DOLNÝ KUBÍN. Anna, 35-ročná matka troch detí, prišla do zariadenia núdzového bývania v Dolnom Kubíne zo stredoslovenského mesta pred dvoma mesiacmi. Jej životný príbeh nie je až taký nezvyčajný. Veľa rodín trpí nadvládou tyrana. Matky často nevedia nájsť východisko. Anna im radí. „Nájdite silu a odvahu a odíďte čo najskôr. Čím dlhšie budete váhať, tým horšie to bude.“
Mená osôb v tomto príbehu sme zámerne zmenili. Všetko ostatné je pravda. Hlavné postavy sú 35-ročná Anna, 14-ročný Peter, syn z prvého manželstva, šesťročný Richard a trojročný Juraj, spoločné deti s druhým partnerom.
Prvé manželstvo
Vydávala som sa ako dvadsaťročná. Mali sme dobré manželstvo. Narodil sa nám syn Peter. Žili sme spolu sedem rokov. Po piatich si manžel našiel priateľku. Dva roky som sa snažila dať to do poriadku. Trpela som mu to. Potom začali spolu s frajerkou hrať automaty. Prišli sme o byt. Zobrala ho banka pre nesplácanie hypotéky. Bol to rýchly proces.
Podala som žiadosť o rozvod. Hneď po ňom ma zbil. Dolámal mi ruku. Dala som to na súd, ale tvrdil, že som ho napadla prvá. A pritom on posilňuje. Nemala som svedkov. Bolo to tvrdenie proti tvrdeniu. Zaplatil iba päťtisíckorunovú pokutu mestu.
Kvôli výživnému sme chodili po súdoch. Spravil tam zo mňa sviňu, ktorá sa o dieťa nestará. Trikrát som žiadala o zvýšenie výživného, trikrát som odišla s dlhým nosom. Vždy doniesol kopu potvrdení, aké má výdaje. Teraz nám platí 80 eur.
Nový priateľ
Rok a pol som žila sama so synom. S novým priateľom sme sa spoznali v práci. Inžinier špecialista s dobrým príjmom sa mi zapáčil. Narodil sa nám Richard.
Spočiatku bolo všetko v poriadku. Sem-tam si podal tiket za 20 korún na zápasy. U nás išiel stále teletext. Nevedela som poriadne, čo tipovanie je. Myslela som si, že má rád šport a pozerá výsledky. Potom začal striedať zamestnania. Narobil dlhy. Čo zarobil, to musel vrátiť.
Zo začiatku som mu to žrala. Bola som zaľúbená. Keď sa narodil druhý syn, problémy sa začali stupňovať. Nevedel si robotu udržať. Čo zarobil, prehral. Namiesto materskej som išla do práce, on ostal doma. Zo začiatku chodil von do stávkovej kancelárie. Keď prišla možnosť tipovať cez internet, tak sa z domu takmer nepohol.
Musím vyhrať na nájom
Bývali sme v podnájmoch. Za dva roky sme sa sťahovali osemkrát. Vždy preto, lebo sme poriadne neplatili. Keď som mu vravela, aby išiel von s deťmi, vravel, že nemôže, lebo musí vyhrať peniaze na nájom. Túto vetu som počula možno tisíckrát. Musím vyhrať na nájom.
Dvakrát sa nám stalo, že nás pre nezaplatený nájom z hodiny na hodinu vyhodili z bytu. Rýchlo sme pobalili kufre a utekali k svokrovcom s dvoma taškami na druhú stranu republiky. Toto mu nikdy nezabudnem. S bruchom zarovno nosa, mínus dvadsať vonku a stáli sme s deckom na ulici. Prišla som po operácii z nemocnice. Prvé čo urobil, chytil ma pod krk, vyfliaskal a pýtal peniaze. Hrozné veci nám napáchal.
Odpísal si číslo z mojej platobnej karty a v noci previedol peniaze na svoj účet. Predal televízor, chlapcom bicykle. Povedala som mu, že raz predá aj deti. Stávkoval, klamal, kradol v obchodoch veci, aby ich mohol predať a tipovať. Alkohol nepil.
Hrozné chvíle
Keď vyhral, občas kúpil deťom hračky, nejaký nákup. Ale výnimočne. Keď nemal peniaze, tak bolo zle. Choď zohnať, vykrikoval. Ak som nešla, tak ma bil. Strašné. Bála som sa ísť domov, aj keď som mala peniaze. Keby som mu ich nedala, tak by bolo peklo. Keď neboli peniaze, tak som sa tiež bála ísť domov. Akože nemáš! Čo ideme žrať! A pritom mu stačilo dať 50 centov, aby si mohol podať. Upokojil sa ako baránok, podobne ako alkoholik, keď si dá panáka.
Narodil sa Jurko. Nemali sme peniaze. Kým prišiel z roboty z Bratislavy domov, mal zo štyristoeurovej výplaty polovicu. Keď mal Jurko rok, išla som do práce. Stále bolo málo. Nestačil rodičovský príspevok ani plat. Hádky boli na dennom poriadku. Počas materskej som robila na tri zmeny a on mi povedal, že som nemala robiť osem hodín ale šestnásť.
Furt mi nadával a otĺkal ma. Každá rana prebolí, ale ak vás denne niekto psychicky týra, to je strašné. Neustále mi nadával, stále ma ponižoval. Sama som bola na všetko. Nedočkala som sa vďaky. Jeho slová boli ty žumpa, matka roka, pozri sa na seba.
Po nociach som plakala. Keď to videl, opäť reagoval. Čo reveš? Potrebuješ sa vyplačkať. Človek znesie kadejaké nátlaky a otĺkanie. Kto nezažil, nepochopí, aké je to pre ženu ponižujúce. A keď to robí pred deťmi, ktoré od strachu plačú. Bolo mu to jedno. Najhoršie chvíle nastávali, keď sme išli spať. Vtedy ho chytil rapel. Všetci to počuli. Hanbila som sa vyjsť na ulicu. Psychicky nás brutálne ničil.
Trpiace deti
Priateľ zo začiatku vychádzal so synom z prvého manželstva dobre. Postupne sa to zhoršovalo, nadával mu, podceňoval ho. Pritom bol dobrým žiakom aj športovcom. Peter sa v škole radikálne zhoršil. Za to môže bývalý priateľ, lebo nám vytváral také prostredie, aké vytváral. Syn preto išiel bývať ku mojim rodičom. Ku otcovi nechcel ísť, pretože ten sa osem rokov sa o neho nezaujímal. Dôvodom bol aj strach. Bál sa ho. Videl, ako ma bil.
Ale dobrý otec mu chýbal. Doma plakal. Prečo nemám otca? Prečo sa so mnou nehrá vonku futbal? Kamaráti majú s kým ísť hokej hrať. Majú otcov a hrajú sa s nimi.
Rozhodnutie
Toto peklo trvalo štyri roky. Moji rodičia boli zúfalí. Kamarátky prestali ku nám chodiť, lebo stále od nich pýtal peniaze. Potom som sa rozhodla odísť. Konečnou kvapkou v plnom pohári bolo víkendové popoludnie. Rodičia nás pozvali na grilovačku. Priateľ ostal doma. Horel termín na zaplatenie nájmu. Celý deň pípali sms správy. Už si pýtala peniaze? Pýtaj aspoň stovku. Celý deň som mala pokazený. Nevedela som, ako pýtať peniaze. Predtým som ich žiadala už veľakrát. A chlap leží doma na gauči. Nakoniec so si ich vypýtala. Pohádala som sa preto s rodičmi. Pýtali sa, dokedy toto budem znášať. Tak som si vybrala. Pred chlapom, ktorý nás dlhé roky týral, dostala prednosť rodina, ktorá mi veľakrát pomohla.
Útek z domu
Z balkóna bytu som videla na podobné zariadenie, ako je v Dolnom Kubíne. Rozmýšľala som, čo mám urobiť.
Mám tam ísť? Nemám tam ísť? Toto nie je život. Čo budem robiť s troma deťmi bez peňazí? Ale ani teraz ich nemám. Nakoniec som sa išla spýtať, či by mi nepomohli. Mali plno, ale odporučili mi Dolný Kubín. Zatelefonovala som tam v pondelok a v piatok ráno som odišla. Zobrala som deti, najnutnejšie veci do dvoch tašiek. Nič netušil. Ešte vo štvrtok večer sme pili kávičku na balkóne, potom sme do noci pozerali film.
Keď prišiel o piatej domov z práce, nenašiel nás doma. Tri dni drnčal telefón. Nezdvihla som mu. Potom som sa mu ozvala.
Najskôr som nechcela povedať, kde sme, ale chcel vidieť deti. Zaujímavé. Kým nás mal, nepotreboval ich vidieť. Nechodil s nimi von, nechcel sa s nimi hrať.
Prišiel prosíkať, aby som sa vrátila, podobne ako prvý manžel. Môže prosíkať, koľko chce. Tvrdil, že keby sme sa predtým porozprávali, pustil by ma. Nepustil. Len by robil cirkus. A pritom som neustále počúvala, ty žumpa jedna, nájdi si bývanie, odíď. Ty taká a hentaká. Ja si nájdem niekoho a odídem.
Nech bol debil, aký chcel, tak mu nebudem brániť stretávať sa s deťmi. Ale nechodí tu. Deti si prehadzujeme v Kraľovanoch.
Veľmi mi pomohol najstarší Peter. Podržal ma úžasne. Maminka neboj sa, držím s tebou. Po všetkom zlom príde dobré. Som na neho pyšná.
Nový začiatok
V Dolnom Kubíne nám veľmi pomohli. Dostali sme vlastnú izbu. Platím za ňu sto eur. Sprchy, toalety a kuchyňa sú na chodbe. Sto eur platíme za stravu. Spoločné raňajky, obedy a večere. Teraz tu je päť žien a 16 detí. Denne dáme spoločne na stravu pre všetkých 24 eur. Za každého približne euro. Mávame služby. Dnes som varila zeleninovú polievku a tekvicový prívarok. Deti dostanú poobede puding. Včera sme mali zeleninový rezeň. Ale mávame aj mäso.
Nie je to zlé bývanie, ale nie je to domov. Snažím sa z toho nájsť to lepšie. Nikto ma nevyhadzuje z bytu. Mám pokoj. Nikto ma neterorizuje. Neriešim dennodenne, čo deťom do úst. Padla som na dno, ale odtiaľto sa odrazím, keď sa psychicky a finančne dám do poriadku.
Chcela by som odísť do Vianoc. Podmienkou je práca. Autobusy odtiaľto zvážajú ľudí do práce do Martina aj Žiliny. Aj v Dolnom Kubíne sú závody, ale všade sú dvoj- a viac-zmenné prevádzky. Mám dve malé deti. Nemá mi ich kto postrážiť. Potrebujem prácu, ktorá končí tak, aby som mohla deti vyzdvihnúť zo škôlky.
Mám 270 eur materskú aj s prídavkami. Prvý posiela mesačne 80 eur, druhý mi tento mesiac dal na trikrát dohromady 40 eur. Keby som mala prácu, toto by mi vystačilo na život tu. Plat by som si odložila, aby som mala na začiatok aspoň 1500 eur. Nie že zaplatím byt a potom nič. Nikdy som nebrala sociálne dávky. Vždy som robila. Ak bude robota, bude dobre.
Záverečné odporúčanie
Nehanbím sa za to, kde som a čo som. Hanbím sa, že som bola naivná a stále som verila, že sa zmení. Hanbila som sa, keď som bola s ním, nemali sme čo do úst a chodila som za rodičmi pýtať peniaze. Hanbila by som sa, keby som s ním ostala. Čiastočne je to aj moja chyba, lebo som to nechala zájsť tak ďaleko. Nemusela som prísť o všetko.
Nemám problém o tom rozprávať, aby ženy videli, že riešenie v takej situácii existuje. Neľutujem, že som sa rozhodla odísť. Tu sa nám ľudia snažia pomôcť. Máme psychologickú a právnu pomoc. Sú to zlatí ľudia. Dúfajme, že aj s ich pomocou sa to všetko na dobré obráti a odídeme odtiaľto spokojní. Chcem fungovať a žiť ako človek, mať byt, chodiť do práce, starať sa o deti. Začneme nový život.
