Rázovitá obec poskytla cez vojnu útočisko členom slovenského protifašistického odboja. Doplatili
na to obyčajní ľudia.
ZÁZRIVÁ. Ministerstvo obrany vyznamenalo pri príležitosti 70. výročia vypálenia obce Kalište predstaviteľov 102 obcí, ktoré postretol rovnaký osud. V zozname sa ocitla aj Zázrivá. Nemci zapálili v osade Plešivá v časti Balkán 4. novembra 1944 zadné stavy. Zhoreli aj obytné domy v ich bezprostrednej blízkosti.
Zázrivá ako na dlani
„Mala som 12 rokov, keď som zbadala obrovské plamene na kopci nad nami,“ povedala dnes 82-ročná Mária Paveleková, ktorá bývala na konci Plešivej pod Balkánom. „Vybehla som na Bukové a odtiaľ pozerala na tú hrôzu. Mala som obrovský strach. Celá som sa triasla. Domy zapálili Nemci ako pomstu za partizánov.“
Na celú udalosť si dobre spomína aj 82-ročný Jozef Matúš, ktorý býval kúsok vyššie. Potvrdil, že v Plešivej bývali partizáni. „Štáb mali v Plešivej u Kazárov blízko nás, ale v čase vypálenia už boli preč. Nemci domy zapálili na výstrahu všetkým, aby vedeli, čo ich čaká za pomoc partizánom. Balkán si vybrali preto, lebo odtiaľ vidno Zázrivú ako na dlani a požiar videli všetci.“
Partizánsky súd a pohreb
Vypáleniu predchádzalo viacero udalostí. Partizáni prišli do Zázrivej v prvých septembrových dňoch. O niekoľko dní zajali Štefana Magútha, veliteľa Hlinkovej gardy, ktorý bol riaditeľom školy a organista. Spolu s ním lesníka z Kozinskej Klepáča a vedúceho pohostinstva Schmidta, všetko vedúcich predstaviteľov Hlinkovej gardy. Chceli ich postaviť pred partizánsky súd. Pravdepodobne ich čakal rozsudok smrti. Ešte predtým prejavili ľudskosť a na noc ich pustili domov, aby sa rozlúčili s rodinami. Niekto v noci zavolal Nemcov z Terchovej, ktorí partizánov v Plešivej prepadli.
„Prvý padol kuchár, ktorý išiel robiť raňajky,“ povedal Jozef Matúš. „Potom sa strhla prestrelka. Partizáni sa moc nebránili. Padli dvaja Rusi a dvaja Slováci. Zranili lesníka Klepáča.“
Na prepad si pamätá aj Mária Paveleková. „Zraneného Jána Babiša viezli na voze so slamou. Chrbát mal krvavý. Už sa nevrátil. Nemci zobrali môjho otca z domu len v spodkoch. Prihovoril sa za neho farár. Mama mu za to poslala hus. Niesla som ju pod pazuchou. Veľmi som sa hanbila. Dala som ju kuchárke a tá povedala: Akô chudô. Čô ste jej to dávali?“
Veľký partizánsky pohreb sa konal 1. novembra na miestnom cintoríne. Nemci sa to dozvedeli a prišli do dediny na druhý deň. „Zatkli celý revolučný výbor a odviedli ho. Nikto z nich sa nevrátil,“ povedal Jozef Matúš.
Potom prišiel osudný 4. november. Nemci robili prieskum v Plešivej. Partizáni sa vtedy už nachádzali v Kozinskej. Zo začiatku nič nenasvedčovalo, že sa to skončí zle. Nemci našli mužov doma a nie pri partizánoch, ako im povedal udavač.
„Zrazu prišla nemecká spojka na koni s rozkazom. Vypáľte to.“ Vojaci rozkaz poslúchli. Zapálili viacero zadných stavov. S nimi zhoreli aj niektoré rodinné domy.
„Vyhoreli Jurčíkovci, Matúšovci a dve rodiny Karcolovcov,“ povedala Mária Paveleková.
Hrozný obraz
Jozef Matúš mal 11 rokov. „Dospelí sa tam báli ísť, ale ja som strach nemal. Nemci najskôr vyviedli dobytok z maštalí, humná zapálili až potom. Nastal obrovský chaos. Kravy bučali, kone erdžali, ovce bľačali, svine kvičali a vrhali sa do ohňa. Dodnes mám tento obraz pred očami. Bolo to hrozné. Nikdy na to nezabudnem.“
Malý chlapec vtedy nechápal, prečo niektorí z vojakov hovoria po rusky. „Dlhú dobu sa všetka vina hádzal len na Nemcov. Ale na potlačenie povstania prišli menej zdatné jednotky. Pamätám si ich. Boli to starí 60-roční vojaci. Nemali zuby. Z takých mužov výborných vojakov neurobíte. Druhú časť vojakov v Zázrivej tvorila Ruská oslobodenecká armáda generála Vlasova, ktorá spolupracovala s Nemcami. Pamätám si, ako dvaja z nich prišli ku nám. Práve som išiel vyháňať ovce na pašu. Jeden z nich skríkol Kde chazjaj a kopol do dverí.“
V cudzom prostredí by nemali šancu, ale pomáhali im domáci informátori. Podľa Jozefa Matúša to potvrdzuje epizóda, pri ktorej Nemci viedli po prepade u Kazárov dole dedinou zajatých partizánov. „Jeden z vojakov zakričal na prizerajúce sa deti. A ty Prachárča, čo ty tu robíš?“
Toto bola len jedna z mnohých smutných udalostí, ktoré priniesli vojnové roky v Zázrivej.
