DOLNÝ KUBÍN. Martina Halinárová sa nepochybne zaradila športovými úspechmi medzi slovenské biatlonové legendy.
Bez biatlonu neostala
„Niekedy mám pocit, že to ani nebolo,“ hovorí Martina Halinárová, ktorú polovicu života sprevádzali lyže, terče a puška. „Fotky a spomienky mi však pripomínajú tie krásne a úspešné chvíle.“ S dlhou športovou kariérou sa oravská biatlonistka rozlúčila v roku 2011. Vrcholovo súťažila 19 rokov. „Pre ženu je to viac než dosť. Som maminkou. Syn Miško začal chodiť do školy, keď som sa rozhodla pre definitívny koniec.“ Rodáčka z Dolného Kubína si odchod do športového dôchodku zatiaľ len pochvaľuje. „Veľká výhoda je, že nemusím nikam odchádzať na mesiac a odbudlo večné balenie. Stretávam sa častejšie s rodinou a kamarátmi. Žijem krásny život a som zaň vďačná.“
V biatlone ostala Martina Halinárová aj po skončení kariéry. Stala sa trénerkou mládeže v banskobystrickej Dukle. „Neverila som, že niekedy budem trénerkou. Na tejto pozícii som sa našla. Práca s deťmi a ľuďmi, ktorí majú o šport skutočný záujem, ma baví.“
Prvá Slovenka získala olympijské body
Slovenská biatlonová legenda štartovala na piatich olympiádach a trinástich majstrovstvách sveta. Ako prvej sa jej podarilo v rámci samostatnej Slovenskej republiky získať olympijské body. Vo vytrvalostných pretekoch na 15 km skončila na šiestej priečke. Poslednou ranou sa vtedy ako 20-ročná pripravila o umiestnenie na medailových pozíciách. „Dopredu ma vtedy hnal pocit hlavne, že som Slovenka. Vedela som, že mám na to, aby som skončila v najlepšej trojke. Škoda netrafeného terča.“
Zo všetkých olympiád označila Martina Halinárová práve prvú v Lillehammeri 1994 za najkrajšiu. „Ako samostatná krajina sme išli prvýkrát pod vlastnou vlajkou. Tým to bolo umocnené. Začala sa vtedy písať história nášho štátu. Všetci sme bývali v jednej olympijskej dedine. Užívala som si každý moment. Nóri sú srdcom lyžiari a pripravili prekrásny športový sviatok.“
Vo Fínsku nebežala, ale letela
Biatlonistky s dvojkrížom na hrudi urobili obrovský úspech na ďalšej olympiáde v Nagane. Dolnokubínčanke medaila opäť tesne unikla. V štafete skončili dievčatá štvrté. „Z hľadiska atmosféry bola táto olympiáda jedným veľkým fiaskom, rovnako ako potom o osem rokov nv Turíne.“
Martina Halinárová je aj prvou medailistkou Slovenska na majstrovstvách sveta. V roku 1999 vo fínskom Kontiolahti získala v stíhacích pretekoch striebornú medailu. „Boli to nádherné preteky,“ spomína 41-ročná pretekárka na životný úspech. „Dodnes neviem, čo sa to vtedy so mnou dialo. Trať tam je neskutočne ťažká, ale ja som si na nej beh užívala. Kilometer pred cieľom je extrémne náročné stúpanie. Ja som ho vtedy nieže vybehla, ale vyletela. Za mnou išla svetová hviezda Magdalena Forsbergová. V cieli som mala krásne pocity.“
Biatlon jej pripadal smiešny
Úspešná oravská športovkyňa ako väčšina biatlonistov začínala s bežeckým lyžovaním. Zlomový moment v jej kariére prišiel v roku 1992. „Vo februári som pozerala olympiádu v Albertville a tam som prvýkrát videla bežcov na lyžiach s puškou. Vtedy mi to pripadalo veľmi smiešne a vypla som to.“ O dva mesiace neskôr už Martina Halinárová bola biatlonistkou a o dva roky už súťažila v tomto športe na olympiáde. „Po zamatovej revolúcii to bolo v bežeckom lyžovaní na Slovensku čudné. Neboli veľké možnosti, aby sa slovenský športovec dostal do československej reprezentácie a tak som sa rozhodla, že skúsim biatlon.“
Rodáčka z Dolného Kubína začínala v detstve najprv gymnastikou. Ako desaťročná už robila bežecké lyžovanie a doplnkovo chodila do športovej triedy na atletiku.
Na Orave sú talentované deti
Posledné tri roky sleduje účastníčka piatich olympiád dianie biatlonu aj v oravských kluboch. „Som presvedčená, že na Orave sú talentované deti, ale musíme ich nájsť. Dať im aspoň také podmienky, v ktorých som vyrástla ja.“ Svoj športový talent rozvíjala Martina Halinárová v mládežníckom klube Slávia Dolný Kubín, v ktorom pôsobil aj Martin Bajčičák zo Zákamenného, tak-isto účastník piatich olympiád. „Poznáme sa dobre, i keď som od neho staršia o štyri roky.“ Oravská biatlonista potom ako štrnásťročná odišla na športové gymnázium do Banskej Bystrice, kde sa momentálne aj venuje trénerskej práci s deťmi.
