Často hovorieva, že je Oraváčkou, mamou a manželkou. Politika jej veľa dala i vzala, ako vlastne každému.
Hovoríme s Erikou Jurinovou, podpredsedníčkou Národnej rady Slovenskej republiky.
Spomeniete si ešte občas na reakciu najbližších, po tom, ako sa dozvedeli, že idete do politiky?
– Reakcie boli veľmi rôzne. Od reakcií typu: To vážne? Vieš do čoho ideš? To je iba pre silné žalúdky, až po: Držíme ti palce. Chce to veru nových ľudí. Super, konečne niekto nezaťažený a neprepojený.
Od oravských rodín za prácou väčšinou odchádzajú muži. Ako prijali týždňovky vaše deti a manžel?
– Bolo a stále je to ťažké. Kým som pracovala doma, na Orave, tiež som nemala zamestnanie od šiestej do druhej, ale každý si bol istý, že večer budeme spolu doma. Vedela som, čo mali deti v škole nové, čo sa udialo manželovi v práci, čo máme v chladničke, čo v domácnosti chýba, čo treba kúpiť.
Zrazu toto všetko i väčšina problémov prešla chtiac-nechtiac na plecia manžela a starkej, ktorá s nami býva. Aj keď sa nám zdalo, že dievčatá sú už zdatné a dostatočne samostatné a s ich uistením sme robili rozhodnutie o kandidovaní, po vhupnutí do politickej reality sme zistili, že je to oveľa ťažšie, ako sme si predstavovali.
Katka je dnes študentkou na Masarykovej univerzite v Brne, Zuzka o týždeň maturuje na Gymnáziu Tvrdošín a Lucka je v polovičke štúdia tiež na tvrdošínskom gymnáziu. Manžel pracuje v Dolnom Kubíne ako manažér kvality a jeho pracovné vyťaženie je značné. Priznávam, že práve toto preusporiadanie pomerov je najťažšie. Aj preto si veľmi cením jeho nasadenie, s ktorým pomáha celej rodine. Mnoho vecí je teraz na jeho pleciach.
Ako často s nimi telefonujete? Čo najčastejšie riešite?
Telefonujeme tak často, ako sa dá, ale stále je to málo. Niekedy prechádzam zo stretnutia na stretnutie a až večer si uvedomím, že som sa ani neozvala. Ťažko sa to vysvetľuje. Najviac si voláme s manželom. Častokrát neriešime nič, len to, že sme a sme v poriadku, akési vzájomné pripomenutie sa, že na seba myslíme. Ak volám s dievčatami, tak sa bavíme o novotách, aktuálnych problémoch, ale preberáme i domáce dievčenské hašterenia.
Ako cez týždeň vyzerá vaša domácnosť?
– To radšej nechajme tak (smiech). Mám rada poriadok a ťažko sa mi zmierovalo s tým, že teraz to nemám v rukách. Rozdávania pokynov po telefóne je, našťastie pre členov domácnosti, čoraz menej. A musím povedať, že manžel i dievčatá sú dosť zodpovedné.
No jednoznačne veľkou záchranou pre nás je manželova mama, s ktorou bývame. Na nej je varenie a záhrada. Toto je na nezaplatenie a som jej za to vďačná. Doma ma však vedia prekvapiť v akomkoľvek zmysle. Čakala ma torta, vyupratovaný dom, puding, kytica, i vo verande zvítanie s rozlúčkou v jednom, keď mi jedna z dcér oznámila, že príde neskoro.
Celý pracovný týždeň ste v Bratislave, čo robievate po večeroch?
– Večery? Okolo ôsmej, keď zväčša prichádzam na byt, som rada, že si môžem vyložiť nohy na stôl. Ak sa mi podarí ísť s kolegami na večeru, je to skôr sviatok ako pravidlo. Počítač, večerné čítanie materiálov, prípravy mi častokrát pripomenú, že ak by som bola s rodinou, veľa času by mi na ňu nezostávalo. Pracovný týždeň v Bratislave trávim väčšinou len pri pracovných povinnostiach.
Takmer každý víkend ste doma v Nižnej, z facebooku vieme, že často ho trávite v prírode. Bolo to tak aj predtým ako ste vstúpili do politiky?
– Predtým toho bolo oveľa viac. Vždy mi je ľúto, ak kamaráti (hovoríme si turistický krúžok) naplánujú túru alebo bežky a ja im musím oznámiť, že tentokrát opäť nie. Čas s rodinou si musím skutočne strážiť. Takže aj keď turistiku milujem, často dávam prednosť spoločným rodinným akciám, keďže ani jedna z dcér si takúto záľubu neosvojila. Ale verím, že sa to v nich raz zlomí.
Na vašom blogu sa popisujete ako Oraváčka, mama a manželka. Zaujíma nás slovko Oraváčka. Je to bratislavské skomolenie Oravčanky alebo Oravky. Zmenila vás Bratislava?
– Tak to asi celý život používam zle (smiech). Či ma zmenila, nech posúdia iní. Manžel mi minule po vypočutí sobotných dialógov povedal, že už vie, kde som sa tak naučila skákať do reči a kričať. Zasmiali sme sa, ale je pravdou, že každé prostredie vás ovplyvní. Čo by som však bola nerada, aby sa zo mňa stal človek uzavretý pred ostatnými, ktorý sa baví iba s vyvolenými. Som tu, vždy mám ochotu kohokoľvek vypočuť a ak sa dá, aj pomôcť. Veľa vecí však napriek svojej funkcii ovplyvniť nedokážem.
V hlavnom meste sa určite často stretávate s ľuďmi z Oravy, ktorí tam pracujú alebo sa presťahovali. V čom ich veľkomesto mení?
Môj poradca je rodený Oravec, veľmi angažovaný a aktívny v Obci Oravcov, takže on ma vždy upozorňuje na rodákov. Zistila som, že v Bratislave máme množstvo vzácnych rodákov, na ktorých môžeme byť veľmi hrdí. Sú to vedci, akademici, umelci, podnikatelia, proste vážni ľudia. Veľkomesto ich mení jedine v spôsobe života. Musia sa prispôsobiť mestu, ťažko to ide naopak.
Vyštudovali ste vysokú školu strojnícku a textilnú, istý čas ste pôsobili ako učiteľka odborných predmetov na strednej odevnej škole. Máte aj vzťah k šitiu? Máte doma šijací stroj?
– Samozrejme, že mám. Bez mučenia priznávam, že tak, ako som voľakedy trávila mnoho času pri stroji obšívaním celej rodiny, teraz som rada, ak sa dostanem k látaniu a drobným úpravám.
Všetko má svoje čaro a rada na tie časy spomínam. Neváhala som dlho do noci zostať pri stroji, aby som dokončila niečo nové. Ručné práce som mala vždy veľmi rada a myslím, že jedna z dcér to odo mňa chytila.
Lúčili ste sa ťažko so starým šatníkom po vstupe do vysokej politiky? Kto vám šije? Kde nakupujete? Radí vám niekto? Máte svojho kaderníka? Vyhovuje vám diplomatický šatník a imidž?
– Je pravdou, že odvtedy sa v mojom šatníku objavilo podstatne viac šiat a kostýmov. Ale z tejto zmeny si nerobím ťažkú hlavu. Nepotrpím si ani na značky ani na módne výstrelky. Dôležité je, aby som sa cítila dobre a pohodlne.
Tým, že som si voľakedy úplne všetko šila sama, bojím sa, že by som bola zlým zákazníkom pre krajčírov. Tiež dosť nerada nakupujem. Najradšej si zájdem raz za čas do jedného obchodíku v Tvrdošíne. Tam poskúšam desatoro šiat a vravím si, vari aspoň jedny sadnú. Radí mi iba môj pocit a kamarátka, ak je niektorá práve pri mne. Najneradšej nakupujem s mojimi dievčatami. Ak idem s nimi, môžem si byť istá, že pre seba nič nekúpim.
Vlastnú kaderníčku nemám, no k jednej chodím už dlhé roky a zatiaľ ju nemienim zameniť. Možno je to na škodu, ale nemám toľko času, aby som sa chodila radiť, čo si mám, alebo nemám obliecť.
Dnes mám pocit, že typ oblečenia v diplomacii je veľmi podobný manažérskemu šatníku. Pokiaľ ide o imidž, to je asi otázka na moje okolie, ja sa vždy veľmi teším, keď vidím okolo seba upravené ženy, ktoré si dajú záležať na vzhľade a vyzerajú úžasne.
Radi a často hovoríte o morálke a viere. Čo pre vás znamená viera?
- Moralizujem najmä doma, aspoň tak mi to dievčatá hovoria (smiech).
Viera je to, čo ma napĺňa, upokojuje, čo mi pomáha vidieť zmysel mnohých vecí, ktorým sama nerozumiem. Je to pristavenie sa a zamyslenie nad dôsledkami konaní. Je to moja vnútorná zábrana pred konaním zlého, je to moje svedomie, ktoré chcem, aby bolo dosť citlivé na všetky negatíva. Bola som tak vychovaná a som vďačná, že som mala možnosť tento dar rozvíjať. Hovorí sa, že nádej zomiera posledná. Ako veriaci človek môžem hovoriť, že nádej nezomiera nikdy. Je mi ľúto, že v mene tolerancie, často samotní kresťania nie sú schopní, ani ochotní pomenovať jasne nesprávne veci, ktoré spoločnosť neposúvajú smerom k lepšiemu.
Je mnoho rodín a skupín priateľov a známych s odlišnými názormi na politiku. Je to aj váš prípad? Bavíte sa s nimi o politike?
– Samozrejme, koľko ľudí, toľko chutí. Aj moji blízki majú na politiku rozdielne názory. Dokonca nastávajú aj ostré výmeny názorov, ale častokrát to slúži na lepšie pochopenia a vysvetlenie dôvodov k takýmto postojom.
Viac žien je v komunálnej politike ako vo vládnych a parlamentných funkciách. Prečo?
– Áno, sama si uvedomujem, že pre ženu je povolanie uchádzať sa o miesto vo vysokej politike oveľa ťažšie rozhodnutie ako pre muža. Väčšina žien chce byť matkami, tie, ktoré sa rozhodnú ísť iba za kariérou to majú v podstate ľahšie. Ak ste už raz matka, vždy budete zápasiť s tým, čomu sa viac venovať – obetovať sa pre spoločnosť či pre rodinu. Každá si to v sebe musí vyriešiť. Budem rada, ak sa počet žien v politike zvýši. Som presvedčená, že ženy sú obohatením spôsobu riešenia konfliktov a problémov.
Vaším mottom je, aspoň tak to máte na vašej webstránke, Pokiaľ som súčasťou spoločenstva, musím sa pričiniť o zmenu. Darí sa?
– V opozícii to ide ťažko, ale vzdať to by bola riadna prehra. No nehovorme len o politike. Každý tam, kde sa nachádzame, by sme mali byť aktívny a presadzovať dobré veci – či už v rodine, v triede, na pracovisku alebo v komunite, kde žijeme. To, čo zabíja našu spoločnosť, je ľahostajnosť, na tú umierajú i naše vzťahy. Takže máme povinnosť pričiňovať sa o zmeny, aj keď výsledky často nevidíme, alebo sa ukazujú len postupne.
Veľa vecí, ktoré by ste radi zmenili, ide aj tak po straníckej línii. Je šanca presadiť sa v politike ako jednotlivec?
– Náš systém je skutočne nastavený najvhodnejšie pre politické strany. Jednotlivec musí byť veľmi húževnatý, alebo v našom prípade mať za sebou kus roboty, príbeh, ktorý osloví ľudí. Je to však ako s nástrojmi – aj jeden nástroj vydáva krásny zvuk, ale ak hrá celý orchester, sila, zážitok i pôžitok z hudby je oveľa väčší. Aj v politike musíme hrať tímovo, ak chceme veci posúvať dopredu, či už v rámci hnutia, alebo v spolupráci s celou opozíciou.
Nevyzeráte ako typ, ktorý sa vie navonok rozčúliť. Viete buchnúť päsťou do stola?
– To by vám vedeli doma rozprávať (smiech). Faktom je, že v spoločnosti som viac zmierlivá a búchanie päsťami po stole nie je mojou metódou.
Čo je pre vás najvhodnejšou terapiou, čo vás dobíja pozitívnou energiou?
– Zmena prostredia. Prídem domov a hlava sa mi samoočistí. Som šťastná, že žijem na Orave. Pomáha mi turistika, alebo aj príjemná záhaľka.
Parlament tvorí niekoľko skupín ľudí, ktorí majú odlišné názory. Čo vás s kolegami, okrem miesta pracoviska, spája?
– Chuť meniť veci. A veľká aktivita. Je to skutočne tvorivé a podnetné prostredie. Hovorí sa, že v politike nenájdeš priateľa. Je to možno ťažšie, ale tak ako v iných zamestnaniach, časom si s ľuďmi, s ktorými spolupracujete, vytvoríte predsa len väzby. Niektoré sú hodnotnejšie, niektoré menej. Mne osobne je však ľúto, že mám oveľa menej času na priateľstvá, ktoré som si budovala roky, keď som žila iba na Orave.
Príbeh ktorého politika, slovenského či zo zahraničia, je vám osobne najbližší?
– Nie je to príbeh politika, ale jednej obdivuhodnej ženy, ktorá mala veľký vplyv aj na politické dianie vo svojej dobe, hoci nikdy političkou nebola.
Je to príbeh Kataríny Sienskej, ktorá žila v 14. storočí v Toskánsku. Hoci už v útlom veku vstúpila do kláštora, písala listy vysokopostaveným duchovným osobám. Chodili sa za ňou radiť bankári, princovia, generáli, vládcovia aj vzdelanci. Napísala jedno z najvýznamnejších stredovekých diel. Zomrela mladá, 33-ročná, a keď ju po šiestich storočiach Cirkev vyhlásila za učiteľku Cirkvi, bola prvou ženou, ktorá tento titul dostala.
Napriek tomu, že sa Kataríne Sienskej podarilo vykonať obdivuhodné veci v oblasti, ktorá bola doménou mužov, jej cieľom bolo len hľadanie pravdy, dobra a služby. Bola to práve ona, ktorá povedala: Dobrý vládca musí byť aj dobrým človekom. Mnohé z jej výrokov a myšlienok by sme mohli uplatniť aj na dnešnú slovenskú politiku, ktorá je v podobnej situácii, ako bolo Taliansko v 14. storočí.
Vráťme sa do roku 2010, keď ste sa nechali zapísať na kandidátku do parlamentných volieb na 149. miesto zo 150. Čo vás k tomu podnietilo?
– Bolo to v čase, keď sme o politike vedeli len zo správ, bola to myšlienka, že ak ľudia chcú, aby sme sa ako nováčkovia do parlamentu dostali, nech nás krúžkujú, nech si nás na kandidátke skutočne hľadajú. Dnes to vidím ako možnosť obmeny v politickom spektre celoživotných politikov.
Chceme, aby bolo úplne samozrejmé nielen vybrať si politickú stranu či hnutie, ale aby sa ľudia zaujímali i o konkrétneho človeka, ktorý je na kandidátke. Aby prejavili svoju vôľu nielen výberom lístka, ale i krúžkom pre konkrétne osoby.
Ako to zmenilo váš život?
– Diametrálne. Ťažko som sa zmierovala s nálepkou politika. Dnes však musím úprimne priznať, že akokoľvek som túto nálepku nechcela a búrila som sa, od chvíle zvolenia som v očiach ľudí politikom. Som im viac na očiach, majú ma právo kontrolovať. A nielen právo, ale i povinnosť. Áno, politik sa musí ľuďom zodpovedať za všetko, čo urobil, alebo zanedbal. Nesie bremeno zodpovednosti a nie je to nič príjemné ani ľahké.
Už ste niekedy oľutovali politickú kariéru?
– Samozrejme. Zvlášť, ak som sa úprimne o niečo snažila, a vyšiel z toho presný opak.
Mnoho ľudí má sto chutí Slovensko opustiť, nech je to z akýchkoľvek dôvodov. Trápi vás niekedy, v akej krajine žijete?
– Veľmi ma mrzí, že najmä mladí nevidia nádej na zlepšenie. Mladí potrebujú podnety a pokiaľ ich majú viac v zahraničí, nech idú, načerpajú skúsenosti. Ale kiežby sa potom vracali domov a zužitkovali to, čo v zahraničí získali. Pokiaľ sa v našom štáte nezmení prístup k človeku, k občanovi, a pokiaľ bude platiť, že štát je na to, aby občanom robil problémy (bohužiaľ takto to mnohí vnímajú), nebudú mať mladí ľudia chuť vrátiť sa.
Zvyknete fantazírovať o budúcnosti našej krajiny? Ako v tej budúcnosti vidíte deti, rodinu, slovenský národ?
– Celé naše hnutie (Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti) je postavené na vízii Slovenska ako pokojného, bezpečného a spravodlivého štátu, kde sa ľudia správajú k sebe ľudsky, pomáhajú si, a kde každému je cťou platiť dane, pretože dostáva od štátu potrebné a kvalitné služby. Dnes máme od toho veľmi ďaleko. Ale táto vízia sa dá naplniť, ak jej bude veriť veľa ľudí. Na naplnenie tejto vízie potrebujeme aktívnych a čestných ľudí, nie ľudí zatvorených do svojich ulít. Potrebujme silné rodiny a hrdosť na našu krásnu krajinu.
Druhá májová nedeľa je takmer vo všetkých krajinách sveta Dňom matiek. Čo by ste im popriali?
– Prajem všetkým maminkám veľa radosti, trpezlivosti, láskavosti a obetavosti. A k tomu manžela, partnera, ktorý vám v tom bude pomáhať. Ja takého mám a ďakujem mu za podporu.
