BZINY. Ladislav Špringel patrí medzi rekreačných turistov. Prešiel už Malú Fatru, Tatry, Slovenský raj a ďalšie. Žiadne ťažké trate. Začiatkom júla sa však dal nahovoriť na zatiaľ najväčšiu výzvu – Malofatranskú stovku, určenú pre vyznávačov horských diaľkových pochodov a ultrabehov. „Dobrý kamarát Bohumír Bušo (Bušky) to chcel skúsiť a zavolal ma ako vhodného parťáka. Argumentoval, že je to výzva a mali by sme to skúsiť, kým sú naše telá mladé a dokážu zvládnuť takú záťaž. Neodolal som.“
Polovica pretekárov nedošla do cieľa
„Nebudem nič tajiť, bolo to náročné,“ opisuje pocity 23-ročný Oravčan po dobehnutí do cieľa. „Keď vám ľudia tlieskali v cieľovej rovinke, bol to veľmi dobrý pocit. Zrazu som nemusel nikam ísť, ponáhľať sa. Len tak som si pokojne sedel.“ Ladislav Špringel zvládol Malofatranskú stovku za 27 hodín a 56 minút. „Na čase mi najskôr vôbec nezáležalo. Som rád, že ma Bušky presvedčil, aby sme to stihli pod 28 hodín.“ O nevyspytateľnosti a náročnosti najťažšieho diaľkového turistického pochodu na Slovensku svedčí aj fakt, že do cieľa došla len polovica prihlásených účastníkov. Na stoštyrikilometrovej trase sa museli pretekári vysporiadať s celkovým prevýšením sedemtisíc metrov. Na mnohých stúpaniach sa skôr plazili ako bežali. K tomu sa pridali aj nekonečné strmé šotolinové či skalnaté zostupy. Vytrvalcom poriadne sťažilo už tieto náročné podmienky ešte extrémne horúce počasie. Trasa začínala v Terchovej, pokračovala cez Krivánsku Malú Fatru do Nezbudskej Lúčky a ďalej cez Lučanskú Fatru do Fačkovského sedla. „Už od začiatku mi bolo jasné, že ak to prejdem, tak to bude len silou vôle.“
O ťažkých chvíľach na trati
Prvú slabú chvíľku mal Oravčan okolo 25. kilometra. Bolo to tesne pred Chatou pod Chlebom. „Bol som poriadne otrávený. Išli sme po hrebeni na pravý obed a k tomu tá horúčava. Myslel som, že neprejdem ani kratšiu 50-kilometrovú trať. Občerstvovačky mi vždy dodali síl a odhodlania sa vydať na ďalší úsek.“ Najväčšiu krízu prežíval Ladislav Špringel po takmer 80 kilometroch vo Valčianskej doline. Schádzalo sa ku nej po asfaltovej ceste s miernym klesaním. „Bol to dlhý a nudný úsek. Keby som tam nemal Buškyho, skončím tam alebo ešte možno skôr. Musím sa mu poďakovať a ospravedlniť, že som ho zdržoval.“ Na posledné kilometre nakopla rodáka zo Bzín ďalšia občerstvovacia stanica. Tie boli na trase približne každých desať kilometrov. Pretekári tam mali k dispozícii vodu, jontové nápoje, magnéziové tablety, morskú soľ a na dvoch aj teplú polievku, veľa ovocia, vianočku a dokonca aj chlieb s masťou, cibuľou či škvarkami. „Bolo o nás dobre postarané. Nejaké jedlo som si nosil aj so sebou, čo som na konci oľutoval. Zbytočnou záťažou sa ukázali aj pršiplášť a dlhé tričko. V horách ale človek nikdy nevie.“
Podujatie plné zážitkov
Malofatranská stovka sa išla samozrejme aj v noci. Pretekári mali na hlave čelovky a hľadali značky na stromoch. „Bolo to o trochu náročnejšie ako cez deň, ale dalo sa to zvládnuť. Noc má na takýchto pochodoch svoje špecifiká. Ťažšie sa odhaduje, koľko ste prešli a mňa to deprimovalo. Trochu som sa aj bál pri zašuchotaní na chodníku. Výhodou je zas rozumná teplota na šľapanie.“
Diaľkový prechod bol plný zážitkov, ktoré ostanú účastníkom navždy v pamäti. „Videli sme pekný západ slnka v horách. Zdieľať tú istú trasu, ten istý údel s desiatkami ďalších ľudí, je zážitok sám o sebe. Mal som možnosť rozprávať s jedným pretekárom, ktorý už absolvoval piatu stovku v tomto roku. Dvakrát som pomohol francúzskemu účastníkovi, ktorý zle odbočil. Väčšinu času išiel sám a nakoniec došiel do cieľa. Vyslúžil si môj rešpekt.“
