NÁMESTOVO. Druhým medveďom, ktorému hornooravskí ochranári založili telemetrický obojok, sa stal dospelý maco Jaro.
„Do pasce sme ho chytili na Jaroslava,“ odôvodňuje výber mena Dušan Karaska, riaditeľ Správy Chránenej krajinnej oblasti Horná Orava (CHKO).
Rýchly odchyt
Odchyt druhého medveďa pre projekt monitoringu veľkých šeliem trval iba niekoľko týždňov. „Vlani nám to zabralo takmer rok,“ spomína riaditeľ. „Osadili sme pascu v masíve Babej hory a za pol roka sme nezaznamenali po medveďovi ani stopu. V katastri Párnice ich je viac ako v celom Námestovskom okrese.“
FOTO: ARCHÍV DUŠANA KARASKU
Hlavným dôvodom nerovnomerného rozšírenia na Orave je potreba medveďa zimovať na miestach, kde za celú zimu nevkročí ľudská noha. Také miesta na Hornej Orave takmer nenájdeme. „Medveď v lete bude aj v horičke pri Pucove, no na zimu hľadá tiché a odľahlé strminy. Mláďatá sa rodia slepé, holé a veľké ako potkany. Sú nemotorné a medvedica s nimi nemôže len tak odísť.“
Medveď Jaro, chytený v masíve Paráča pri Oravskej Lesnej, sa už presunul na dolnú Oravu. „Prešiel Lysicu a Kečku až do Bystričky a potom sa obrátil na sever. Aktuálne sa pohybuje v oblasti Paráča v zázrivskom katastri.“
FOTO: ARCHÍV DUŠANA KARASKU
Z mladiny neodišla
Medvedica Miša z Lomnej, prvá nositeľka telemetrického obojku z Námestovského okresu, zimovala v oravskej časti Malej Fatry. „Po vyjdení z brlohu sa pár týždňov zdržovala neďaleko. Koncom apríla sa vydala smerom na západ. Zaujímavé je, že v doline pri Hornej Lehote odpočívala dvestopäťdesiat metrov od miesta, kde pracovali piliari. Napriek tomu z mladiny neodišla. Niekoľko dní strávila pri Dlhej a Krivej a v súčasnosti sa pohybuje na severných svahoch Budína nad Lokcou.“
Karaska tvrdí, že medvede to v našich podmienkach majú čoraz ťažšie. Pribúda rekreačných oblastí, vážnym nebezpečenstvom je budovanie oplotených dopravných koridorov, ktoré nedokážu prekonať.
„Zberači lesných plodov, skialpinisti či snežné skútry a štvorkolky sa dostanú takmer všade. Medvede sa musia čoraz viac prispôsobovať. Ich prítomnosť v kukuričnom poli alebo pri odpadkovom koši nemožno pokladať za dôkaz ich premnoženia, ako často počujeme z úst neodborníkov, ale ukážku ich adaptácie. Ak by sa neprispôsobili, tak vyhynú. Je otázne, do akej miery dokážu tolerovať silnejúci ľudský tlak.“
FOTO: ARCHÍV DUŠANA KARASKU
V kurze sú hlucháne
Zámer odchytiť Mišine mláďatá ochranárom nevyšiel.
„Nevieme, či má znovu mladé, ale vzhľadom na to, ako rýchlo sa pohybuje, je to nepravdepodobné.“
Obojky, ktoré každú hodinu zaznamenávajú polohu zvierat, sú teda tam, kde majú byť. Projekt Štátnej ochrany prírody nateraz končí.
„Zaujímavosťou v oblasti telemetrie sa môžu pochváliť kolegovia z poľského Babiohorského národného parku, ktorí chytili tri sliepky hlucháňa,“ hovorí Dušan Karaska. „Je to rarita a bude zaujímavé sledovať ich pohyb. Jednu z nich už teraz volajú turistka. Celú zimu sa pohybovala na ploche dvoch kilometrov štvorcových. Na jar za tri týždne preletela desiatky kilometrov od Jablonky po Mútne, aby sa opäť vrátila na Babiu horu.“
