Martin Bajčičák, najlepší slovenský bežec na lyžiach ostatných rokov, sa rozhodol definitívne ukončiť bohatú a úspešnú športovú kariéru. Účastník desiatich majstrovstiev sveta a piatich zimných olympijských hier naďalej zostane pri bežeckom lyžovaní v pozícii reprezentačného trénera mužov. Pracovať bude aj na výchove nádejí v klube Športové centrum polície Štrbské Pleso.
Je náročné urobiť definitívny koniec za športovou kariérou?
Príliš nie. Samozrejme, že človeku je ľúto po toľkých rokoch zrazu povedať koniec. Všetko pekné však musí raz skončiť. To je v živote normálne.
Čo hlavne zavážilo pri rozhodovaní?
Už mám svoje roky. Vrchol kariéry je už dávno za mnou. Optimálny vek v bežeckom lyžovaní je od 25 do 33 rokov. Málokto vo svete v mojom veku ešte súťažil. Čím by som to predlžoval, tým by to bolo pre mňa ťažšie. Myslím, že je správny čas skončiť. Je len rok po olympiáde a ešte ma hrejú dobré výsledky.
Na vrcholovej scéne ste boli 20 rokov. Aké to boli roky?
Šport je drina. Dennodenne som trénoval a mimo domova som strávil každý rok 150 až 200 dní. Kým som bol mladý, nevadilo mi to, ale čím roky pribúdali, bolo to ťažšie. Bežecké lyžovanie som však robil s veľkým nadšením, bol som do neho fanatik. Veľmi rád som súťažil. Najväčšou odmenou za odriekanie a drinu bol výborný výsledok.
Na aké podujatie alebo úspech si najradšej spomínate?
Určite je to víťazstvo vo Svetovom pohári. Prekvapil som vtedy všetkých. Na to sa nedá zabudnúť. Bolo to neskutočné. Potom sa mi páčili vždy olympijské hry, ktoré sú pre športovcov vrcholom. Hneď na prvých v Nagane 1998 som mal možnosť stretnúť sa s najlepšími slovenskými a zahraničnými hokejistami. Na ďalších olympiádach to už nebolo možné. Bývali sme v inej dedine.
Ktorá z piatich olympiád sa vám najviac páčila?
Ostatná v Soči. Rusi urobili ukážkové olympijské hry. Bežecké trate boli priamo v dedine, kde sme bývali. Odbudlo tak cestovanie. Každá olympiáda má svoje čaro, ale v Rusku bola najkrajšia.
Nemrzí vás spätne, že sa vám nepodarilo získať medailu na majstrovstvách sveta a ani na olympiáde?
Z mládežníckej olympiády mám tri, ale u dospelých som na tieto úspechy nenadviazal. Pre mňa je takým zadosťučinením, že som trikrát stál na pódiu vo Svetovom pohári. Boli to nádherné pocity.
Pri športe sa stáva veľa humorných situácii. Aká sa vám prvá vybaví?
Stala sa mi v roku 2003 na Svetovom pohári vo fínskom Kuusame. Vtedy začínali skiatlony. Pri prezúvaní lyží z klasických na skiatlonové, som nevošiel do môjho boxu, ale pretekára z Japonska. Zaujímavé, mal rovnakú veľkosť, výbavu a aj dĺžku palíc. Nič mi teda nebolo podozrivé. Dobehol som na peknom 19. mieste, no neskôr ma diskvalifikovali. Japonec totiž nemohol pokračovať, lebo si nemal prezuť aké lyže. Viem, že sa to potom stalo aj iným pretekárom.
Nezabudnuteľne s vašou kariérou bol spätý už nebohý Albín Bernaťák. Aký bol tréner?
Všetok voľný čas obetoval športu. Bol veľmi zanietený a najmä ľudský. Tréningy robieval hravou formu. Vďačím mu za to, že ma naučil bežkovať.
Je pravda, že bežky vám spočiatku nevoňali?
Áno. Začínal som ako zjazdár. Úplne prvým trénerom mi bol vtedy Jozef Dibdiak. Môj talent na bežky objavil až Albín Bernaťák. Všimol si moju vytrvalosť pri školských behoch. Na bežkárov som sa však vždy pozeral s nadhľadom. Teší ma, že vyhralo bežecké lyžovanie.
Pred vami je teraz nová výzva – trénerská. Bude to veľká zmena?
Ostatné roky som si tréningy robil sám. Teraz sa budem trénerstvu venovať naplno. Verím, že vychovám niekoho, kto sa priblíži k mojim výsledkom. Je dobré, že ostávam pri bežeckom lyžovaní. Ako profesionál nemôžem skončiť zo dňa na deň. Musím sa kvôli srdcu ešte hýbať dva až, tri roky. Popri tejto práci to bude ľahšie.
Myslíte, že sa vám podarí naštartovať slovenské bežecké lyžovanie k lepším výsledkom?
Uvidíme. Najprv treba nájsť talent, s ktorým sa dá pracovať. Potom je dôležité mať peniaze a skúseného trénera. Moje skúsenosti by mohli pomôcť. To, čo som zažil 20 rokov medzi profesionálmi sa nedá kúpiť. To si musí športovec len odžiť. Len sa trochu bojím, že budú peniaze a nebude záujem o tento šport a nebudeme mať ani trénerov.
Máte dve dcérky – štvorročnú Emu a jednoročnú Elu. Budete ich viesť k bežeckému lyžovaniu?
Staršia už vie bežkovať, primerane veku. Bude záležať od talentu, chcenia a zázemia. To, čo som sa naučil, im určite odovzdám. Aspoň vzťah ku športu.
Najdôležitejšie momenty v kariére
Martin Bajčičák sa v kolotoči Svetového pohára objavil prvýkrát na sklonku roka 1995, posledné preteky absolvoval pred vyše mesiacom v nórskom Osle. Pred 10 rokmi v nemeckom Reit im Winkl sa stal víťazom pretekov na 15 km voľnou technikou. Bol to jeho jediný triumf v súbojoch o prestížne krištáľové glóbusy v kariére. Zo Svetového pohára pridal ešte dve tretie miesta: zo švédskeho Falunu 2005 na 30 km s hromadným štartom a z talianskeho Val di Fiemme 2008 v pretekoch na 10 km voľnou technikou s hendikepovým štartom do kopca v rámci záverečnej etapy 2. ročníka Tour de Ski. Z majstrovstiev sveta sa Bajčičák medaily nedočkal, hoci v roku 2005 v nemeckom Oberstdorfe bol štvrtý v skiatlone na 2x15 km a o dva roky neskôr v japonskom Sappore šiesty na 50 km klasicky s hromadným štartom. Z olympijských súťaží je jeho individuálnym vrcholom 8. miesto v skiatlone v Turíne 2006. Od medaily ho vtedy delilo sedem sekúnd.
