BRAZÍLIA / SALVADOR DE BAHIA. Pani v odletovej hale vo Frankfurte vyzýva cestujúcich, aby postupne nastupovali do lietadla. Sme v tretej várke.
Prvé prekvapenie
Čaká nás viac ako osemtisíc kilometrov a jedenásť hodín letu. Pozeráme filmy, popíjame, pojedáme.
Po pristáti v Salvadore de Bahia teplomer ukazuje príjemných 28 stupňov. Pasovou kontrolou prechádzame ako nôž maslom, batohy nám zázrakom nestratili a nie sú ani medzi poslednými vyloženými.
Salvador de Bahia.
Keďže náš hostiteľ z couchsurfingu na poslednú chvíľu zrušil našu dohodu na ubytovanie, narýchlo si na letisku hľadáme nejaký hotel.
Lacný, centrum mesta, dvojposteľ, berieme. Kukáme, ako sa k nemu dostaneme. Priamy autobus z letiska teší, ale čas cesty 105 minút už nie.
Samozrejme, to by sme neboli my, aby sa nám niečo nestalo. Nevieme, ako sa kupujú lístky. Najprv ich chceme získať tam, kde ľudia platia parkovné. Kuker pýta rukami-nohami dva lístky, no jediné, čo sa mu darí, je, že mu teta rozmieňa dvacku na dve desiatky.
Na zastávke nám jeden týpek, očividne tiež turista, radí, ako si lístky kúpiť, ktorý bus nám ide. Autobus nás stojí v prepočte asi 80 centov za hodinu a trištvrte cesty.
Google ukazuje, že sa povezieme 71 zastávok, no bus zastavuje asi na štyroch. Veď načo zastavovať, keď zo zástavky kýva iba zopár ľudí.
Pohľad na more v Salvadore de Bahia.
Keď sa už pomaly blížime k ulici, na ktorej je náš hotel, treba konať. Ibaže, Kuker zabudol odfotiť názov hotela a vie len, že má číslo 512. Máme potvrdenie na maile, no žiadny internet. Na autobusových zastávkach nie sú názvy, v autobuse nie je plán cesty. Preto vystupujeme hneď, ako sme zbadali našu ulicu.
Pozor na veci
Kuker vyberá notebook, či v histórii mailovej pošty dokáže nájsť náš hotel. Neúspešne. Pomedzi to dostávame dve upozornenia, aby ten notebook čo najrýchlejšie zdekoval, ak nechce oň prísť. Pri druhom upozornení nám ale chalan poradil, ktorým smerom sa máme vydať.
Naša ulica má zhruba päť kilometrov. Kukli sme na prvú budovu a potešilo nás poradové číslo 2264. Hej, náš hotel má 512.
Yeees. Dvaja dedinčania kráčajú v cudzom veľkomeste po tme asi 25 minút, až dorazia k cieľu.
Hotel Granada. Zisťujem, že Kukerova hlava je dobrá len na čísla, názov si nepamätá. Predtým, ako sme sa dostali na recepciu, nám pani musela otvoriť veľkú mrežu. Nevieme, či máme byť radi, že ju majú, alebo sa máme obávať, lebo im ju treba.
Recepčná nás víta krásnym portugalským monológom, na čo sme zvyknutí už od letiska. Slušne sa pýtame, či by nemohla rozprávať po anglicky. Nerozumela ani tomu. Zachránila to moderná doba smartfónov, cez google prekladač sa nás pýta otázky, na ktoré stačí kývnuť hlavou.
O online rezervácii tuší asi toľko, ako my vieme portugalsky. Nakoniec všetko prebehlo ako má a vyberáme si našu izbu. Číslo 109. Krásna, trikrát dva metre veľká izba s malým okienkom na chodbu, namiesto klímy máme ventilátor, televízor, kde sa po zapnutí zjaví rozladený porno kanál a vlastnú sprchu a WC.
Vďaka posunu času sme zaspali už o deviatej večer miestneho času ako batoľatá.
Poľsko v Brazílii
Na druhý deň vstávame až okolo desiatej, keďže v izbe je nonstop tma, ak sa nesvieti lampou. Prvýkrát si obliekame kraťasy, obúvame žabky a vyrážame do ulíc.
Minulú noc sme ľudí veľmi nevideli. Keď sme ráno vyšli, zažívame menší šok z tej asi miliardy ľudí.
Vyberáme sa k historickej časti mesta Pelourinho. Cestou nás samozrejme miestni zastavujú s vidinou zárobku, ale ostávame nedobytní.
Historická časť zložená zo starých budov a kostolov je veľmi pekná.
Ďalším bodom programu je Lacerda Elevator. Vychutnávame si pri ňom výhľad na oceán a pevnosť. Za tri centy sa zvezieme dolu. Prezeráme si ešte kostol a ideme späť na izbu.
Lacerda elevator (výťah vpravo) vás odvezie za tri centy.
Na našej ulici sa cítime ako na poľských trhoch v Novom Targu. Dá sa tu kúpiť všetko od výmyslu sveta. Ľudia nás do obchodu lákajú mikrofónmi. Vonku pobehujú chalani, ktorí majú na sebe pútače ako John McClane v Smrtonostnej pasci 3, len namiesto rasistického podtónu tam majú napísané počítače alebo hodinky na predaj. Dokonca sa tu dá kúpiť DVD novej bondovky Spectre, ktorá mala premiéru len nedávno.
Skúšame aj domácu reštauráciu, kde si môžeme nabrať na tanier všetko možné a za 100 gramov jedla v prepočte platíme jedno euríčko. Jedlo je výborné. Keďže nám zachýbalo porozprávať sa s niekým novým, zastavujeme sme sa ešte v Subwayi, kde si chceme kúpiť večeru. No angličtiny sa nedočkáme. Rukami, nohami, anglicky, slovensky sa dopracujeme k dvom bagetám aj s cebolou.
Na odporúčania miestnych, aby sme po nociach nechodili von, lebo sme Gringos, ideme poslušne na izbu.
Choďte do pekla
Ráno sa budíme už okolo siedmej. Vonku počujeme štebotanie predavačov do mikrofónov. Dohodli sme sa s našim skorohostiteľom Pedrom, že pôjdeme na pláž Porto da Barra. Okolo dvanástej hodiny sa vyberáme k futbalovému štadiónu Itaipava Arena Fonte Nova, ale keďže tam prebiehali prípravy na zápas, moc toho nevidíme. Tak hádam vyjde aspoň Maracana.
Cestou nás zastavuje jeden starček, ktorý sa nás prekvapivo pýta po anglicky, odkiaľ sme. Porozpráva nám svoj príbeh, na záver si samozrejme popýta nejaké drobné. Hovoríme, že pri sebe nemáme žiadne peniaze. Škaredo na nás pozrie a vraj máme ísť do pekla...
Západ slnka je na celom svete krásny.
Vraciame sa na izbu, berieme potrebné veci na pláž. Plavky, klobúky, okuliare, foťák, kameru, veď načo sú nám uteráky a opaľovací krém, a vyrážame k autobusovej zastávke kúsok od hotela. Asi 20 minút stojíme na zlej zastávke. Ani jeden vôbec nechápeme autobusovú politiku v Salvadore. Potom sa presunieme na ďalšiu, kde aj tak ani jeden náš autobus nezastal. Tak si stopujeme taxi.
Pláž huličov
Porto da Barra je pláž, ktorá bola v roku 2007 v top 10 najkrajších pláží na svete.
Pedro nám vysvetľuje, že sa delí na tri časti. Prvá, kde sa hulí tráva, druhá, kde sú bohatí ľudia, a tretia, kde sú naopak chudobní.
Skôr, než sa to dozvedáme od Pedra, a zavetríme to od spoluopaľujúcich, sedíme v prvej časti. Na pláži ochutnávame vodu zo zeleného kokosu, ktorá je celkom chutná. Lepšia ako šťava z bambusu, ktorú sme skúšali predošlý deň a chutí a vonia ako pokosená tráva. Skúšame aj Atlantický oceán, ktorý je rovnako slaný ako aj iné moria. A k tomu ešte aj bez vĺn, pretože pláž je v zálive.
Na pláži v Sao Paolo.
Po rozlúčke s Pedrom odchádzame na hotel. Uprednostňujeme asi 45-minútovú prechádzku pred nami nepochopenou autobusovou dopravou.
Od Pedra sa zároveň dozvedáme aj smutnú správu. Národný park Chapada Diamantina, ktorý sme mali v pláne navštíviť po Salvadore, je celý v plameňoch kvôli suchu a dlhodobým horúčavám. Preto bude naša cesta pokračovať do mesta Vitoria, ktoré je asi tisíc kilometrov na juh, s pár zastávkami v mestách a dedinkách na pobreží.
Nemáme tušenie, kedy budeme znovu online, takže buďte trpezliví a nezabudnite, že sme vo svete.
Video z mesta Salvador de Bahia: https://www.youtube.com/watch?v=8ZHHxrc-SRQ
Autor: Kubo a Kuker
