Monika manžela Viktora nezvykla hľadať, ale v ten večer okolo desiatej mu zavolala. V telefóne sa ozvalo halali. Nespala. O siedmej už volala do jeho firmy a všetkým známym. O desiatej zazvonili u nej policajti.
Vstaňte a vypočujte si rozsudok. Výzva, ktorá obžalovaným z vraždy ešte dáva iskierku nádeje na nespackaný život. Doživotie? Dvadsaťpäť rokov? Dvadsať? Pätnásť?
Zdenovi, ktorý za vraždu Viktora sedel na trestnej lavici so švagrom Stanom, sa akýkoľvek trest zdal nespravodlivý, lebo tvrdil, že on síce pri tej vražde bol, ale nezabíjal.
Bum. Pätnásť rokov natvrdo vo väznici s najprísnejším strážením.
Chceli vlastný domček
Viktor mal menšiu firmu, ktorá vyvíjala a spravovala ekonomické počítačové programy. Darilo sa mu fajn, preto sa pred dvoma rokmi rozhodol postaviť pre rodinu menší domček. V paneláku sa im nebývalo zle, ale čakali tretie dieťa a chceli viac priestoru. Keď prišla Simonka na svet, domček bol ovakovaný zvnútra. Otec zintenzívnil stavebné práce, pozýval majstrov obkladačov, maliarov, dláždičov.
Jeho manželka, záhradná architektka, sa vrhla do návrhu projektu okolia. Vždy, keď Simonka zaspala a staršie deti sa ešte nevrátili zo školy, kreslila okolo domčeka chodníky, altánok, stromčeky. Pomerne veľký pozemok rozdelila na okrasnú, úžitkovú i oddychovú časť.
„Tak čo máš dnes nové?“ pýtal sa manžel sadajúc k večeri. Vytiahla výkres. „Čo povieš na toto?“
Čo sa udialo na stavbe
V ten štvrtok zavolal Viktor jednému z partie chlapov, ktorí u neho občas brigádničili, aby zohnal ešte aspoň dvoch, a že sa stretnú o pol siedmej pred supermarketom. Zdeno zavolal švagra Stana a zobral aj mladšieho brata.
Pred obchodom im dal Viktor po päť eur, nech si kúpia niečo na raňajky.
Zadelenie roboty pri stavbe trvalo krátko. Potom šéf sadol do auta a odišiel dokúpiť zeminu. Brigádnici zobrali krompáče a lopaty a pustili sa do kopania kanála okolo príjazdovej cestičky.
„Mne sa to nepáči, toto robiť nebudem,“ hundral neustále Stano a každú chvíľu si zapaľoval cigaretu. „Choď za ním, nech nám dá inú robotu,“ huckal švagra.
Šéf sa vrátil a Zdeno to skúsil. Keď Stano videl, že pred domom dochádza k ostrejšej výmene názorov medzi švagrom a šéfom, zobral železnú tyč. Priblížil sa odzadu k Viktorovi a udrel ho tou tyčou do zátylku. Ležiacemu na zemi švihol ho po hlave druhý raz.
Potom mu chladnokrvne strhol z krku zlatú retiazku, páčili sa mu aj hodinky. Telefón hodil o zem.
„Hybaj,“ obrátil sa na Zdena a odtiahli bezvládne telo do chodby domu. Tam mu ešte udrel po hlave lopatou. Zdeno pridal úder doskou, trafil vedľa, rameno. Slabo.
Švagrovia ostali chvíľu stáť, pozerali sa na seba. Potom Zdeno vbehol dnu. V budúcej kuchyni na stoličke viselo Viktorovo sako. Vybral z neho peňaženku.
Na druhý deň už Zdeno i Stano sedeli vo vyšetrovacej väzbe.
Na hlavnom pojednávaní
Pred súdom sa Stano priznal, že majiteľa stavby zabil. Na ďalšom hlavnom pojednávaní však zobral priznanie späť. Žiadal vinu prehodnotiť a doplniť výsluch svedkov, ktorí mali dokázať jeho nevinu, a naopak, z vraždy usvedčiť Zdena.
Ako impulz pre útok uviedol Stano hádku majiteľa so Zdenom. Viktor vraj prišiel na to, že mu Zdeno občas kradne peniaze.
„Zľakol som sa, aby sa nepobili.“
Súd ich nakoniec oboch po zhruba roku a pol vyšetrovania, vyhodnocovania zaistených vzoriek, rekonštrukcie útoku, zbierania výpovedí či robení posudkov uznal vinnými z obzvlášť závažného zločinu vraždy.
Zdeno dlho, a vlastne vôbec, nechcel pochopiť, prečo dostal 15 rokov, keď sa obete dotkol iba zľahka latou. Bránil sa väzeniu aj preto, lebo už pár dní pred osudným štvrtkom uvažoval, že svoju priateľku požiada o ruku. Chodili spolu dva roky.
Písal jej z väzenia dvakrát do týždňa, ona listy opätovala. No postupne ich prichádzalo čoraz menej. Až sa priateľka odmlčala úplne.
„Musím sa dostať von oveľa skôr,“ vŕtalo Zdenovi v hlave viac a viac. Času na zosnovanie plánu mal neúrekom.
Chcel ísť pred súd opäť
Po dvoch rokoch od vynesenia rozsudku sa Zdeno domáhal obnovenia súdneho konania. „Svedkovia, ktorí v základnom konaní využili právo nevypovedať, sa rozhodli vypovedať,“ domáha sa jeho advokát v návrhu. „A tiež je tu svedok, ktorý by sa rád vyjadril k celej veci a osvedčil by pravdivosť tvrdení odsúdeného, že on nezabíjal.“
Tým najdôležitejším svedkom mal byť jeden väzeň, ktorý vraj počul Stana hovoriť, že Zdeno nebol priamym páchateľom vraždy.
Súd, ktorý rozhodoval o návrhu na povolenie obnovy konania, si prešiel výpovede všetkých svedkov ešte raz. Nezistil však nové skutočnosti, ktoré by mohli viesť k inému rozhodnutiu o vine odsúdeného.
Výsluch nového svedka – Zdenovho spoluväzňa odmietol, pretože nejde o priameho svedka trestného činu. „Ide o svedectvo z počutia, u ktorého navyše je možné s vysokou pravdepodobnosťou očakávať účelové spracovanie informácie.“
Preto súd zamietol možnosť obnovenia konania.
Čo hovorí zákon o spolupáchateľstve
Ak trestný čin spáchali viacerí, zodpovedá každý z nich, ako keby ho spáchal sám. Nemusia byť ani dohodnutí. Úplne postačuje, že spolupáchateľ si je vedomý aspoň možnosti, že jeho konanie a konanie spolupáchateľov smeruje k spáchaniu trestného činu. A je jedno, či je to v štádiu prípravy zločinu, pokusu oň či v štádiu jeho spáchania.
Na tom, že zavraždia šéfa, sa Zdeno so Stanom nedohodli. Ako však vyplynulo z vyšetrovania, Stano už cestou na stavbu v aute hovoril, že ho chce okradnúť.
Sudca zdôraznil, že Zdeno fakticky pristúpil k vražde vtedy, keď pomohol Stanovi preniesť bezvládne telo do rozostavaného domu. V tom čase Viktor ešte žil. Aj maloletý svedok – Zdenov brat potvrdil, že sa hýbal a chrčal.
Zdeno sa obhajoval tým, že mal strach zo švagra. „Bál som sa, bál, robil som, čo on povedal.“
Nikto však ničím nedokázal, že Zdeno konal pod nátlakom, alebo, že by ho niekto nútil na mieste ostať. „Ale ak by aj trestný čin spáchal pod vplyvom hrozby alebo nátlaku, išlo by len o poľahčujúcu skutočnosť, nie o vylúčenie ho z trestnej zodpovednosti.“
