DOLNÝ KUBÍN. Debut ako z rozprávky zažil Marek Tutura na Majstrovstvách Európy nepočujúcich stolnotenistov v rakúskom Badene. So spoluhráčom Thomasom si raz zatrénovali a tešili sa vo štvorhre zo zlatých medailí.
Išli ako švajčiarske hodinky
„Bol som najšťastnejší na svete,“ opisuje talentovaný Oravčan pocity po zisku zlatej medaily vo štvorhre. „Na druhej strane som ostal v šoku. Nevedel som, čo mám robiť. Spoluhráč, tréner, tím a diváci skandovali.“
Slovenská dvojica nepatrila vôbec medzi favoritov turnaja. Nasadené boli iné páry. Marek Tutura s Thomasom Keinathom však všetkých prekvapili a na zelenom stole predstavovali nezastaviteľné duo. Celým turnajom prešli bez straty čo i len jediného setu. Vo štvrťfinále dokonca porazili hráčov Litvy, ktorí sú niekoľkonásobní majstri sveta a Európy, a hrajú spolu už osem rokov. „Tréner mi po zápase povedal, že nespal celú noc,“ hovorí Marek. „Bál sa, že skončíme práve na ich raketách. Keď sme vyhrali, skákal od radosti.“
Slovenská dvojica mala v rakúskom Badene premiéru. Iba deň pred turnajom si spolu zatrénovali. „S Thomasom sa mi hralo úžasne. Na tréningu nám to klapalo, ako keby sme hrali spolu celý život. Lepšieho spoluhráča som si nemohol priať.“
Slováci na ceste za zlatou medailou postupne vyradili Čechov, Ukrajincov, Litovčanov, Rusov a vo finále zdolali Nemcov. „Všetky zápasy boli ťažké,“ hodnotí Dolnokubínčan. „Od prvého duelu som mal veľký stres. Nevedel som sa uvoľniť. Pri debute je to asi logické pre každého športovca.“ Špeciálnu príchuť mal finálový zápas pre Thomasa Keinatha, ktorý sa narodil v Nemecku, no má slovenské občianstvo.
V hľadisku fandila mama
Atmosféru majstrovstiev Európy nasávala so synom priamo v dejisku aj mama Zuzana. „Pri každom zápase prevládalo napätie, stres i nervozita. Myslím si, že sú to pocity všetkých rodičov, ktorým na svojich deťoch záleží. Vedela som, že pre Mareka sú majstrovstvá veľkou šancou presadiť sa a on urobí všetko preto, aby dosiahol vytúžený cieľ.“
Podporu v hľadisku cítil rodák z Dolného Kubína v každom zápase. Dodávalo mu to potrebné sebavedomie. „Mal som pri sebe najlepšiu osobu. Veď mi pomáha v športe, škole i živote. Dokonca ma ako jediná aj financovala. Sčasti som bojoval v zápasoch pre ňu. Ďakujem aj ocovi, ktorý ma k stolnému tenisu priviedol a fandil mi na diaľku. Vďaka tomuto športu som pochopil, aké je v živote dôležité mať rodinné zázemie.“
Každé srdce rodiča musí plesať, keď vidí svoje dieťa, ako sa teší zo zlatej medaily. „Keďže sme v rodine všetci veriaci, moja vďaka smerovala práve k Bohu,“ hovorí Zuzana. „Prežívala som obrovskú radosť, vďaku a pokoru. Ďakujem všetkým, ktorí sa zaslúžili o to, že Marek sa stal majstrom Európy.“
Dvojhra takisto potešila
Oravský stolnotenista si zahral aj vo dvojhre. Ako nenasadený hráč sa dostal medzi šestnásť najlepších hráčov. „Mojím snom bola medaila, no hodnotím svoje účinkovanie pozitívne.“ V základnej skupine dokázal Marek poraziť Rakúšana Christhopera Kramera, ktorý je siedmy najlepší v Európe. Jednoznačne 3:0 zdolal aj srbského hráča Zvonimira Stojanoviča. Potom sa mu do cesty postavil Poliak Adrian Szeliga, ktorý získal titul majstra Európy medzi juniormi do 18 rokov. Po dobrom výkone vyhral Dolnokubínčan 4:1. Pred bránami štvrťfinále mu vystavil stopku Litovčan Deividas Takinas, ktorý sa tak revanšoval za vyradenie vo štvorhre. „Druhý a tretí set boli pre mňa zlomové. Viedol som, ale šťastie sa v koncovkách priklonilo k nemu. Postúpil lepší.“
Pri obhliadnutí sa za majstrovstvami prevládali u Mareka iba samé superlatíva. „Boli najkrajšie a najúžasnejšie. Kto by sa netešil, keď získa najcennejší kov a k tomu ešte pri premiére a s hráčom, s ktorým ste ešte nikdy nehral?“ Tak malá krajina ako Slovensko sa stala jednoznačne najúspešnejšou. Stolnotenisti ovládli dvojhry mužov i žien, štvorhru mužov a vyhrali aj v mixe.
O Marekovi
Marekovi diagnostikovali sluchové postihnutie asi v štyroch rokoch. Odvtedy nosí načúvacie aparáty. Tento zdravotný problém ho od športu vôbec neodhovoril. Už ako štvorročný hrával hokej za MHK Dolný Kubín. Vynikal rýchlosťou a po technickej stránke patril k najlepším hráčom. Jeho sny o kariére hokejistu však zmarilo náhle zranenie. Operácia kolena a potom zranenie ruky spôsobili v jeho živote veľké zmeny. „Bol som veľmi sklamaný,“ hovorí 19-ročný Oravčan. „Šport, ktorému som venoval deväť rokov života, som odrazu nemohol už hrávať na takej úrovni, ako som bol zvyknutý.“ V pätnástich rokoch sa teda s hokejom na profesionálnej úrovni rozlúčil.
K stolnému tenisu priviedol Mareka ako osemročného otec. Od začiatku sa mu páčil. Popri hokeji ho však bral ako koníček. Neskôr sa stal pre neho prioritou a vložil do zlepšovania techniky hry všetky sily. Prišli aj prvé úspechy, ako druhé miesto na majstrovstvách Oravy vo dvojhre a vo štvorhre mladších žiakov či tretie miesto na majstrovstvách Žilinského kraja v štvorhre mladších žiakov. „Úspech ma vždy posúval dopredu, ale bol aj výzvou, aby som tréning nezanedbal a neuspokojil sa s tým, čo som dosiahol. Stolný tenis sa stal mojím životom. Tréning vypĺňal môj voľný čas, pri hre som spoznal veľa ľudí a našiel si nových priateľov.“
Talentovaný Oravčan potom ako 17-ročný hral prvú ligu mužov a extraligu juniorov za Čadcu. Momentálne hosťuje v klube STK PC Trenčianská Teplá. V uplynulom ročníku tretej ligy skončil v tabuľke úspešnosti medzi jednotlivcami na prvom mieste. Stále je však hráčom Dolného Kubína. „Sústreďujem sa teraz na prípravu na majstrovstvá sveta nepočujúcich, ktoré sa uskutočnia v júni budúceho roku v tureckom Samsune.“
