BOBROV. Po februári 1948 nastalo ťažké obdobie pre Cirkev v Československu. Komunisti potrebovali získať kontrolu nad vtedy najväčšou a spoločensky najvplyvnejšou katolíckou cirkvou.
Vymysleli nepravú Katolícku akciu. Tú pravú založil ešte v roku 1922 pápež Pius XI., išlo o náboženské medzinárodné sociálne hnutie, ktoré malo napomáhať Cirkvi v jej vlastnom pastoračnom úsilí a zdokonaľovať ho, a to aj pomocou laikov.
Cieľom komunistickej Katolíckej akcie bolo oddeliť Cirkev od Vatikánu, veriacich od kňazov a biskupov a vytvoriť vlastné hnutie vo vnútri cirkvi.
Biskupi napísali list
Svätá stolica odsúdila nepravú Katolícku akciu, exkomunikovala všetkých laikov a duchovných, ktorí sa na akcii vedome podieľali. Preto biskupi reagovali 15. júna 1949 vydaním pastierskeho listu veriacim v hodine veľkej skúšky. V ňom upozornili na skutočný zámer štátnej moci a Katolícku akciu odsúdili ako protikresťanskú.
Štátne orgány prísne zakazovali čítanie tohto pastierskeho listu v kostoloch. Napriek tomu ho viacerí kňazi v nedeľu 19. júna čítali. Po tejto nedeli začali štátni úradníci navštevovať fary, veriaci dostali strach zo zatýkania kňazov. Vyvolalo to vlnu nepokojov a vzbúr, ktoré mali zabrániť odvádzaniu kňazov z farností.
Kaplán list prečítal
V polovici júna 1949 prišiel pastiersky list aj na Farský úrad v Bobrove. Dekan Vladimír Poláčik bol vtedy na exercíciách v Podolínci. List prevzal kaplán Michal Krajňák. Na druhý deň ráno však prišiel veliteľ miestnej stanice Zboru národnej bezpečnosti (ZNB) a vyzval kaplána, aby mu list odovzdal.
Kaplán tak urobil, ale na svätej omši aj tak veriacich s obsahom listu oboznámil. Upozornil, že na základe rozhodnutia z Vatikánu je toto hnutie rozkolnícke. „Preto, kto súhlasí s týmto hnutím alebo sa k nemu pripojil, bude vylúčený z Cirkvi, nebude môcť prijímať ani sviatosti.“
Druhý pastiersky list prišiel do Bobrova od bohoslovca Albína Moresa z Tvrdošína. Kaplán Krajňák ho v kostole po svätej omši prečítal. Neskôr pred vyšetrovateľmi povedal, že je viazaný poslušnosťou k cirkevnej vrchnosti.
Žandári prišli po kňaza
Už 20. júna sa v dedine rozšírila správa, že bezpečnostné zložky odvlečú z farností kňazov. Pred farou v Bobrove sa zišlo hneď zhruba dvesto ľudí. Dekan Poláčik sa do farnosti vrátil večer 21. júna. Nepokoje trvali štyri až päť dní, potom sa ľudia rozišli.
Posledný januárový deň, dekan Poláčik mal práve narodeniny, prišli na faru traja muži. Jeden v uniforme, dvaja civili.
„Pôjdete s nami,“ ozvalo sa. Kňaz sa obliekol a vyšiel pred faru. Vtedy tam už bolo tristo ľudí, aby svojho kňaza bránili. A ubránili, napriek výhražnej streľbe žandárov do vzduchu.
Po tomto dni začali veriaci faru strážiť. Vo dne aj v noci bola na kostolnej veži služba, ktorej úlohou bolo pozorovať a zaznamenávať pohyby áut prichádzajúcich od Námestova. Ďalšie štyri skupinky ľudí sa schádzali a strážili v domoch v blízkosti farského úradu, piata pozorovala žandársku stanicu.
Cez deň si všímali neznámych ľudí a autá aj deti, ktoré sa hrali na uliciach hokej alebo sa sánkovali.
Slovko Horí bol signál, ktorý znamenal, že prišli zobrať kňazov, a že sa má dedina zmobilizovať na ich ochranu. Ľudia boli pripravení použiť aj zbrane, ktoré schovávali doma od vojny.
Horí, šírilo sa dedinou
V skorých ranných hodinách 13. februára 1950 sa po Bobrove signálom Horí rozšírilo, že Štátna bezpečnosť prišla po kňazov Poláčika a Krajňáka. Ozbrojení príslušníci ZNB a Ľudových milícií obsadili prístupové cesty do dediny. Zhruba tridsiati prišli ku fare, kde zhromaždených ľudí surovo bili obuškami a pažbami zbraní. Väčšina ľudí sa vrátila domov cez záhrady, lebo sa báli o život.
Kaplán Krajňák sa zobudil na výkriky a rinčanie skla. Keď otvoril dvere izby, žandári a ozbrojení civili ho vyzvali, aby sa obliekol a išiel s nimi. Odviezli ho do Žiliny, na Krajskom národnom výbore ho ešte vypočúvali, chceli vedieť, kde je dekan Poláčik. Ešte v ten deň ho previezli do Krajskej súdnej väznice v Bratislave.
Ľudovít Plaštiak sa v to osudné ráno už pred šiestou vybral do práce. Keď vyšiel z domu, žandári ho vrátili späť. Odišiel však do humna, kde mal v truhlici schovaný ručný granát. Zobral ho a utekal k fare. Keď prišiel na záhumnie Ignáca Čajku, už tam bola partia chlapov. František Kubík mu granát odistil a Plaštiak ho hodil cez kopu slamy. Nemali v úmysle nikoho zabiť, len urobiť poplach na obranu kňazov.
Čo sa stalo potom
Na druhý deň Plaštiaka zaistili a Kubík sa sám prihlásil na oddelení ZNB v Bobrove. Vyšetrovateľ do spisu napísal, že Ľudovít Plaštiak prišiel k žandárom a hodil do nich granát, jedného výbuch zranil. Obvinených odviezli do Krajskej väznice ŠTB v Žiline a 2. marca ich odviezli do Krajskej súdnej väznice v Bratislave.
Pred vyšetrovateľa na žandárskej stanici v Bobrove sa dostali: Ján Parižek, Žofia Trabalíková, Mária Habiňáková, Vendelin Poľanský, Štefan Pokluda, Anton Antalec, Vendelín Nodžák, Ján Lavor, Elena Parížková, Ignác Bejdák, Terézia Jendrušáková, Mária Melchiorová, Jozef Jagelčák, Anna Benčíková, Žofia Bodoríková, Karol Bodorík, Mária Capeková, Ján Janičák a Ján Kuchtiak. Po vypočutí a spísaní oznámenia ich previezli na výsluch na Krajské veliteľstvo ŠTB v Žiline.
Vyšetrovanie v Žiline viedli príslušníci Štátnej bezpečnosti veľmi brutálne. Pelendrekmi vynucovali od nich priznanie a udanie ďalších účastníkov vzbury v dedine. Vyhrážali sa im, že ich pošlú na Sibír.
Dekan Vladimír Poláčik, v Bobrove pôsobil 32 rokov (vľavo); Ľudovít Plaštiak, na obranu kňazov si zobral granát (v strede); kaplán Michal Krajňák, odsúdili ho, lebo prečítal list (vpravo)
Odsúdili obrancov kňazov
Štátny prokurátor 18. mája 1950 obžaloval dekana Vladimíra Poláčika, kaplána Michala Krajňáka, Ľudovíta Plaštiaka - kováča, Františka Kubíka - stolára, ktorí boli v tom čase vo väzbe, z trestného činu velezrady, poburovania, nedovoleného ozbrojovania a pokusu úmyselného zabitia.
Polačika a Krajňáka obvinil, že po februári 1948 čítali na kázňach tzv. pastierske listy, ktoré boli ostro zamerané proti ľudovodemokratickému zriadeniu, nabádali veriacich, aby nepodpisovali Katolícku akciu, neposlúchali pokyny štátom uznaných cirkevných úradov, vyzývali ľudí, aby neodoberali pokrokové noviny a časopisy.
Ľudovít Plaštiak a František Kubík mali pykať za to, že vedeli o rozvratnej činnosti duchovných a úmyselne im umožnili beztrestne pokračovať v ich velezradnej činnosti, a po dohode s nimi sa aktívne zúčastňovali stráženia fary. Podľa prokurátora Kubík pomáhal Ploštiakovi pri hodení granátu tým, že mu označil cieľ v úmysle zabiť niektorého príslušníka ZNB.
Vykonštruovaný súdny proces sa konal pod psychickým a fyzickým nátlakom na Štátnom súde v Bratislave 6. septembra 1950.
Súd nespravodlivo odsúdil Vladimíra Poláčika na 11 rokov, Michala Krajniaka na 15, Ľudovíta Plaštiaka na 14 a a Františka Kubíka na osem rokov straty slobody. K hlavným trestom súd udelil aj peňažité tresty a stratu občianskych práv.
Odsúdení prešli viacerými väznicami. Na vlastnej koži zažili najkrutejšie zaobchádzanie v komunistických väzniciach.
Vo väzení bol desať rokov
Časť trestov nakoniec súd odsúdeným odpustil. Dekan Poláčik býval po prepustení z väzenia v roku 1956 u spoluväzňa Ondreja Volfa v Kline, kde tajne slúžil sväté omše, spovedal, viedol duchovné cvičenia. Spolucítil najmä s chorými, lebo aj sám mal vážne zdravotné problémy ako následok neľudských podmienok a tvrdých noriem vo väzení.
Nebohého kňaza Vladimíra Poláčika previezli veriaci z Klina do Bobrova na nákladnom aute. Foto: Archív Tomáša Buca
Najviac, desať rokov si odsedel Michal Krajňák. Na slobodu sa dostal až v roku 1960 po vyhlásení amnestie prezidentom Antonínom Novotným.
Od Bobrovskej vzbury nás v týchto dňoch delí 65 rokov. Dnes už mnoho priamych svedkov, ktorí bránili vieru, pravdu a slobodu, nežije. Nezabúdajme na ich odvahu s nádejou, že taká doba sa už nikdy nevráti.
Posledná rozlúčka s dekanom Poláčikom, veriaci ho odprevadili na cintorín. Foto: Archív Tomáša Buca
