DOLNÝ KUBÍN / ŠID. Alojz Maliterný je úspešný 25-ročný podnikateľ, Pavol Matlák tiež. Obidvaja Oravčania dva dni pomáhali na srbsko-chor-vátskych hraniciach zvládnuť príchod tisícov imigrantov.
Rýchly odchod
„Sedel som doma a rozmýšľal, aké drahé hodinky si kúpim na Vianoce,“ hovorí Alojz Maliterný. „Zdvihnem hlavu a v televízore vidím deti v blate. Porozprával som sa o tom s kamarátom Pavlom Matlákom. Rozhodli sme sa, že by sme im mohli ísť pomôcť.“
Skontaktovali sa s organizáciou Refugee Aid Slovakia. Vypísali dotazníky, formuláre a čakali. Odpoveď prišla nečakane rýchlo. Jedna z otázok sa týkala času odchodu. Napísali, že môžu ísť hneď.
Stan s oblečením pre utečencov.
„Paľo mi o jednej zavolal, aby som rýchlo prišiel ku nemu. Z organizácie nám povedali, že bolo zle, bude zle, ale teraz je ešte horšie. Ak môžete, tak príďte, čo najskôr. O štvrtej sme už sedeli v aute.“
Príchod do pekla
Po ceste sa zastavili v distribučnom sklade v Bratislave. Auto naplnili zimnými topánkami a oblečením, ktoré tam nosia a posielajú ľudia z celého Slovenska. Podobné sú v Banskej Bystrici a Žiline. Do srbského mesta Šid prišli o jednej v noci.
„Chceli sme sa ísť vyspať, ale poprosili nás, aby sme pomohli, pretože v noci je najviac práce, lebo prichádzajú autobusy s utečencami,“ hovorí Alojz Maliterný. „Obliekli sme sa a začalo sa peklo.“
Na srbskej strane hraníc bolo stredisko, do ktorého sústreďovali utečencov. „Autobusy ich vysadili dva kilometre od strediska. Ku nám kráčali v noci a mraze, slabo oblečení, aby sa zahriali.“
Obliekanie detí do teplého oblečenia.
Potom sa o nich starali dobrovoľníci. Dávali im teplé oblečenie, deky, obuv, balíčky s jedlom. Úlohou dvoch Dolnokubínčanov bolo rozdeľovať prichádzajúcich ľudí do skupín po päťdesiat do autobusov, ktoré ich ďalej odvážali do Chorvátskeho Opatovca. Mysleli si, že dostali ľahkú prácu.
Kritická situácia
„Veľmi sme sa mýlili,“ pokračuje Alojz Maliterný. „Najťažší bol posledný lievik. Keď policajt zakričí sto, tak pustíš sto ľudí. Ale to sa nedá ustriehnuť. Deti sú malé, prekĺznu.“
Prichádzali aj 15- až 20-členné rodiny. Držali sa za ruky a chceli ísť všetci spolu, nechceli sa rozdeliť.“
Kritickú situáciu zažili s 24-člennou skupinou. „Do autobusu prešlo z nej len dvadsať ľudí. Na druhej strane ostali štyri deti, ktoré policajti nechceli pustiť. Vraveli, aby sa vymenili, no nikto nechcel vystúpiť z autobusu. Snažili sme sa deti dostať dovnútra. Policajt najskôr vytiahol obušok.“
Situácia sa prudko zhoršovala. Oravci dali deti medzi seba a začali s nimi cúvať ku autobusu. „Vtedy policajtom preplo, nabili zbrane a namierili na nás. Uvedomili sme si, že nás postrieľajú. Policajt, ktorý mi mieril samopalom na hlavu, bol Slovák. V sekunde sa mi premietol celý život. Ako sme cúvali, deti boli vystrašené, držali sa nás, štípali, ťahali. A policajt so samopalom v ruke vravel, že nemôžeme ísť. Potom našťastie pribehol srbský policajt s ďalším Slovákom. Podarilo sa im prehovoriť v autobuse štvorčlennú rodinou, ktorá vystúpila a vymenili sa.“
Alojz Maliterný nechápe postoj policajta. „Matlákova dcéra poslala po otcovi hračky pre utekajúce deti. A chlap, ktorý je na mieste, sa správa takto.“
Zrodenie aj smrť
Dolnokubínčania pochválili organizáciu, ale nepáčilo sa im správanie niektorých ľudí, ktorí pozerali na čas. „O pol deviatej prišla žena s bolesťami brucha. Zdravotník povedal, že končí. Nepostaral sa o ňu. O hodinu rodila v blate na zemi s dvoma Čechmi, ktorí nevedeli, čo je pôrod. Jeden stláčal brucho, druhý ťahal nohy. Narodil sa chlapček, ktorému dali meno Znovuzrodený. Na druhý deň prišiel muž s popáleninou na hrudi. Zdravotník, ktorý tam bol, povedal, že ide domov. Muž za pol hodiny dostal infarkt a zomrel. Telo odniesli a hotovo.“
V súčasnosti tvoria takmer deväťdesiat percent utečencov matky s deťmi.
Nočná zmena sa do postele dostala o desiatej pred obedom. O Slovákov sa starala Srbka, ktorá mala za manžela Slováka. Do práce opäť nastúpili o piatej popoludní. Stretli tam ľudí z rôznych kútov Európy.
Keď zistili, že Oravci majú úspešné firmy, čudovali sa. „Prečo ste tu, keď sa máte tak dobre?“ pýtali sa nás. „Väčšina z nich bola nezamestnaná, alebo potrebovali na chvíľu odísť z domova. Vysvetlili sme im, že chceme pomáhať a vidieť, ako to tu v skutočnosti vyzerá. A vôbec neľutujeme. Doma si myslíme, že sa máme zle, riešime banálne problémy. Či si ráno dám salámu alebo praženicu, či mám nádchu, aký darček kúpim na Vianoce.“
Celý život vo vreci na odpadky
Približne 80 percent utečencov prichádzalo zo Sýrie. Zostatok z Afganistanu, Jemenu, málo z Uzbekistanu a ďalších štátov. Mnohí cestovali viac ako mesiac, prevádzačom zaplatili tisíce dolárov. Ich cieľom bolo hlavne Nemecko.
„Niektorí nemali nič. Celý svoj život si uložili v 120-litrovom vreci na odpadky, do ktorého dávali darované veci.“
Rodičia často išli dopredu, aby zistili, čo sa tam deje. Deti ostávali vzadu.
„Raz ku nám prišlo malé nahé dievča, ktoré hľadalo mamu. Stratila sa, podobne ako desiatky iných detí.“ Pomáhala im organizácia Save the Children.
„Ak niekto vraví, že sú to teroristi a idú do Európy zabíjať a znásilňovať, nemá pravdu. Približne deväťdesiat percent ľudí boli matky a deti do 20 rokov, potom ľudia nad 50 rokov. Dospelí muži v najlepšom veku takmer úplne chýbali.“
Utečenci sú vďační za akúkoľvek pomoc. Prejdú okolo vás a pritom päťkrát poďakujú.
„Kto to nezažil, nikdy nepochopí. Získal som skúsenosť na celý život. Odporúčam každému, aby si to vyskúšal. Ale mal by tam ísť s niekým, na koho sa môže spoľahnúť. Aby sa podporili a podržali v ťažkých chvíľach. A tých je tam veľmi veľa.“
