Uplynulý týždeň začala na Slovensku jarná časť najvyššej futbalovej súťaže. Iba desať dní pred jej štartom sa stal novým trénerom Podbrezovej Jozef Mores z Oravského Podzámku, ktorý pracoval v klube od júla 2012 ako koordinátor mládeže. Je tak druhým Oravčanom, ktorý vedie prvoligový klub v prebiehajúcej sezóne. V Banskej Bystrici je v pozícii hlavného kouča Štefan Rusnák, jeho sused spod Oravského hradu. „Akurát sme sa chystali s dcérou na lyžovačku,“ hovorí 42-ročný Jozef Mores. „V tom prišiel telefonát, že sa mám ihneď dostaviť do Podbrezovej.“
Aká bola vaša prvá reakcia na možnosť trénovať mužstvo dospelých?
Napadali ma iba dve slová, obrovská zodpovednosť a rešpekt. Mať na starosti mužstvo, s ktorým dosiahol Jaroslav Kentoš veľké veci, nie je jednoduché. Zobral som to ako veľkú skúsenosť do života, ktorá sa nedá naučiť ani vyčítať, ale musím si ju človek len odžiť.
Prekvapilo vás odvolanie Jaroslava Kentoša, už bývalého trénera a vášho dobrého kamaráta?
Prekvapenie vo futbale neexistuje. Tréneri sú vždy v prvej línii, ktorí končia pri mužstve. Po tých rokoch, čo Kentoš dosiahol s tímom, som si ani nepripúšťal, že sa niečo také môže stať. Bol to mierny šok pre všetkých. Ťažko sa nám s tým vyrovnávalo, ale neostával čas na zamýšľanie a vyplakávanie. Športový život je taký. Človek musí ísť ďalej.
Čo zavážilo, že ste ponuku prijali?
Na hlbšie uvažovanie mi neostal čas. Vedenie klubu ma postavilo pred hotovú vec. Boli aj iní kandidáti, no oni chceli človeka z vlastného klubu. Ja som mal jedinú podmienku. Za spolupracovníka som chcel Mareka Bažíka, ktorú aj akceptovali.
Je to veľký skok od mládeže ku mužom?
Samozrejme. Práca s mládežou je odlišná ako s mužmi. Pri mládeži sústreďujete prácu, aby sa z chlapcov stali futbalisti. Musíte byť trpezlivý, lebo je to dlhoročný proces a výsledky sa prejavia až neskôr. Pri dospelých sú hlavným ukazovateľom už iba výsledky v jednotlivých zápasoch.
Aké zmeny ste stihli za krátky čas urobiť v tíme?
Mužstvo je po fyzickej a hernej stránke dobre pripravené. My sa skôr snažíme ovplyvniť psychiku. Naladiť hráčov optimisticky. Samozrejme, že sme pár vecí zmenili. Nedá sa všetko kopírovať. Každý tréner musím byť originálny, ale základ ostal.
Na jar čakajú Podbrezovú záchranárske práce. Bol to aj jeden z dôvodov vášho angažovania?
Cieľom je záchrana. Nič iné pre nás neplatí. Už prvé dve, tri kolá nám ukážu smer ako sa to bude celé vyvíjať.
V tíme máte aj oravského futbalistu Ľuboša Kupčíka z Trstenej. Ste s ním spokojný?
Poznáme sa už z Rakytoviec, kde som ho trénoval. Mám s ním len dobré skúsenosti. V Podbrezovej odvádza veľmi dobré výkony. Je to hráč základnej zostavy. Páči sa mi jeho prístup, nasadenie a bojovnosť.
Ako spätne hodnotíte trénerské zastávky v Rakytovciach, Králikoch a Dolnej Ždani?
Zažil som všetky možné situácie. V Rakytovciach sa mi podarilo s tímom dvakrát postúpiť. Boli to nádherné časy plné eufórie. V Králikoch ma čakali zostupové práce a potom v Dolnej Ždani som mal do činenia už s poloprofesionálnym futbalom. V Slovenskom pohári sme dokonca vyradili Ružomberok.
Spomeniete si ešte na futbalové začiatky v Oravskom Podzámku?
Boli to nádherné časy, na ktoré veľmi rád spomínam. Na prvý tréning žiakov nás prišlo 40. Na zápas mohli nastúpiť iba jedenásti. Záujem o futbal bol enormný. Mama nám vystrihovala chrániče z kartónu a šila gumičky, aby sme mohli hrať. Na zápasy sme chodili na vétrieske. Nebohý otec mňa a brata dokonca trénoval a bol nám veľkou oporou.
Ako pokračovala potom vaša hráčska kariéra?
Z Oravského Podzámku som išiel do Dolného Kubína. Ako 15-ročného si ma vybrali v Banskej Bystrici. Jednu sezónu som si zahral za Jozefa Adamca federálnu ligu. Potom som pôsobil štyri roky v nižších nemeckých ligách. V Regensburgu sa mi podarilo postúpiť do tretej nemeckej ligy. Neskôr som sa vrátil sa na Slovensko. Hral som v Podbrezovej, Piešťanoch, v Banskej Štiavnici a Rakytovciach. Futbal mi dal množstvo nádherných zážitkov a priateľov. Priniesol mi emócie i sklamania.
Je váš celý život spätý s futbalom?
Keď som skončil ako hráč, ani mi nenapadlo, že raz budem trénovať. Vyvinulo sa to prirodzene. V Rakytoviach som trochu nakukol do trénerského remesla. Potom postupne moje kroky smerovali k trénerstvu, no všetko robil som to popri zamestnaní. Nebojím sa ani inej práce a nevsadil som všetko v živote na jednu kartu. Viem, že môžu prísť zlé výsledky a zrazu som bez zamestnania.
