Rusko ma priťahovalo toľko rokov, že je už možné použiť slovko dlhodobo. Tejto krajine som sa aktívne venovala aj počas môjho štúdia medzinárodných vzťahov. Skúmala som Rusko najmä na politickej úrovni, v rámci ktorej je táto krajina málokedy stavaná do pozitívneho svetla. Snažila som sa ísť do hĺbky danej problematiky, zisťovať, vedieť.
Avšak o tejto oblasti nebudú nasledujúce riadky. Budú o podstatnejšom, ľudskejšom. O tom, čo som tak veľmi túžila vidieť a zažiť z blízka. Chcela som cítiť sladko-kyslosť boršču a ruskej kultúry. Ostrosť a jemnosť ruských ľudí a vodky. Skladanie matriošky a budovanie priateľstiev. To nebolo možné zistiť zo Slovenska.
Splnil sa mi sen
Lákal ma ruský jazyk, lákala ma bohatá história, lákalo ma spoznanie kultúry, ktorá je nekompromisná, údajne sa málo usmieva a znesie azda všetko, vrátane neskutočnej zimy. Dlhodobo som hľadala možnosti, ako sa ocitnúť na niektorom mieste z ruských 17 miliónov rozlohy a ako zapadnúť medzi 146 miliónov obyvateľov. Túto možnosť – možnosť splniť si sen – mi nakoniec poskytol program Európskej únie, Erasmus+: Európska dobrovoľnícka služba (European Voluntary Service – EVS).
Po viacmesačnom hľadaní sa mi konečne podarilo nájsť projekt, na ktorý organizácia hľadala slovenských dobrovoľníkov a dokonca bol vo vysnívanom Rusku!
S maličkou dušičkou som napísala e-mail, dohodla si online pohovor a - nikomu nič nepovedala. Veď poviem, ak to vyjde. Pohovor bol príjemný, prebehol formou rozhovoru o projekte. Nuž a po polhodinke som mohla vybehnúť z izby, usmievať sa od ucha k uchu a zakričať – idem na deväť mesiacov do Ruska! Naši krútili hlavou, ale tešili sa so mnou; starká sa prežehnala; kamaráti vyvalili oči, čo mi to zase napadlo.
A tak som sa v septembri ocitla v krásnom Nižnom Novgorode, štvrtom najväčšom meste Ruska s vyše miliónom obyvateľov, situovanom na mieste, kde sa ja stretávam s ešte neprebádanou kultúrou a majestátna Volga s riekou Oka.
Energiu vrátia dvojnásobne
Dobrovoľníčim, teda pracujem, v špeciálnej škôlke pre deti s mentálnymi i fyzickými problémami. V mojej skupine je štrnásť detí vo veku päť až šesť rokov. Ako sa dajú moje deti opísať? Downov syndróm, autisti, slabšia či silnejšia duševná zaostalosť. Alebo aj inak, presnejšie a pravdivejšie. Mám to šťastie pracovať s malými smejkami, ktorí z vás vytiahnu všetku energiu, ale potom ju jedným objatím dvojnásobne vrátia.
Radosť byť spolu.
Teším sa s deťmi, ktoré si nie vždy vedia zapnúť sandáliky, ale kamarátom z triedy ich zapnúť pomôžu. S Vovom, ktorý nerozpráva, ale vie mne a pani učiteľkám dať jasne najavo, že nás má rád. So Soňou, ktorá, keď som prišla, nevedela chodiť bez chodítok a teraz ich už nepotrebuje. S Alinkou, ktorá ma považuje za chodiacu vreckovku a vždy si do mňa s úsmevom rada vytrie nos. So Sonkou, ktorá je autistka a nemá rada dotyky, a ktorá ma už každý deň objíma. S Aľošom, ktorý všetko vie sám, len tú gombičku na nohaviciach nie a nie zapnúť. No skrátka a jasne, mám tú česť pracovať s dvoma úžasnými a milými učiteľkami a drobcami, ktorých sa nedá nemilovať.
Deti pred vystúpením pre rodičov.
Pravdou je, že ma ako osobu, ktorá nikdy nepracovala ani so zdravými deťmi, tobôž nie s deťmi s postihnutiami, šokovali niektoré momenty. Nechápala som. Bolo mi ľúto. Chcela som zatriasť Nastenkou a povedať jej: ,,Veď popremýšľaj a nakresli tú čiaru!“ Zdravému dieťaťu ťažko, ale predsa len možno vysvetliť, čo a ako. A tak ju len pohladím, chytím jej ruku s ceruzkou a snažíme sa kresliť spolu.
Táto práca ma učí trpezlivosti a empatii. Nanovo som si uvedomila, aký obrovský obdiv si zaslúžia všetci rodičia na svete. Veď chcú svojim deťom zniesť aj modré z neba. A pre rodičov detí, aké sú u nás v škôlke, predstavuje každý malý pokrok ich dieťaťa malý obláčik z toho pomyselného neba. Chcem veriť, že moja pomoc prispeje k pritiahnutiu takýchto obláčikov bližšie k zemi.
Iľjuška: ,,No, Maxim, a toto je Zem. Je veľká, ale ľudia žijú iba tu hore. Tam dole by spadli!“
Sonka: ,,Dianočka, ty si už unavená, však? Nevadí, ešte sa s nami naobeduj a potom si pospíš v lietadle cestou domov.“ (Akoby som každý deň lietala na Slovensko a späť...)
Postavili sme snehuliaka.
Veď sme všetci Slovania
Nuž a počas dlhých zimných večerov, cez víkend, ktorý vždy akosi rýchlo ubehne, prichádza možnosť stretnúť sa s ruskými i ino-zahraničnými priateľmi a degustovať ruskú dušu. Často aj celkom intenzívne – po deci!
No a akí sú tí studení Rusi a Rusky bez úsmevu? Keď sa navzájom trochu spoznáte, tak starostliví, priateľskí a usmiati. Rýchlo si vás vezmú za svojho. Sú vysokí; majú oči takej tyrkysovo-modrej farby, akú som inde nevidela; často nosia tepláky Adidas; premeriavajú si vás pohľadom (a či rovno okato hľadia do očí), keď rozprávate po anglicky, ale spokojní, keď poviete, že ste zo Slovenska. ,,Veď sme všetci Slovania.“
Rusi na prvý pohľad skutočne vyzerajú neprístupní, ale keď sa s nimi raz zblížite, dostanú vás. Ženy majú krásne pestované vlasy, často zapletené do vrkočov, podpätky a sukne aj napriek mínusovým teplotám. Darí sa im zachovávať si nastenkovskú ženskosť, ktorá je postavená do istého kontrastu s mužnosťou Rusov.
Rusi – muži – používajú ako argument ,,pretože JA som muž“. Avšak nielen ako frázu, oni podľa nej aj konajú. Podávajú ženám ruku pri vystupovaní z autobusu, či typického malého autobusu – maršrutky. Uvoľnia miesto na sedenie; podržia dvere; nastavia ruku, keď idete po schodoch.
Sympatické, všakže? Ako sa tu občas smejeme so spolubývajúcou Mirkou: ,,Trpezlivosť Rusa prináša!“ Ašak pravdou je, že ak aj nejaký príde, s najväčšou pravdepodobnosťou nám rukou nepotrasie. Rus pri stretnutí podá ruku len mužovi. Žene len v prípade, že podanie ruky iniciuje ona.
Po rusky som pred troma mesiacmi nevedela. V škôlke som sa rýchlo naučila farby, zvieratká, oblečenie a na hodinách ruštiny gramatiku a ,dospelácke slovíčka. Možnosť aktívne sa učiť ruský jazyk ma ako milovníka jazykov skutočne hreje pri srdci. Či bude tento spôsob hriatia fungovať aj pri mínus 25 stupňoch niekedy v januári, vám ešte dám vedieť.
Samozrejme, ruština je slovenčine v mnohom podobná. Avšak milé i vtipné situácie nastávajú, keď jedno a to isté slovko má dva úplne odlišné významy. Moriak – námorník. Kiska – mačička. A nováčik v Rusku kde-tu vymyslí aj nové slovíčka. Veď uznajte: keď je pareň frajer/priateľ, tak priateľka má byť predsa parenica!
Netreba dráždiť medveďa
Pre zachovanie objektivity rozmýšľam aj nad negatívnymi stránkami Ruska, ktoré som doposiaľ mala možnosť spoznať. Popravde, musím sa skutočne zamyslieť, pretože žiadna pomyselná (a či nebodaj skutočná) facka od kultúrneho šoku sa nekonala.
Faktom je, že keď sa s niektorými kamarátmi na ulici či v autobuse rozprávame po anglicky, veľmi nekričíme. Ako nám objasnil jeden vodkou počastovaný pán v autobuse, ,,sme v Rusku. Tu sa hovorí po rusky. (...nezrozumiteľné brbľanie... ) američania, (...niečo...) proti Putinovi...“.
Nuž, božechráň. Bolo mi kladené na srdce, že k politike sa radšej nevyjadrovať, nekritizovať. Je fakt, že ruské média svojim divákom často posúvajú len určité spektrum informácií. Žeby len zhodou okolností sa kolegyňa z práce vyjadrila o určitej aktuálnej téme rovnakými slovami, ako sa večer predtým vyjadril sám pán prezident?
Nemohla som si pomôcť. Spýtala som sa známeho, ktorý bol v Európe a čo-to precestoval. No áno, vďaka cestovaniu zistil, že nie všetko je tak, ako sa povie na kanáli Rossija 1.
Tabu je aj téma homosexuality, ohľadom ktorej mi bolo povedané napríklad aj: ,,Vieš, Diana, to sú všetko veci, ktoré k nám prišli zo Západu“. Debaty by to boli bezpochyby zaujímavé, ale aj tak treba radšej dvakrát podumať, s kým sa na tieto témy pustiť do reči. Netreba dráždiť medveďa.
Dobrovoľníctvo obohacuje
Mám za sebou prvú tretinu projektu a neviem sa dočkať pokračovania môjho ruského príbehu. Som zvedavá, čo zaujímavé prifrčí na staručkej Volge či Lade, ktoré sa na cestách striedajú s modernými KIA-mi a Hondami. Aj na to, aké druhy domácich kompótov a sušeného ovocia budú bábušky na jar predávať na ulici. Na to, aké nové zákutia ruskej krajiny a duše sa mi podarí objaviť, preskúmať a nechať sa nimi opantať.
Teším sa na ďalšie pokroky mojich detí, ktoré ma poháňajú vpred a ukazujú mi, že práve každodenné maličkosti, postupovanie krok za krôčikom a neľahká práca učiteliek, môžu zmeniť tak veľa z ich sveta, ktorý je v niektorých prípadoch pre nás ostatných neprístupný.
Dobrovoľníctvo nie je o peňažnom zárobku. A predsa vás obohatí tak ohromujúco, že ľahko zapadnete aj do spolku milionárov. Európska dobrovoľnícka služba nám ponúka možnosť cestovať po krajine, naučiť sa jazyk, spoznať mentalitu národa, možnosť rozvíjať svoj potenciál pomocou iných a hlavne prepájať svet na tej najdôležitejšej úrovni – úrovni jednotlivcov.
Odvážte sa a vykročte von zo svojich zabehnutých koľají – napríklad aj priamo na Transsibírsku magistrálu! Na projekte nebudete nechaní napospas osudu. Vždy budete mať nablízku starostlivých kolegov z vašej vysielajúcej – v mojom prípade skvelé Mladiinfo Slovensko – aj prijímajúcej organizácie, koordinátorov a mentorov, ktorí vám krajinu ukážu z rôznych uhlov.
Meniť svet k lepšiemu je ľahšie, ako si myslíme. Jednoducho konajte tak, ako je napísané u nás v škôlke na nástenke: ,,Chcem všetkým pomôcť tak, ako by som chcel, aby pomohli mne.“
A ja chcem, aby mi niekto pomohol oddane, úprimne a dal do toho všetko, čo sa len dá – a ešte kúsok navyše.
Zima v Nižnom Novgorode.
Autor: Diana Maťugová
