Keď prichádzajú Vianoce, stávajú sa z nás všetkých deti, ktoré sa tešia na to, s čím nás Ježiško prekvapí.
V perinách by nehľadali
Anna Bandíková je šesťdesiatšesťročná mama, babka, prababička z Rabčíc. Vychovala sedem detí, schovávanie darčekov bolo preto veľmi ťažkou úlohou. „Na povale pod pôjdom boli poskladané periny, v ktorých sa nespávalo,“ hovorí Anna. „Keď som schovala darčeky tam, nikdy ich nenašli. Ani ich len nenapadlo tam nazrieť. Bola to dobrá skrýša a deti mi na ňu dlho neprišli.“
Pani Anna spomína aj na okamih, keď ako štrnásťročná dostala pod stromček zásteru. „Bol to dar, na ktorý nikdy nezabudnem. Zásterku som si tak veľmi vážila, že som si ju natiahla len naozaj sviatočne.“ Hneď keď doumývala, pekne ju poskladala a uložila naspäť do poličky.
„Bola som veľmi zvedavé dieťa,“ pokračuje babka. „Darčeky som hľadala každý rok. Raz sa mi stalo, že mi rodičia ukryli nové nohavice do mojej skrinky. Mysleli si, že si ich nevšimnem a že to bude nenápadné. Ihneď som ale na to prišla. Vyskúšala som si ich a boli mi veľké, tak som si ich upravila, aby mi sedeli ako uliate. Potom som ich vrátila naspäť. Keď som si ich znova našla pod stromčekom, rodičia boli hrdí, že sa trafili do veľkosti.“
A čo by si pani Bandíková priala pod stromček dnes? Už vraj len ruženec až po kolená.
Aj keď niečo našli, nepriznali sa
Sedemdesiatjedenročná Jolana Matejčíková z Brezy mala problém darčeky ukryť. „Zamykala som ich do skrine, moje deti boli veľmi zvedavé. Keď prichádzali Vianoce, všetko prehľadali. Keď sa im už podarilo niečo nájsť, aj tak sa mi nepriznali.“
Z darčekov, na ktoré si sama najviac spomína, vyzdvihla topánky. „Keď som bola mladá, dostala som od rodičov krásne topánky. Dlho som sa z nich tešila a nechcela som ich dať dole z nôh.“ Dnes by si pani Jolana priala už len pevné zdravie. „Nič materiálne mi nechýba. V mojom veku už je predsa len najdôležitejšie zdravíčko. Pod stromčekom je ale aj tak vždy plno, mám dobré deti.“
Chcela by poukážku na pedikúru
Terézia Balúňová vychovala šesť detí. Šesťdesiatpäťročná Zákamenčanka mala svoju overenú skrýšu v skrini v komore. „Každé moje dieťa dostalo ponožky. Okrem toho som im vždy kúpila aj spoločný darček. Najčastejšie to bola nejaká knižka alebo spoločenská hra, pri ktorej sa mohli stretnúť.“ Pre pani Teréziu bol nezabudnuteľným darčekom zelený kabát, ktorý dostala od uja Števa. „Veľmi dlho som ho nosila, bol môj obľúbený. Je škoda, že ho už nemám.“
To, čo by si priala pod stromček, zrejme prekvapí. „Chodievam na stretnutia dôchodcov. Často tam tancujeme a máme spoločné vystúpenia. Deti mi každý rok kupujú poukážku na pedikúru a tú by som rada privítala aj tento rok. Moje nohy musia byť fit.“
Darčeky neboli prioritou
„Darčeky som pred deťmi schovávala v skrini,“ hovorí osemdesiatročná Margita Michalicová zo Zákamenného. Jej rodičia ale takéto starosti nemali. Keď bola ešte dieťa, darčeky nedostávali vôbec. „U nás doma to nebolo o materiálnom obdarovávaní. Rodičia ma viedli k iným hodnotám. Sviatky sme prežívali skôr duchovne, veľa sme sa spolu modlili a dary nám nechýbali.“
Keby si dnes mohla pani Michalicová vybrať vec, po ktorej najviac túži, určite by to bolo zdravie.
