VELIČNÁ. Majiteľa najkrajšej záhrady aj ľudí, ktorí sa starajú o verejné priestranstvá pri svojich domoch, ocenila samospráva minulý mesiac na Rajčuliáde 2015. „Chceme upriamiť pozornosť na obyvateľov, ktorí prispievajú ku krajšiemu vzhľadu našej obce,“ povedal starosta Daniel Laura.
Systém pokus-omyl sa osvedčil
„Kedysi sme tu sadili burgyňu a jahody,“ spomína Veličnianka Milada Kurtíková, majiteľka najkrajšej záhrady, pri pohľade na predzáhradku rodičovského domu, v ktorom býva od roku 1973. Aj keď vrchol sezóny už má za sebou, v predzáhradke, ktorej sa venuje dcéra Edita, je stále čo obdivovať. Pre zdravotnú sestru je robota okolo kvetov relaxom. „Aj keď prídem domov unavená po nočnej, v záhrade sa vyšantím.“
S plánmi si nerobí starosti, kvety, kúpené v Poľsku a v reťazcoch, sadí intuitívne, systémom pokus-omyl. „A keď sa nám niečo nepáči, o rok to presunieme do iného rohu.“
Druhy nepočíta, najväčšiu radosť má z levandule a ruží. „Keď kvitnú, sú čarovné.“
Súhlasí, že s kvetmi je piplačka, ale nerobí jej to žiadny problém. „Baví ma to. Pohľad na kvety, ktorým sa darí, teší oko.“
Zľava Edita Kurtíková s mamou Miladou.
Rebrík na marhule
Mama Milada má na starosti hlavne muškáty a fuchsie. Prvé si rok čo rok dopestuje sama zo štiepkov. Časť muškátov musela tento rok pre stavebné práce stiahnuť z obvyklého miesta. Keďže jej bolo ľúto vyhodiť ich, ozdobila nimi plot slepačieho výbehu. Sliepky sa tak môžu pochváliť krajšími muškátmi ako mnohé domy.
Aj Milada rada relaxuje v záhrade. „Keď prídem do roboty opálená a pýtajú sa ma, kde som bola, odpovedám, že pri motyke.“
Rododendron ani kanadský javor sa v predzáhradke neosvedčili, zato marhuli sa darí jedna radosť. „Je to dobré miesto, chránené od severu. Ak prežije prvé mrazy, vieme, že je dobre. Plody sú lepšie ako z Dolniakov. Robíme z nich kompót, lekvár aj džem.“
Rebrík, ktorý dostali ako cenu od obce, sa tak rodine zíde práve pri oberaní marhule.
Ako v raji
Michal Hečko starší je jedným z 13 Veličňanov, ktorých samospráva ocenila za starostlivosť o obecné pozemky. „Nezdržiavaj, mám robotu,“ víta nás pozdravom penzistov a so širokým úsmevom.
Býva na Mrziačke pod stráňou. „Keď dakto povie, že je to Revišné, ide ma šľak trafiť. Je to Veličná. Bývať tu je fantázia, žijeme ako v raji.“
O zelený pás pri pozemku aj na druhej strane cesty od potoka sa stará roky. Rovnako ako susedia. „Som poľovník a mám rád prírodu. Neviem si predstaviť, že by som mal okolo domu neporiadok. Zasadili sme tu smrečky, dreviny, pravidelne kosíme, ak sa pritrafia smeti po zábave, pozbierame. Hovoríme, že prišiel nový starosta, kúpil nám kosačky, tak sa musíme starať. V skutočnosti sme si ich so susedom kúpili sami, ale aspoň sa zasmejeme. Jednoducho sa snažíme mať aj za plotom pekné prostredie.“
Michal Hečko ani jeho susedia nečakajú, kým im niekto uprace pred domom. Na tráve okolo cesty pred ich domami nenájdete smietku.
No hnevaj sa
Veličňana trápi suchý potok a chýbajúca kanalizácia. „Kedysi tu bolo rýb, rakov, ženy prali na potoku bielizeň aj koberce. Kdeže teraz, keď prší, hneď vieme, že žumpy púšťajú, no hnevaj sa, keď sme celý život prežili v mieri.“
Pozýva nás na návštevu na jar, kedy kvitne orgován a kosatce. Tichú časť dediny ľudia využívajú na prechádzky s deťmi a najnovšie aj na behanie. Veličná sa z roka na rok rozrastá. Michal sa rád zoznamuje s novousadlíkmi, pričom začína deťmi – ako Mikuláš v materskej škole. „Keď vidím mamičku s kočiarom, hneď sa pýtam, čia je.“
Rodák z Veličnej má 67 rokov, v dedine ostali žiť aj jeho štyria synovia. „To je krása, keď mi príde desať vnúčat. Človek sa potom rád snaží. Všetko je o psychike. Niekto odíde do dôchodku a padne. Mňa život stále baví. Aj keď niekedy človeku vojdú slzy do očí, treba to len predýchať a ísť ďalej.“
