Článok pokračuje pod video reklamou
Slovenčina je podľa Jána Kollára bačovčina, trpáčina, smetiština, sprostáčína, pálenkárske nárečie, bravčiarčina, kuchynská reč, jazyk krčiem a maštalí. Ctibor Zoch nesúhlasí.
DOLNÝ KUBÍN. Príbeh štyroch študentiek obchodnej akadémie, ktoré sa rozhodli zistiť, kto bol Ctiboh Zoch, sa končí takmer 14-minútovým filmom o tomto významnom oravskom rodákovi, priateľovi Ľudovíta Štúra, národnom buditeľovi a obhajcovi slovenčiny.
Jazyk krčiem a maštalí
Janku Gvoždiakovú a Dagmar Vicáňovú, slovenčinárky na dolnokubínskej obchodnej akadémii, zaujala výzva Žilinského samosprávneho kraja na spoznávanie osobností regiónu. Oslovili študentky z 1.A s myšlienkou natočiť film.
„Bývam na Zochovej ulici a aj preto sme sa rozhodli natočiť film o Ctibohovi Zochovi, rodákovi z Veličnej,“ hovorí Janka Gvoždiaková.
„Štyri dievčatá sa toho hneď chytili a pustili sme sa do práce,“ hovorí Dagmar Vicáňová.
Málokto vie, že Zochova ulica je najdlhšia v Dolnom Kubíne. Meria približne 3,5 kilometra a siaha od hlavného cestného mostu ponad Oravu až na koniec mesta pri Beňovej Lehote.
Prvé kroky študentiek viedli do Oravskej knižnice Antona Habovštiaka. Prečítali si tam knihu Slovo za Slovenčinu, v ktorej Zoch obhajuje rodný jazyk. Napísal ju na podnet dobrého priateľa Ľudovíta Štúra, pretože Ján Kollár tvrdo vystúpil proti Štúrovej slovenčine.
„Kollár ju nazval bačovčina, trpáčina, smetiština, sprostáčína, pálenkárske nárečie, bravčiarčina, kuchynská reč, jazyk krčiem a maštalí,“ hovorí Aneta Suroviaková, ktorej sprievodné slovo počuť vo filme.
Hlavnú kameramanku a fotografku Nikolu Krkoškovú zaujali preškrtnuté strany v knihe. „Vyškrtal ich cenzor v Bratislave, ktorému sa nepáčilo, ako Zoch slovenčinu obhajoval.“ Aj preto knihu prvýkrát vydali až v roku 1958.
Cenzor vyškrtal celé strany v knihe Slovo o slovenčine.
„Je zaujímavé, že študenti sa musia učiť o nepriateľovi slovenčiny Jánovi Kollárovi a dokonca musia recitovať známu báseň Slávy dcéra, o Ctibohovi Zochovi sa neučia nič,“ hovorí Janka Gvoždiaková. „Som presvedčená, že každý, kto si pozrie náš film, do smrti nezabudne, kto bol Ján Kollár.“
Zaujímavosťou je, že Zoch celý život bojoval za slovenský jazyk a nakoniec sa ho vzdal. Na sklonku života začal písať po česky. „Prečo tak urobil, sa už asi nedozvieme,“ hovorí Dagmar Vicáňová.
Budova na spadnutie
Ctiboh Zoch má iba jednu zachovanú fotografiu. „Napriek tomu sme nazbierali materiálu na päť filmov,“ hovorí Dagmar Vicáňová.
Nakoniec vybrali tri oblasti života významného oravského rodáka. Prvou je jeho pôsobenie v úlohe farára v Jasenovej, druhou prispievanie do Slovenských národných novín, treťou postava národného buditeľa a tvorcu Gäcelských žiadostí, ktoré žiadali uzákonenie slovenčiny.
Počas zbierania materiálu navštívili študentky bývalú školu v Jasenovej aj jeho hrob. Dostali sa aj ku Bajčiovskej veži na Gäceli, kde v roku 1848 vyhlásili Gäcelské žiadosti.
„Prekvapilo nás, v akom zlom stave budova je,“ hovorí Simona Baricová, ktorá vo filme účinkovala. „Nechýba veľa do jej spadnutia.“
Jediná zachovaná fotografia Ctiboha Zocha.
Nina Rosinská sa na tvorbe filmu podieľala ako fotografka a zberateľka informácií. „Môj starý otec sa narodil v Jasenovej, kde aj vyrastal. Aj vďaka nemu sme získali viacero zaujímavých informácií.“
Dievčatá sa dozvedeli, že Ctiboh Zoch zariadil oplotenie cintorína.
„Dovtedy sa tam pásli kravy,“ hovorí Aneta Suroviaková. „Počas natáčania na cintoríne nás jedna babka pozorovala tri hodiny. Celú tu dobu sa tvárila, že kope na poli, ale stále bola na jednom mieste.“
Pliaga Slovenska
V 19. storočí sa pohromou Slovenska stal alkohol. Jasenovský farár proti nemu bojoval spolkami striezlivosti. Ako dopisovateľ Slovenských národných novín viackrát poukázal na zlozvyk Slovákov utápať sa v alkohole. „Popísal prípad, v ktorom gazda nechal malé dieťa na voze, išiel piť do krčmy a keď sa vrátil, našiel ho mŕtve, prejdené kolesom,“ hovorí Nina Rosinská.
Vo filme odznie zaujímavá informácia o dôvodoch pitia. „Vodu pili iba väzni, víno bolo drahé, v pive sa vykúpala stará špinavá žena, preto bolo penivé a kalné, takže pili pálenku vyrobenú zo zhnitých jabĺk a zemiakov,“ hovorí Nikola Krkošková. „Nekvalitný alkohol spôsoboval tragédie.“
Ctiboh Zoch si privyrábal doučovaním detí bohatých ľudí. Situáciou bol znechutený a otcovi napísal list, v ktorom píše, že „pán se vždy ve víne topí a nemúže se zatopit“.
Preto začal zakladať Spolky striezlivosti, ktorými bojoval proti alkoholu. V tej dobe sa pálenka bežne nalievala 14-ročným deťom po konfirmácii. Zakazoval to. „Kto zomrel pre alkohol, nezvonili mu a pochovali ho do kúta cintorína ku samovrahom,“ hovorí Simona Baricová. „Alkohol bol totálnou skazou Slovenska v 19. storočí.“
Vo filme je zmienka o neobvyklom úkaze. „Jeden deň okolo roku 1853 sa nad Jasenovou zjavil veľký čierny mrak. Ľudia počuli trepotať krídelká a vyľakane vybehli na kopec. Videli, ako na obilie sadli kobylky. Na jednom klase ich bolo až osem. Na druhý deň odleteli, ale obilie ostalo celé.“
Učili sa na vlastných chybách
Študentky a profesorky nemali žiadne skúsenosti s natáčaním filmu. Požívali vlastnú techniku.
„Scenár sme menili možno pätnásťkrát,“ hovorí Janka Gvoždiaková.
„Pri nahrávaní sme museli dávať veľký pozor na rušivé zvuky,“ hovorí Aneta Suroviaková.
„Vyhnali sme upratovačku, do druhej miestnosti odniesli tikajúce hodiny,“ dodáva Nina Rosinská.
„Niektoré scény sme museli stále opakovať, lebo sme sa rozosmiali,“ hovorí Nikola Krkošková.
Študentkám sa film nakoniec podarilo natočiť za dva mesiace. Prví ho uvideli spolužiaci. V škole nainštalovali aj výstavu. Pri príležitosti roka Ľudovíta Štúra ho premietli v Oravskej knižnici A. Habovštiaka. Informácie o významnom jasenovskom farárovi umiestnia na tabuľu na Zochovej ulici.
Dievčatám sa práca s filmom zapáčila. „Budeme pátrať po ďalších osobnostiach Oravy, ktoré upadli do zabudnutia, aby sme ich priblížili ľuďom,“ tvrdia.
