Ale najsilnejšie sa mi do pamäte vryli vojnové a najmä frontové mesiace, keď naša dedina bola súčasťou jednej strany frontovej línie s neustálou streľbou a aj s kanonádou z kaťuší. V tie frontové časy, trvajúce skoro tri mesiace, sme žili v najväčšej a najlepšie vybudovanej pivnici v našej ulici, u mojej rodiny tetky Tomáštičky. Bolo nás tam spolu s deťmi skoro pätnásť až dvadsať ľudí.
V jeden deň nás Nemci uisťovali, že sa už nič neudeje, tak sme vyšli von z pivnice a viacerí sme sa zhromaždili v kuchyni. Naraz sčista-jasna nastal akoby súdny deň. Zahrmela kaťuša. V kuchyni nastala úplná tma, na dvoch susediacich miestnostiach spadli povaly. Dom bol celkom roztrieskaný, lebo do neho padli dve strely z kaťuší, aj okno do kuchyne, vedľa ktorého som sedel, bolo vyhodené s rámami.
Z tam prítomných stará babka o pár dní zomrela na zranenie hlavy, bratranec, ktorý bol chorý na týfus, mal niekoľko črepín v pleci zimného kabáta, ktorý mal oblečený a jednu črepinu v topánke. Sváko Tomaštík mal roztrhanú ľavú ruku. Sused, ktorý tiež žil s nami v pivnici, mal ťažké zranenie a o pár dní skonal. Z toho, že na ten náš dom padli a vybuchli dve strely, možno konštatovať, ako pomerne presne Rusi zameriavali, veď pred naším susedným domom mali Nemci rozmiestnené svoje kanóny.
Po vyslobodení z kuchyne som ako vo sne bežal dole ulicou k nášmu domu. Už pred ním ma ďalší granát z kaťuše našťastie len tlakovou vlnou hodil o zem. Bolo to 7. marca 1945 a v dedine vtedy zabilo štyroch ľudí, zhorelo viacero domov, vrátane našich zadných stavov. Streľba na našu dedinu bola len akési zastreľovanie.
Salvu z kaťuší, ktorá nasledovala o niekoľko dní (3. apríla l945) na Námestovo, sme vnímali ako zemetrasenie. Vtedy v Námestove zahynulo prevažne udusením v pivniciach 72 ľudí a mnoho domácich zvierat. Bola to námestovská apokalypsa. Ani táto strašná streľba v týchto dňoch nezlomila frontovú líniu v našej lokalite. Viackrát už Rusi ručnými zbraňami strieľali do prvých domov dediny a opäť sa sťahovali do zákopov v horách. To bol potom zase čas, kedy sme my chlapci so staršími kamarátmi vybehli von z pivníc, do zákopov okolo dediny a voľne ako hríby v lese zbierali ponechané pištole, pušky i granáty a množstvo munície všetkého druhu.
Vojna a cukríky
V mladosti som mal veľmi rád sladkosti, dokonca až tak, že som hovoril, že budem cukrárom. Hovoril som to preto, lebo môj strýko Matúš G. v Námestove bol cukrárom a otec pri návšteve Námestova, kde chodil z dôvodov zaobstarávania stolárskeho materiálu, gleja, kovania na skrine a dvere, farby, štetce a podobných vecí, vždy nám deťom doniesol cukríky od strýka. Túžil som stále po nejakých sladkostiach. Možno aj preto som si tak dobre zapamätal, čo sa so sladkosťami udialo počas vojny.
Počas trojmesačných frontových mesiacov bol nedostatok niektorých potravín v obchodoch, najmä cukru. A ako som uviedol, bol som sladkostí žiadostivý, ale viac–menej aj moje sestry i vtedy najmladší brat Kamil. Považovali sme za obzvlášť chutnú takú večeru, ktorá sa skladala z dobre osladeného čaju a k tomu potom stačil aj samotný suchý chlieb.
Čaj v tom čase bol sladený nie cukrom, ktorého bol nedostatok, ale umelým sladidlom – sacharínom. Chodila ho predávať po domoch jedna staršia teta, myslím, že sa volala Kováčička a predávala ho po jednotlivých tabletkách tak, že tieto vysypala na stôl a odratúvala.
Scéna kupovania žiadaného sladidla a očakávanej sladkej čajovej večere ma tak veľmi zaujala, že som si ju dodnes zapamätal. Tabletky vysýpala z fľaštičky z Alpy, ktorú mala zaviazanú na uzlík vo farebnej šatke. Tabletky odpočítavala palcom ruky, ktorý bol ukončený dlhým hrubým nechtom, ohraničený čiernym mesiačikom.
Na prípravu sladkej večere musela mamka kúpiť viacej tabletiek ako zvyčajne. Takýto zvláštny predaj možno považovať za pravzor podomového predaja u nás.
Musím povedať, že vrcholom blaha pre nás deti boli vždy fašiangy (ostatky), kedy mama k sladučkému čaju napiekla aj dobrých, troška chrumkavých fániek, ako sme po našom volali šišky. Preto sme sa na fašiangy tešili aj niekoľko mesiacov vopred. Takéto fánky, aké pekávala moja mama, mám však aj teraz veľmi rád, lebo mi pripomínajú aj sladké pocity z mojej ranej mladosti. Prežíval som ju s mojimi tromi sestrami a bratom Kamilom, sediac v našej kuchyni s murovaným šporákom, z ktorého najmä počas zimných mesiacov prebleskoval plápolajúci oheň z drevených klátikov, ktoré sme volali kľocky.
Frontová línia, ktorej súčasťou bola aj naša dedina, trvala už vyše mesiaca, čo bolo počas zimy roku 1944. Pribúdali všelijaké nepríjemné príhody s Nemcami, prichádzali aj správy, že Rusi čoskoro prelomia front.
Nemeckí vojaci sa stávali nervóznejšími a podráždenejšími. Jednu mladú ženu na ulici nemecký vojak neustále vyvolával a dobiedzal na ňu, aby išla s ním na šopu, že jej tam chce niečo ukázať a podobne. Vtedy sa mamka rozhodla pre radikálny krok – zobrala nás deti a presťahovali sme sa do jednej izby v Kline u mamkinej klientky. Využila svoje dobré známosti pôrodnej asistentky, keď do jej rajónu patrila aj susedná obec Klin, vzdialená zhruba tri kilometre od našej obce. Iróniou osudu bolo, že sa po mesiaci rozšírila frontová línia aj na oblasť Klina a do nášho dočasného útočišťa sa do susednej izby nasťahovali nemeckí vojaci.
K domu patril pomerne široký dvor s humnom. Vo dvore i v humne boli umiestnené nemecké terénne vojnové vozidlá a humno skrývalo pre mňa veľmi zaujímavý obsah.
Bolo to niečo absurdné. Vedľa vojnových vozidiel so všelijakým zbrojným materiálom sa nachádzal jeden veľký akoby gazdovský voz – rebriňák a v ňom velikánske vrbinové košariny s bočnicami. Celý voz bol vrchovato zaplnený voľne nasypanými rôznofarebnými cukríkmi. Áno, na veľké počudovanie to boli cukríky. Neskôr sme sa nepriamo dozvedeli, že Nemci, utekajúc pred frontom, niekde v Poľsku v nejakej fabrike alebo v obchode nakradli tento sladký náklad.
O obsahu voza sme sa dozvedeli tak, že jeden nemecký vojak nám večer položil na stôl hŕbu cukríkov a navyše ešte niečo, čo som nepoznal. Bol to vraj zemiakový cukor v podobe hrudy ovčieho syra. My deti sme sa dosýta nakŕmili. Keď nám na druhý deň Nemci nedoniesli nič, ja som sa večer, napriek stráži nemeckého vojaka so samopalom, vkradol do humna a potom som už každý deň donášal, koľko sa mi do nohavíc a pod košeľu zmestilo. Každý deň sme si takto pochutnávali, obzvlášť ja osobne. Najviac som si doprial pre mňa doposiaľ nepoznaný zemiakový cukor. Za svoju pažravosť som však tvrdo zaplatil. Prišlo mi veľmi zle, vracal som a mal som aj črevné problémy. Bola to taká silná a nepríjemná skúsenosť, že ma poznačila na celý život.
Otcov biznis
Otec spočiatku v drevenici robil stolársku prácu len ručne, v osobitnej dielni už mal amatérsky zhotovenú hobľovačku. Veľmi si vážil každý kúsok dosky. Zhotovoval okná, dvere, ale aj nábytok, hlavne kredence a hokerlíky. Najlepší zárobok však predstavovalo zhotovovanie truhiel na mieru pre nebožtíkov v našej obci.
Zarobiť sa dalo hlavne preto, že na zhotovenie truhly otec vyberal také dosky, ktoré by na iné práce nepoužil, napr. hrčavé a podobne. Všetky nedostatky zakryla farba. Ja som sa na týchto zárobkoch tiež podieľal. Otca som sprevádzal pri meraní proporcií nebožtíka na určenie veľkosti truhly a potom pri prevážaní truhly do smútočného domu. Pri výzdobe truhly zámožnejšieho občana bolo treba ísť do vtedy vzdialeného Námestova na nákup potrebných ozdôb.
Cesta s otcom na požičanom koni a voze, prípadne v zime na saniach, bola pre mňa ohromným zážitkom a ja som na vlastné oči videl mesto. Chyba bola len v tom, že naša dedina mala vtedy málo duší a ľuďom, i keď sa veľmi ťažko žilo, nechcelo sa veľmi zomierať.
Jedinou výnimkou bol koniec II. svetovej vojny, keď sa písal rok 1945. Vtedy za mimoriadne tuhej oravskej zimy a prvých dní jari sa naša dedina ocitla skoro na tri mesiace na jednej strane frontovej línie.
Výsledok – na kosť zamrznuté mŕtvoly nemeckých vojakov čakali poskladané do štósov za humnami domov. Spôsobila to situácia, keď Nemci mleli z posledného a na frontovú líniu poslali posily v podobe mladých, nedokonale vycvičených vojakov, oblečených síce v parádnych, ale letných uniformách a topánkach. Presunuli ich z talianskeho frontu.
Dobre si pamätám, ako sa zohrievali a sušili si mokré letné poltopánky pri našom piliňáku v prednej izbe a ja som im asistoval. Na druhý deň prišiel odmäk a po ňom ďalší silný mráz, čo spôsobilo, že títo mladí, nedostatočne oblečení nemeckí vojaci v horách pomrzli. Týchto potom v ich letných mundúroch z frontovej línie zvážali a sťahovali z lesov do krajných domov dediny zo vzdialenosti dvoch až troch kilometrov. Robili to na špeciálnych ľahkých člnoch ťahaných koníkmi.
Keďže člnkov nebolo dostatok, tak štyri až päť mŕtvol zviazali dohromady za nohy, položili na chvojinu a pomocou koní sťahovali do dediny. Pre otca to bola doba, ktorá by sa dnes nazvala čas biznisu. Bolo potrebné zhotoviť množstvo truhiel. Dosky na ne si musel požičať aj od známych. Už vtedy v mladosti som vnímal a neskôr pochopil, že vojna je aj o biznise. Preto aj dnes tento druh obchodu vo svete tak prekvitá.
Rusi a hodinky
Keďže počas nášho pobytu v Kline sa situácia s frontovou líniou nemenila, neostávalo nám nič iné, len sa pekne vrátiť domov a počkať na ďalší vývoj.
Doma čoraz viac rezonovala otázka, čo bude ďalej, keď prídu Rusi. Medzi ľuďmi a aj v kostole sa hovorilo o nebezpečenstve bolševizmu. Tomu som ja však v mojom veku ešte nič nerozumel.
Viac som vnímal, ako sa dospelí ľudia z ulice rozprávali so susedou našej tetky Tomaštičky, ktorá aj s mužom bývala v neveľkom domčeku na vyvýšenine pri kapličke. Bola ruskej národnosti a do našej dediny sa údajne dostala počas konca ešte I. svetovej vojny. Našich ľudí obaja uspokojovali, že keď oni vedia po rusky, nás ostatných nejako ochránia.
Ale osud chcel ináč. Pri kanonáde z kaťuší na našu dedinu strelami, ktoré padli na tetkin dom, bol muž smrteľne ranený a o niekoľko dní v našej spoločnej pivnici zomrel. Myslím, že sa menoval Hrubaľa. Zomrel na priestrel pľúc, čo mu vyvolávalo pískanie v hrudi pri výdychu spojené aj s vytekaním krvi.
Prelomenie frontu a príchod ruských vojakov nastal po troch mesiacoch dňa 2. apríla 1945 (Veľkonočná nedeľa), kedy prišli naši očakávaní osloboditelia.
Našťastie pre nás a našu dedinu Nemci videli neudržateľnosť svojho postavenia a po skupinkách i po jednom sa sťahovali, resp. utekali na západ, v našom prípade to znamenalo smerom na Námestovo, takže v obci už veľký odpor nekládli. V momente príchodu ruských vojakov sa aj tak v celej dedine odohrávala prudká streľba a zo všetkých kopcov sa hrnuli ruskí vojaci.
Ten, ktorý prvý vkročil do našej pivnice, kde som v tom čase bol so svojimi rodičmi, bol vysoký muž a pred sebou mal namierený automat, ktorý sa veľkosťou skôr podobal na guľomet. Prvé, čo povedal, bolo: Davaj vodku. Keď otec smutne pokrútil hlavou, vojak si obzrel pomerne malý a skromný priestor našej pivnice, otočil sa a bez slova odišiel. V ďalších dňoch sa viacerí ruskí vojaci prechodne ubytovali v našej prednej izbe.
Prv než uvediem, čo sa tam počas ich pobytu v jednu noc udialo, treba uviesť nasledovné: Rodičia ešte pred príchodom frontu urobili opatrenia pre očakávané horšie časy. Z našej zabitej jedinej svine, ktorú vychovali, vytopenú masť zo všetkej slaniny naložili do veľkých päťlitrových fliaš, k tomu do ďalších menších naložili vtedy vzácny cukor. Tieto fľaše potom ešte v nejakej drevenej debne uložili pod drevenú podlahu do miestnosti vedľa maštale, ktorú sme volali podsieň.
Počas požiaru, ktorý vznikol po útoku Rusov kaťušami, celé naše zadné stavy aj s podsieňou zhoreli. Keď otec neskôr zisťoval, čo zostalo z našich vzácnych zásob, zistil, že masť vo fľašiach bola úplne zhorená. Z cukru vo fľašiach ostala len viac- menej čierna spečená masa. Neviem prečo, ale rodičia aj tak túto masu preložili do druhých fliaš a uložili do našej poloprázdnej prednej izby na spodok jednej skrine. Keď potom od nás ruskí vojaci odišli, lebo sa vždy zdržovali len jeden deň a ponáhľali sa ďalej na západ, mamka kontrolovala izbu. Zistila, že všetko zostalo neporušené, len fľaše s cukrom zmizli.
V rodine sa o tom rozprávalo vcelku bez vzrušenia. Jednak preto, že v našich očiach tento bývalý cukor nepredstavoval nejakú hodnotu a jednak bolo cítiť, že v danom prípade išlo asi o vojakov – chudákov, keď sa ulakomili na znehodnotený cukor. V mojej mysli som neskôr obe príhody, tu v Kline i u nás doma, uzavrel asi tak, že pokiaľ zemiakový cukor od Nemcov som považoval za ulúpený, tak ten náš zuhoľnatený bol Rusmi len zobratý. Či pri hodnotení oboch príhod s cukrom hral nejakú úlohu môj nepríjemný zážitok so žalúdkom, to už dnes neviem povedať.
Vojnu – front i samotný jeho prechod sme s takto uvedenými problémami i stratami prežili.
Prišla jeseň v roku 1945, kedy sa ruské vojská po oslobodení celej Európy vracali domov. Jeden veľký vojenský voj tiahol aj cez našu dedinu smerom k poľským hraniciam. Keď dorazili na územie nášho chotára, na deň – dva odpočinku sa rozmiestnili so svojimi vojenskými stanmi mimo dediny za riekou Polhorankou na jej druhom brehu.
Vtedy most, resp. väčšiu lavicu cez rieku pred niekoľkými dňami zhodil silný prúd vody. Riadny most smerom na Klin bol ešte prv vyhodený do vzduchu utekajúcimi Nemcami. Preto prechod z dediny do ich vojenského tábora bol možný len prebrodením sa studenou vodou siahajúcou skoro do pása. Vojaci do dediny prichádzali len na nákupy. Kupovali hlavne hodinky, ktoré mali slúžiť ako podarúnky pre svojich doma.
Treba povedať, že platili, lebo mali dosť našich peňazí. Môj otec, v snahe niečo speňažiť, zobral naše už nepoužívané hodinky a išiel k rieke. Boli to bežné vreckové hodinky. Neviem, či boli funkčné, ale otec ich pravdepodobne spojazdnil.
Tam už bežal čulý obchodný ruch. Jednému vojakovi sa pozdávali otcove hodinky, a preto otec povedal cenu. Dosť nadsadil, aby mal z čoho zľaviť. Vojak s cenou súhlasil, ale že toľko korún nemá pri sebe. Otcovi povedal, aby išiel s ním cez vodu, alebo aby tam na neho počkal.
Otcovi sa do ľadovej vody ísť v žiadnom prípade nechcelo, preto smutným hlasom povedal, že počká. Aj čakal. Pol hodinu, hodinu a po vojakovi ani stopy. V duchu sa už lúčil s hodinkami i s nádejnými peniazmi. Po vyše hodine sa vojak predsa ukázal, prebrodil sa a peniaze neveriacemu otcovi dal. Keď to potom doma rozprával, nechceli sme mu veriť, pokiaľ nám peniaze neukázal.
Ilustračné fotografie z ukážok vojnových udalostí klubmi vojenskej histórie. Foto: Lýdia Vojtaššáková
Autor: Vendelín Ťažandlák
