Aby rodina držala pospolu a aby nikoho neuštipol had. Preto si kedysi ľudia na Vianoce obväzovali nohy stola reťazou. Viete, prečo bola pod stolom sekera? A prečo sa gazda počas večere nepozeral do obloka? Odpovede nájdete v nasledujúcich riadkoch. Ak si chcete ozvláštniť sviatky, zvyky našich predkov môžu byť skvelou inšpiráciou.
V Mútnom sa Vianoce – Gody začínali Štedrým dňom – Vilijom. Od rána sa držal prísny pôst. Ľudia sa snažili správať sa k sebe vľúdne – aby to tak bolo po celý rok. Na stromček – podlažnik chlapi chodili zavčas rána. Ženy medzitým upratovali. Ozdoby na stromček pripravili počas adventu. Kúpili si kockový cukor, ktorý zabalili do zlatých papierikov. A keď nebol, poslúžili aj patyky.
Dievčatá vyrábali papierové ruže, zdobili nimi stromček aj celý dom. Aby aj dobytok vedel, že sú sviatky, dostal od gazdu dobré krmivo. Na štedrovečernom stole nechýbali oblátky, med, kapusta, kľusky –halušky s makom, tvarohom, lekvárom, griska – krupicová kaša, polievka zo sušených sliviek, ryža na mlieku a niekde mali aj syr – vuostypek.
Psom omrvinky, sliepkam hrach
Večera začínala modlitbou. Nasledoval prípitok, po ktorom gazda urobil medom krížik na čelo všetkým členom rodiny, aby boli po celý rok dobrí ako med. Potom rozkrojil strúčik cesnaku – aby boli po celý rok zdraví. Po požehnaní okrúhleho chleba gazda odkrojil vrch a do stredu dal oblátku s cesnakom, nazývali to kromka.
Na jar ju ľudia dávali pod prvú brázdu, aby bola požehnaná úroda. Pri večeri sa rozkrojilo jablko naprieč. Dobré jadierka znamenali zdravie, zlé chorobu. Rodina jedávala zo spoločných misiek. Po večeri ženy všetko poupratovali, pretože na druhý deň bolo zakázané upratovať a vykonávať namáhavú prácu. Psy dostali omrvinky zo stola, sliepky hrach – aby bili ňešľive, ostatné zvieratá po troške z každého jedla.
Celá rodina spievala koledy a pred polnočnou omšu išli mládenci zaspievať dievčatám pod obloky. Na sviatok Božieho narodenia platil nielen zákaz upratovania, ale aj návštev. Hlavným vinšovacím dňom bol sviatok sv. Štefana, kedy sa konali aj zábavy.
Vošfka
Mária Veselovská, narodená v r. 1942, spomína, aká dôležitá bola príprava štedrovečerného stola. Na stôl sa prestrel biely obrus, ktorý sa používal iba na Vianoce. Gazdiná naň rozsypala obilie, priniesla zemiaky, chlieb a všetko prikryla bielou plachtou, ktorá slúžila ako vošfka – plachta, z ktorej sa na jar rozsievalo obilie.
Pod obrus sa dávali peniaze, nohy stola obviazali reťazou, aby rodina držala pospolu. Potom gazdiná položila na stôl lyžice, zrátala ich a ak niektorá chýbala, znamenalo to, že niektorý člen rodiny zomrie. Ak zvyšovala, znamenalo to prírastok v rodine. Celé vianočné obdobie mali pod stromčekom obilie, cesnak, cibuľu a zemiaky, aby Pán Boh požehnával úrodu počas celého roka.
Ďad neveštil nič dobré
V Babíne na Štedrý deň ráno vyšiel gazda pred vráta a keď uvidel muža, veril, že bude celý rok mocný a zdravý. Ak uvidel žobráka – ďada, alebo chorľavého, neveštilo to nič dobré.
V tento deň ráno očakávali v domácnostiach aj príchod prvej návštevy. Netešili sa z príchodu ženy, starého človeka ani žobráka. S radosťou privítali mladého, zdravého človeka alebo chlapca, lebo verili, že do rodiny prinesie zdravie.
Pri vstupe pekne pozdravil, pričom musel podskočiť. Bolo to preto, aby boli domáci vitálni a šikovní. Ak by návštevník nebol podskočil, veľmi by sa hnevali. V minulosti totiž v ľudovej viere všetky úkony smerom nahor znamenali prospech a smerom nadol úpadok.
Súčasní betlehemskí koledníci z Babína, rok 2010. FOTO: ARCHÍV M. MATYSA
Do ľudí
Zrána navštevovali domácnosti pastieri, ktorí pásli jalovinu. Vinšovali šťastlivé sviatky a prinášali polazeň – lieskové prúty, na konci prizdobené vetvičkou jedličky a steblom nevymláteného ovsa. Prútom pošibali domácich, pričom hovorili: „Do ľudí.“ Prút odovzdali gazdovi, ktorý s ním pred večerou vyšľahal všetkých členov rodiny. Tento úkon im mal v budúcom roku zabezpečiť zdravie. Za rovnakým účelom na jar s nimi gazda vyháňal dobytok na prvú pašu. Odmenou za prúty bol chlieb.
Slamky na chlebe
Gazda obriadil dobytok, gazdiná sa venovala domácim prácam. Ako prvé si pripravila cesto na chleby. Na jeden chlieb položila toľko slamiek, koľko bolo v dome osôb, pričom každému členovi rodiny pridelila konkrétnu slamku. Po upečení chleba sa všetci išli pozrieť, čo sa so slamkou stalo. Koho slamka zhorela, ten mal do roka zomrieť. Z jedného pecňa gazdiná kúsok odlomila a dala ho na poličku alebo okenný rámik – pre duše zomrelých. Posledný peceň zaniesla zvieratám.
Počas Štedrého dňa ľudia držali prísny pôst. Varila sa kapustnica, hrach, fazuľa so slivkami a haluškami, halušky so slivkami, rezance alebo opekance s makom, prípadne len so sladkou vodou.
Obilninové jedlá mali v nastávajúcom roku zabezpečiť dobrú úrodu obilia. Špecialitou a dodnes tradičným jedlom vareným na Hody sú droby – držky pečené s mäsom, podávané s chlebom namáčaným vo výpeku. Po návrate z polnočnej najväčšia pochúťka. Keď boli menšie deti veľmi hladné, rodičia im sľubovali, že ak vydržia nejesť až do štedrej večere, uvidia na tragári – nosnom tráme v izbe zlatú hviezdu.
Ihličie v tanieri
Gazda len málokedy išiel v tento deň do lesa po vianočný stromček. Z obavy pred zlým počasím si ho zabezpečil vopred. Stromček, najčastejšie jedlička, visel z povaly nad stolom. Ozdobený bol obilnými klasmi a stužkami. Časom ľudia od tohto upustili, lebo im zo stromčeka padalo ihličie priamo do taniera. V medzivojnovom období ho vsadili do stojana a umiestnili do kúta na lavičku alebo stolček. Zdobili ho jabĺčkami, orechmi a ružami z krepového papiera. Móda cukríkov, salónok a ozdôb z fúkaného skla prišla po vojne z mesta.
Popoludní Babínčania navštevovali hroby svojich blízkych.
Večera
Okolo 17.00 hodiny, keď sa ozvalo večerné zvonenie, sa rodina zišla sviatočne oblečená pri stole. Prikrytom ľanovým obrusom, pod ktorý gazdiná dala peniaze. Na stôl položila chlieb a naň pletený koláč podobný vianočke, oblátky, med, cesnak a zo všetkých štedrovečerných varených jedál, ale aj z pestovaných plodín – ľanové semä, ovos, jačmeň, žito aj zemiaky.
Gazda reťazou okrútil nohy stola, aby nikoho z domácich v budúcom roku neuštipol had. Pod stôl položil sekeru, na ktorú si domáci počas večere kládli nohy, aby nedostali „nárazi“ – neporanili si ich. Najmä v lete totiž často chodievali bosí. Do izby doniesli aj maselnicu – zbanku, aby si zabezpečili dostatok mlieka.
Cipa, cipa, doma seďte
V modlitbe prosili Pána Boha o požehnanie všetkého na stole. Jedno miesto nechali pre zomrelých, nachystali im chlieb a oblátku. Na tanierik dala gazdiná vareného hrachu, z ktorého vzala medzi prsty a prehodila cez plece hovoriac: „Cipa, cipa, doma seďte, doma vajcia nosievajte.“ Potom urobila deťom na čelá medom krížik.
Prvým jedlom boli oblátky s medom a cesnakom. Nasledovali varené sušené slivky, kapustnica s údenou rybou – rybacia polievka, hrach, opekance, jabĺčka, orechy. Gazda sa pri jedení nepozeral do obloka, aby ho nechytil v hore hájnik. Počas večere každý odložil po kúsku z každého jedla do šechtára, v ktorom bol asi liter vody. Po večeri to dali zožrať statku v maštali so slovami: „Tu máš večeru, Pane.“ Gazda nezabudol vziať pekné zdravé červené jablko, ktorým hladil dobytok. Takto chcel zabezpečiť, aby bol pekný, okrúhly a zdravý.
Po večeri deti chodili spievať koledy a vinšovať zdravie a šťastie. Ako odmenu dostávali kúsok koláča alebo drobné peniaze. Po Polnočnej sa všetci ponáhľali domov. Tešili sa na pečené droby a boli zvedaví, či mŕtvi predkovia odjedli z pripraveného jedla.
Ako v nebi anjeli
Na Božie narodenie sa nesmelo robiť. Gazdiné nezastielali postele, nevarili ani nezametali, gazdovia nekydali hnoj. Jedli sa zvyšky zo štedrovečerných jedál. S výnimkou návštevy kostola ľudia ostávali doma. Až v medzi vojnami sa začali variť nové jedlá – napríklad kyslá polievka, šunka a štrúdle. Na Štefana začínala koľada, návšteva kňaza spojená s požehnaním domácností.
Boženíci vyberali pre kňaza a rechtora odmenu – zôsyp vo forme naturálií. Bolo to obilie a ľan. Neskôr prichádzali mládenci s vrecami, do jedného im nasypali štvrtník ovsa, do druhého štvrtník zemiakov. Matka zvykla povedať dcére: „Vyréď sa, prídu mládenci po kolede. Nech hádžu po tebe očami.“
Počas vianočných dní platil zákaz šitia aj prania, aby vraj nehnisali prsty. Domácnosti navštevovali aj betlehemci – piati chlapci s dreveným betlehemom.
Silvester sa niesol v podobnom duchu ako Štedrý večer. Rodiny, susedia i známi si do nového roka priali zdravie, šťastie a hojné božské požehnanie. „Vinšujem Vám hody, sviatky, šťastlivý nový rok, aby ste boli zdraví a veselí, ako v nebi anjeli.“
O niekdajších Vianociach na Orave ste mohli čítať vďaka absolventom kurzu zameraného na hudobnú a tanečnú folkoristiku: Martinovi Matysovi z Babína, Milote Kelčíkovej z Jasenovej, Márii Malákovej z Mútneho a Eve Gracovej z Párnice.
Kompletné záverečné práce autorov nájdete v zborníku Tradícia folklóru dnes, ktorý vydalo Oravské kultúrne stredisko v Dolnom Kubíne v roku 2014.
Žofe sa viľála kapusta
Ras zme zasa zveďeli, ďieuki na prjatkach, že sa v škole pečú oblátki. Pjekli ich chlapci z učiťelom. Naša kamarátka Žofa Slávikovje, tá bola pre každú srandu, prezljekla sa do starích hábou za mátohu a na chrbet si uvjazala starú kocňu. Do ňej si dala hrňjec s kapustou.
Keť zme vošli dnu do školi, gde sa pjekli oblátki, Žofa kcela ponúknuť tou kapustou mláďencou a tej sa viľálo do toho cesta, čô mali zamješanô na oblátki. Tí nás naháňali aš hore po Pavovje dom. Miseli potom cesto nanovo zarobiť. Nigdi som uš po takíchto kúskoch já ňešla. Pred Vjanocami ďeti po domoch roznášali oblátki. Pre chudobních vodovje a pre bohatších cukrovje.
Pánovi učiťeľovi za to domáci poslali peňáz a aj vinšovňík čôsi dostau.
Zo spomienok Jasenovčanky Žofie Krajčovičovej - Rosinskej (1923)
Zuosip prädok
Na Štedrí ďeň sa večerala kislá polieuka, opekance z brindzou, mäd a jäblká. A potom už kto čô môhou a mau, aj oblátki. Mi zme nemiseľi držäť pôst, iba katoľíci. Až ňeskôr zme posťiľi, abi zme videľi zlatieho kohúta či prasä. Kto čô chceu. Po večeri sä spievalo zo spevňíka a chlapci choďiľi spievať popod okná ďieučätám. Na Božô naroďeňä sä ňechoďilo po chalupách, ľen menšie ďeťi choďiľi vinšovať z vodou a domáci im potom daľi do ňej koruni. Na Šťefana sä v ďeďiňe robiu zuosip prädok. Každá doňesla päť korún a za hrsť obilia. Za to potom kúpiľi páľenki a poživeň, zavolaľi mláďencou a spolu sä zabáväľi.
Zo spomienok Jána Števonku, ktorý zomrel v septembri 2013, takmer na deň dožitých 90. narodenín.
O skrýšach darčekov vedeli aj susedia Čítajte
