BEŇADOVO. „Otec Ignác Triebeľ bol kováč a ja som po ňom,“ začína rozprávanie 85-ročný Ľudovít Triebeľ z Beňadova. Je vari najstarším kováčom na Orave. Z dedovej kuzne na konci záhrady ešte stále vychádza dym, aj keď čoraz zriedkavejšie. Vŕtačka, brúska, buchar – všetko funguje. Na kovadline opracúva už len sekery, motyky a kosáky.
„Prišla nová doba. Nikto sa nechce nič naučiť. Ľudia si nevedia ani reťaz na pílu nabrúsiť. Radšej si kúpia novú.“
Kramľu aj cigán ukuje
Ako 19-ročný spadol do mláťačky. Odvtedy nosí protézu. Základy remesla sa priučil pri otcovi. Potom odišiel do Martina. V tamojších papierňach strávil ako učeň päť rokov. Keď ho špinavá fabrika prestala baviť, našiel si robotu v Žiline. Zahviezdil hneď na začiatku.
„Keď som prišiel do dielne krívajúci, kadejako po mne pozerali. Dali mi rôzne roboty. Samozrejme, po vyučení som vedel raz toľko ako tie chlapčiská. Poslali ma na údržbu do Bytčice. Majster mi povedal, že potrebuje spraviť kľuky s 15-stupňovým uhlom. Kováč zo Žiliny to skúsil a spálil modlu. Vy neviete, čo je modla? Forma. Keď majster pristal, aby som si zobral na pomoc kamaráta, pustili sme sa do roboty. Do večera sme spravili sto kusov. Keď prišiel majster, opýtal sa: Pán Triebeľ, spravili ste dačo? Trošku hej, povedal som. Tak nás chválili. Hovorili, že ten kováč zo Žiliny kul iba kramľu, čo aj cigán ukuje, ale my sme zvládli dačo zložitejšie. Veľmi som sa snažil. Chlapom o druhej padla, ja som chcel ešte dačo robiť. Tak mi dali.“
Načo sa šarpať a vadiť
Po dvoch rokoch vyfasoval novučičkú pojazdnú dielňu. „Dali mi vlastného šoféra. Trenčín, Púchov, Čadca, Mikuláš, všetko sme prešli. Opravoval som, čo bolo treba. Hoci som chodil o jednej nohe, všade ma radi videli.“
Domov do Beňadova sa vracal v sobotu. V pondelok ráno budík zvonil skoro, autobus odchádzal už o tretej. O ôsmej ho už na stanici v Žiline čakala vétrieska.
Po pätnástich rokoch dal mestu zbohom. „Od Žida som si tam kúpil pľac, dal som zaň päťtisíc korún. Lenže mi ho nepreniesol, tak všetko pošlo het. Vrátil som sa do Beňadova a aby som mal dajakú korunu, začal som robiť kováčinu. Darilo sa mi, pekne som vedel robiť. Kolesá, lemeše na pluhy, podkovy, motyky – tie som robil pre celý kraj. Ktožehovie, koľko som ich ukul za život. Ty vieš, koľko peňazí si minula? Nedá sa povedať.“
Ľudovít zároveň pracoval v kováčskej dielni v Námestove. „Bola tam, ako sú strojárne. Ľudvík ma nikto nevolal, iba pán Triebeľ. V každej robote som sa mal dobre, pretože som bol vždy poslušný, až do dôchodku. Načo sa šarpať a vadiť. Aj keď sa pritrafilo vypiť, pri kováčine mi to vždy rýchlo prešlo.“
Parom ma podsvietil
„Ženu ste si našli na cestách?“ pýtame sa. „V potoku,“ smeje sa starký. „Kde by som ju našiel, tu v Beňadove. Ženil som sa 20. decembra a za dva týždne sme už stavali. Najprv nebolo pľacu. To bolo dačo hrozné. Šestnásť výmen som musel urobiť, aby som ho dostal.“
Práca, dielňa, gazdovstvo. Beňadovčan choval kone, kravy aj svine. „Parom ma podsvietil majetky nakúpiť. Na brezanskom som kúpil 14 hektárov zeme. Zaplatiť nebol problém, ale som sa nachodil, kým som to preložil. Kdeže dovolenka. Bolo treba kosiť, hrabať, seno zvážať, orať, a kuť. Mali sme dve dievčatá, aj ony pomáhali.“
Viem, ako to je
„Viem šoférovať iba na traktore,“ hovorí Ľudovít. „Vodičák som nikdy nemal. Keď ma chytili policajti, povedal som, že mi zhorel v Povstaní.“
Keď starosta hovorí, že v pracovnej dobe nemôže vypiť, Beňadovčan sa zasmeje. „Richtárovi stačí byť v robote jeden deň do týždňa. Dakedy má moc roboty, dakedy nič. Tiež som bol predseda, tak viem, ako to je. Vážne.“
Neprekvapuje ho, že väčšina beňadovských mužov aj dnes pracuje po svete.
„Ak sú manželia svorní a chcú mať dajakú korunu, nedá sa nič robiť. Muž nemôže sedieť pri sukni.“
Bez mäsa nenavaríš
Ráno začína počúvaním alebo pozeraním bohoslužby. Potom uvarí kávu, sebe aj manželke. „Obed nám nosia zo školy, ale akosi mi viac chutí, keď si sám navarím. Najradšej mám hovädziu polievku a mäso. Bez mäsa dobre nenavaríš. Takej doby ako dnes ešte nebolo. Babke bolo treba namlieť múky, upiecť chleba. Po kúskoch sme si chodili pod perinu odlamovať. Teraz? Pre sviňu som kúpil tri vrecia pekného chleba a koláčov. Máme sa sto razy lepšie.“
S premiérom je spokojný, prezidenta vraj moc nechvália. „Taký som zlý, že strach,“ hovorí na tému utečenci. „Nám je dosť svojich ľudí uchovať, no nie?“
Žasne nad internetom. „Všetci vedia, čo máš. Ale najlepšia vec je mobil. Chcem si ho kúpiť. Kto mi dá číslo, tomu zavolám.“
Bez deda sa v dedine nezaobíde žiadny futbalový zápas. „Mladí ma bavia,“ hovorí verný fanúšik.
Vždy dobré Vianoce
Na roráty Beňadovčania chodievali pešo cez vrch do Mútneho, aj v metrovom snehu. „Svietili sme si kahancami. Šli sme o piatej, cesta tam trvala hodinu. Cez advent sa všetci modlili a nekliali. Vianoce vždy boli dobré, pretože ľudia boli svorní. Chodili sme ako chlapčiská od domu k domu a spievali sme Dobrý pastier sa narodil. Hrával som na harmonike. Naučil som sa u susedov. Boli chudobní, ale na harmoniku sa akosi vždy zmohli.“
Dedo rád spomína aj na koncoročné tancovačky v humne. „Pili sme brendku. Bol to taký smradľavý špiritus, ale lepší ako okena. Kupoval sa v Ostrave po desať litrov. Primiešalo sa cukru a všetci pili ako Rusi.“
Nový rok vítali piesňou. „Nový rôček nastal, všetci sa radujme a tomu starému pekne zaďakujme.“
Radšej prasatisko
„A ty gazduješ?“ pýta sa ma pri odchode. „Nie, ale chcela by som si na jar kúpiť kozu.“
Dedo sa zhrozí. „Lucia, tak sa voláš, však, tak toto ti neodporúčam. Vnučka mala svadbu vo Vavrečke, tak jej zo srandy kúpili kozu. Keď ju dovliekli do sály, hneď zašpinila zem. Špekulovali, kde ju dať. Tak ju dali do mňa. To len mečí, ani pásť sa, ani nič, skáče všade, obžiera stromy aj ruže. Potom ju kdesi odpeľhali.“
Ale to dobré mlieko, obhajujem kozičku. „Budeš mať trošku mlieka a zožerie ti nervy,“ smeje sa ujo. „Radšej si kúp prasatisko. To zavrieš do chlieva a máš pokoj. Len aby žralo.“
