DOLNÝ KUBÍN. Lukáš Dubovský začal s basketbalom ako desaťročný. Najvyššiu slovenskú súťaž hral v Dolnom Kubíne, Svite a Komárne, kde mal blízko k majstrovskému titulu. Dvakrát bol vo finále extraligy. S Komárnom vyhral v roku 2013 Slovenský pohár. „Boli sme super kolektív, skoro ako rodina,“ spomína 28-ročný basketbalista, ktorý sa vrátil na Oravu. „Rozumeli sme si nielen na palubovke, ale aj mimo nej. Máme tam s manželkou veľa kamarátov aj mimo basketbalu. S chalanmi som stále v kontakte. Boli tam super fanúšikovia a nikdy na pôsobenie v Komárne nezabudnem.“
Nemrzí vás teraz spätne, že sa vám nepodarilo získať majstrovský titul?
- Samozrejme, že to zamrzí. V druhom finále proti favorizovanému Interu sme boli veľmi blízko k titulu. V sérii bol stav 3:2 pre nás. Hralo sa na štyri víťazné zápasy. V šiestom dueli sme vyhrávali na Interi už o 24 bodov a nakoniec skončil našou prehrou. Rozhodujúci zápas na našej palubovke bol už z veľkej dávky aj o šťastí. Nikdy nezabudnem na elektrizujúcu atmosféru počas oboch finálových stretnutí proti Prievidzi a Interu.
Ako vyzeral deň profesionálneho basketbalistu?
- Profesionál trénuje dvojfázovo. Doobeda sme mali individuálny tréning zameraný buď na rozvoj herných činností jednotlivca alebo posilňovňu. Ak bolo doobeda voľno, využívali sme ho na regeneráciu. Potom bol spoločný obed a čas na oddych. Podvečer sme mali tímový tréning zameraný na taktiku a hru. Po tréningu spoločná večera a ostatný čas sme trávili buď s rodinami alebo pri spoločenských hrách.
Dokázali ste sa týmto športom na Slovensku živiť?
- Ako profesionál som sa živil len basketbalom.
Sledujete aj naďalej dianie v Komárne?
- Sledujem celú slovenskú extraligu a Komárno obzvlášť. Teraz som držal chalanom palce vo finále Slovenského pohára. Bohužiaľ im to nevyšlo.
Ako 26-ročný ste sa rozhodli pre rodinu a návrat na Oravu. Basketbal išiel bokom. Bolo to ťažké rozhodnutie?
- Museli sme rozhodnúť. Manželka mala na Orave svoj biznis. Mne ponúkali novú zmluvu. Prednosť dostala rodina. Bolo to však veľmi ťažké rozhodnutie. V Komárne sme mali veľa dobrých kamarátov a neodchádzalo sa nám ľahko. Bolo to ako opustiť vlastnú rodinu. Stále sme však v kontakte a stretávame sa.
Čo sa vo vašom živote potom zmenilo?
- Zmenili sa priority. Teraz sa všetko točí okolo dcérky Nikolky.
Ako dlho ste vydržali bez basketbalovej lopty?
- Vzhľadom na to, že v Dolnom Kubíne je partia chalanov, ktorí si chodia dvakrát do týždňa zahrať basketbal, tak som ani loptu nepustil z ruky. Som športový typ a nevydržím len tak sedieť doma a nič nerobiť.
Po vašom návrate do Dolného Kubína sa tam začal hrať po piatich rokoch opäť basketbal. Bola za tým najmä vaša iniciatíva?
- Tento nápad vznikol v partii chalanov, s ktorými som chodil trénovať. Nebola to moja iniciatíva. Rozhodlo aj to, že sa k nám pripojili tiež mladší chalani, ktorí sa vrátili po škole do Dolného Kubína. Rozhodli sme sa prihlásiť do druhej ligy a dali sme tak opäť možnosť ľuďom pozerať sa na šport, ktorý majú radi.
Okrem hrania ste sa začali venovať aj trénerstvu detí. Baví vás táto práca?
- Práca s mládežou ma veľmi baví. Som rád, keď deti odchádzajú z tréningu nadšené a tešia sa na ďalší. Práca trénera je iná ako práca hráča. Mám však dostatok herných skúseností, ktoré môžem posúvať ďalej a rozvíjať tak u detí basketbalové a všeobecné pohybové schopnosti.
Práve v Dolnom Kubíne začala vaša basketbalová kariéra. Mali deti záujem o tento šport?
- Vtedy bol väčší záujem ako v súčasnosti. Keď som začínal ako desaťročný, tak nás bolo toľko, že sa museli postaviť dve družstvá. Vtedy nemal takmer nikto internet ani mobil. Dnes s rozvojom techniky a sociálnych sietí je ťažšie deti pritiahnuť do telocvične. Preto ma prekvapil záujem detí o basketbal. Som rád, že ich to baví a majú možnosť sa rozvíjať.
Čo vás na basketbale najviac zaujalo?
- Basketbal je rýchla hra, kde musíte zvládať veľa herných činností jednotlivca a rýchlo sa rozhodovať. Je to však tímová hra, kde každý musí vedieť brániť aj útočiť, ak má byť úspešné aj vaše družstvo.
Neplánujete sa ešte vrátiť na extraligové palubovky?
- Už nie. Teraz mi je basketbal koníčkom a hrám ho pre zábavu.
