Daniela Tretinová: Nerozkazujem, len poviem, čo chcem

Daniela Tretinová patrí medzi päť starostiek na Orave, vo funkcii je nováčikom. Napriek skúsenostiam zo samosprávy ju stále má čo prekvapiť.

ČIMHOVÁ. Daniela Tretinová v kancelárii starostu sedávala pravidelne ako kontrolórka obce. Teraz je na druhej strane stola. Musí sa postarať o takmer sedemsto spoluobčanov.

Akú prvú úlohu ste museli zvládnuť po nástupe do funkcie?

–V prvom rade bolo a naďalej ostáva zlepšenie naštrbených pracovných a medziľudských vzťahov. Som rada, že noví aj starí poslanci si uvedomujú, že sú tu pre občanov a vidno to aj na ich práci.

V obci je určite aj veľa vecí, ktoré treba riešiť.

– Čakajú nás jednoduché pozemkové úpravy. Ľudia sú hákliví, keď sa jedná o majetky. V týchto dňoch začína tretia etapa odkanalizovania obce, čaká nás rekonštrukcia kultúrneho domu.

Čo by ste zmenili?

– Zmenila by som prístup vyšších orgánov. Niektoré zákony sú postavené na hlavu. Ako keby chránili určitú skupinu ľudí a vytvárajú bariéru medzi tými hore a bežnými ľuďmi. Zdá sa mi, že rozdeľovanie peňazí z dotácií nie je v poriadku. Veľmi mi pritom chýba spravodlivosť. Malé obce doteraz nemali veľa možností získať viac peňazí z eurofondov. Dúfam, že sa to trochu pohne v novom programovacom období. Budeme sa snažiť získať finančné prostriedky z európskych fondov, hlavne na rekonštrukciu kultúrneho domu.

Koľko peňazí vám treba na jeho rekonštrukciu?

– Budovu postavili pred štyridsiatimi rokmi. Je to jedna veľká sála, bez toaliet a ďalšieho vybavenia. Na tú dobu to stačilo, teraz už nie. Preto sme na obecnom úrade rozšírili zasadačku, aby sa tam mohli uskutočňovať malé kultúrne vystúpenia, kary, rodinné oslavy. Je to len dočasné riešenie, aj preto, lebo chýba kuchyňa. Na kompletnú prestavbu kultúrneho domu, jeho zväčšenie a spojenie s obecným úradom nám treba takmer pol milióna eur.

Neľutujete, že sedíte v kresle starostky?

– Mám túto prácu rada. Myslela som si, že viem, do čoho idem, ale občas ma niektoré veci prekvapia. Papiere mi nerobia problém, ale práca s ľuďmi je ťažká. Mrzí ma, že medzi nimi je veľa nevraživosti, zloby a závisti. Bojíme sa smiať a radovať.

Ako zvládate stresové situácie?

– Človek si musí zachovať chladnú hlavu. Keď potrebujem na chvíľu vypnúť a upokojiť sa, zapálim si cigaretu. Vtedy sa zastavím. Potom sa s čistou hlavou môžem venovať problému.

Ako vašu prácu znáša rodina?

– Najviac trpí vnučka a vnuk. Sú na mňa naviazaní. Predtým boli často u mňa doma. Teraz vedľa v zasadačke nacvičujú program na Deň matiek. Nemôžem sa ukázať, lebo by hneď kričali, že idú s babinou. Ale postupne si zvykajú, že babka ide do práce a už neplačú.

Nedávajú vám ľudia najavo, že ste žena?

– Hlavne muži zvyknú hundrať, že im baba chce rozkazovať. Nerozkazujem, len poviem, čo chcem.