NÁMESTOVO. Viac ako inokedy budeme v týchto dňoch spomínať na ľudí, ktorí odišli z tohto sveta pred nami. Mnoho sĺz kropilo zem aj na námestovskom cintoríne. Prešli sme sa po ňom s ľuďmi, ktorí sú tam takmer každý deň – správcom cintorína Jánom Krušinským a Jarkou Záletovou.
„Títo chlapci boli dvojičky. Mali štrnásť, kúpali sa na priehrade. Tu ležia obaja, aj s otcom. Jeden sa začal topiť, stiahol druhého, otec ich chcel zachrániť a utopil sa aj on.“
Ján Krušinský sa stretáva s rozlúčkou do večnosti často.
Posledná hodina
Nikto nevie, kedy príde jeho posledná hodina. „Pozrite, pán, ktorý leží v tomto hrobe, bol na pohrebe niekomu z rodiny. Nechcel ísť na kar, hovoril, že sa ide radšej previezť na bicykli. Akoby ho smrť volala tiež. Zrazilo ho auto medzi Beňadovom a Brezou, večer už ležal v truhle aj on. “
Alebo tento hrob. „Cez deň na Silvestra sme si vinšovali šťastný nový rok, on prišiel na cintorín zapáliť sviečku. Večer o šiestej bol tu zas, už v truhle. A tamtá pani? Deň pred Dušičkami tu bola a na Dušičky sme už zapaľovali sviečku jej.“
Smrť patrí k životu
Ročne je v Námestove v priemere štyridsať pohrebov. Ján Krušinský robí pohrebnú službu od roku 1978. Hovorieva, že je to ako každá iná práca. „Veď smrť patrí k životu.“ Ale aj keď si človek zvykne na všeličo, pochovávať deti vždy zabolí.
O prípade, keď chlapec z Klina našiel pod kríkmi igelitovú tašku s telíčkom mŕtveho novorodenca sme písali. Kňaz, ktorý ho pochovával, mu dal meno Jožko. Pri bielom pomníčku sme chvíľu postáli. Matku ani nikoho, kto by vedel dať k prípadu nejaké informácie, sa vypátrať nepodarilo.
„Aj keď v médiách vidíme dnes veľa obetí nehôd, samovrážd a iných nešťastí, kedysi bolo tragických odchodov z tohto sveta viac,“ hovorí Ján Krušinský. Za tie roky sa stretol s fenoménom smrti v mnohých podobách. Či to bolo tichučké vydýchnutie či zdravotné zlyhanie alebo dobrovoľný odchod z tohto sveta či dopravné nehody, pády, vraždy.
Za tie roky sa zmenilo veľa. „Kedysi, keď niekoho pochovali, pomodlili sa pri hrobe, pospomínali, porozprávali. A dnes? Ja tomu hovorím, že pochovajme a poďme na kar, lebo vychladne polievka.“
Pamiatka zosnulých
Všelijaké osudy sú na cintoríne i v srdciach pozostalých popísané. „Ten pán pochádzal od Martina. S rodinou sa často sťahovali, nemali kde bývať. Naposledy bol bezdomovcom a - zomrel. Podľa nariadenia mesta môžeme na mestskom cintoríne pochovať len Námestovčanov. Ale prišli deti aj s jeho manželkou, že nevedia, čo robiť. Tak sme ho pochovali. Mnohí domáci to kritizovali. Ale ani oni nechodia tak často k hrobu svojho blízkeho ako deti a manželka toho bezdomovca.“
Centrálny kríž. Výzva živým na pokoj mŕtvym. Text v staroslovienčine. Foto: Lýdia Vojtaššáková
A tento pomník? V hrobe pod ním je žena, ktorá si niekoľkokrát pichla do srdca, pod tamtým ďalej zas muž, ktorý si trikrát strelil do srdca. Pred pár rokmi sa v priebehu troch mesiacov obesilo päť mužov. Najstarší mal 59, najmladší 17 rokov.
„V minulosti ľudia pochovávali samovrahov do rohu cintorína, teraz nie. Pre toho, kto si vezme život, je smrť často stresové východisko,“ hovorí Jarka Záletová. „Nemali by sme ho súdiť my, ľudia, keď nevieme, prečo to urobil, aké mal trápenie.“
Pohreb muža, ktorý leží v tamtom hrobe bol tiež smutný. Obesil sa. Mnohí si na jeho pohrebe spomenuli na tragédiu v rodine. Dve vnúčatá mu zahynuli pri autonehode, tiež sú tu pochované. Vtedy spolu s nimi zahynul aj ich otec, teda zať. Dcéra ostala na vozíčku.
„A tohto muža zabil vlastný otec. Pozerali video, pichol ho nožom do srdca. Na pohrebe nebol, bol v base.“
Kráčajúc ďalej, dozvedáme sa o ďalšom nešťastnom okamihu – muža zabil blesk na rybačke. Udrel do udice.
Tragédia v kostole
Jeden z prípadov, na ktoré sa v Námestove nezabúda, je trojnásobná vražda v miestnom kostole. Táto pani je jedna z nich. Bol to masaker, vrah zabíjal sekerou. Mal ju pôvodne na to, aby vypáčil pokladničky. Spolu s tou pani zabil aj jedného muža, otca troch detí z Novote, a mladé dievča z Klina. Všetky tri obete mali smolu, že vstúpili do kostola v čase, keď sa dvadsaťročný muž snažil dostať k peniazom z kostolných pokladničiek. Je tomu už 55 rokov. Vrah dostal trest smrti, a aj ho popravili.
To je len zlomok prípadov, ako odchádzali ľudia na druhý svet.
Ján Krušinský spomína aj na jedinú exhumáciu, pri ktorej bol. Na prosbu rodiny z východného Slovenska exhumovali deti telo svojho otca, chceli, aby bol vedľa mamy. Tá totiž zomrela skôr a on potom žil s tetou, ovdovelou manželkou svojho brata v Námestove. Keď zomrel aj on, žena nedovolila pochovať ho k prvej manželke. A tak deti museli počkať až na smrť tety.
„Príbeh tejto pani je oveľa veselší,“ hovorí Ján Krušinský. „Bola tu dvakrát v truhle. Prvý raz, predstavte si, ležala v truhle, príbuzní sa pri nej modlili a ona zrazu pohla prstami. Potom žila ešte 19 rokov.“
Život sa iba mení
Z kresťanského hľadiska bol človek stvorený pre nesmrteľnosť. Do večného života však môžeme prejsť len cez taký fenomén, ako je smrť. Cirkev hovorí, že v smrti Boh povoláva človeka k sebe. Ľudia, ktorí veria v Boha, veria, že život neodníma, ale mení. „A keď skončíme život v smrteľnom tele, máme pripravený večný príbytok v nebesiach.“
