkové lanovky, ktoré kopírovali americký štýl. „Cez víkendy lyžovalo na svahu ľudí ako mravcov. Preto sme trénovali so žiakmi iba cez týždeň.“ Zaujímavosťou je, že deti v Južnej Kórei mali veľké prázdniny v zime a nie v lete.
Komunikácia medzi zverencami a Igorom Urbanom prebiehala hlavne v anglickom jazyku. „Ak mi niečo nerozumeli, preložil im to šéf klubu. Bolo to pre nich plus, že sa učili aj jazyk. Ja som takisto pochytil nejaké základy.“
Oravský tréner zanechal svojou prácou aj na ázijskom kontinente veľmi dobrý dojem. „Majitelia klubu mi dokonca kúpili letenku aj na budúci rok. Je to len predsa iná kultúra a mne sa tam už nechcelo ísť.“
Od trénovania si dal prestávku
Igor Urban patrí v súčasnosti už medzi ostrieľaných trénerov. Medzi mládežníkmi ŠK Kubínska hoľa vychoval päť majstrov Slovenska – Mateja Kutlíka, Dominiku Šindlerovú, Miroslava Jaroščáka, Simonu Antalovú a Adama Lasoka. V septembri tohto roku ocenila jeho robotu aj Slovenská lyžiarska asociácia, keď mu udelila diplom za najlepšieho trénera mládeže. „Vnímam to ako ohodnotenie mojej práce za 15 rokov,“ hovorí 39-ročný Oravčan, ktorý si od trénovania musel dať túto sezónu nútenú pauzu. „Je to kvôli pracovným povinnostiam. Nedá sa sedieť na dvoch koňoch súčasne. Mrzí ma, že som v ŠK Kubínska hoľa niečo rozbehol a musím to nechať. Nemal som inú možnosť. Trénovanie ma baví a určite s k nemu vrátim.“ Skúsený kouč nevylúčil ani zahraničnú možnosť. „Mám možnosť hneď ísť do Ameriky. Teraz to však neprichádza do úvahy. Možno inokedy.“
Z kariéry pretekára
Zjazdové lyžovanie bol jediný šport, ktorý fascinoval Igora Urbana. Venuje sa mu už od útleho detstva. Ako chlapec ešte pretekal za klub ZVL Dolný Kubín. Ako mladší žiak skončil na majstrovstvách vtedy ešte Československej republiky druhý. Medzi staršími žiakmi získal dokonca zlatú medailu. V juniorskej kategórii dosiahol na slovenskom vrcholnom podujatí takisto umiestnenie v prvej trojke. Skončil bronzový. „Potom som ešte lyžoval počas povinnej vojenskej služby na Dukle v Kežmarku. Keď som však nastúpil na vysokú školu, už sa to nedalo stíhať.“ Na Fakulte Telesnej výchovy a športu v Bratislave si Oravčan vybral špecializáciu zjazdové lyžovanie. „Je to všestranný šport. Musel som vedieť plávať, robiť gymnastiku a byť dobrý aj v atletike a športových hrách.“
