DOLNÝ KUBÍN. Nedeľné teplé a slnečné popoludnie priam lákalo na prechádzku do prírody. Odmietli sme ponuku sledovať boj o bronzové medaily na hokejových majstrovstvách sveta a využili možnosti, ktoré ponúka areál bežeckého lyžovania na Kuzminove.
Kúsok od centra mesta sme sa tešili, ako si vychutnáme pokoj a ticho. Na začiatku nás prekvapil had, odpočívajúci na kraji asfaltovej cestičky. Tmavá kľukatá čiara na chrbte nás nenechala na pochybách. Vretenica. Jediný slovenský jedovatý had žijúci v prírode sa nechal pokojne odfotografovať a pospomínať si na hodiny prírodopisu. Samozrejme z bezpečnej vzdialenosti.
Vretenica obyčajná z Kuzminova.
Pár metrov ďalej sme už videli jeden z drevených altánkov. S lavičkami a stolom ponúkajú možnosť posadiť sa a vychutnať si pekný výhľad na mesto s Kubínskou hoľou v pozadí. Hneď pri prvom sme zažili šok.
Duša. Takýto odkaz nechal sprejer na informačnej tabuli. Ďalšie stopy zanechal na altánku. Drevený stôl zdobili vyryté nápisy. Najnepríjemnejší pohľad však poskytoval smetný kôš. Po grilovačkách sa okolo neho váľalo množstvo plastových aj sklenených fliaš, pohárov, plechoviek, zamasteného alobalu, pivný súdok. Na také množstvo odpadu, by potreboval minimálne trojnásobnú veľkosť. Vietor roznášal po okolí obaly z čipsov a papiere.
Smutný pohľad.
Iste, najjednoduchšie by bolo z toho, minimálne za nevyprázdnené koše, obviniť technické služby. Ale pôvod treba hľadať inde. Nepochopím, prečo ľudia dokážu so sebou priniesť plné fľaše a keď sú prázdne, vážia len zlomok pôvodnej váhy a v prípade plastu či hliníka po stlačení zmenšia objem niekoľkonásobne, tak ich odhodia na zem. A to platí nielen na Kuzminove, ale kdekoľvek pri ceste, v lese, v prírode na Slovensku. Neverím, že za to môže nedostatok sily. Na vine je hlúposť ľudí a neúcta k prírode, ku nám všetkým, sebe samému.
