Spoliehali sa na to, že horári v takom pohnutom čase nebudú mať chuť strážiť im zverený majetok. Bola skoro stopercentná istota, že lesník smrekovo-bukového porastu bude v týchto nebezpečných časoch sedieť doma.
Lesník sa síce s otcom kamarátil, ale vo veciach ochrany jemu zvereného lesa bol nekompromisný a nepodplatiteľný. Gazda zasa kradnutie dreva v pánskej hore nepokladal za hriech.
Všeobecne platila zásada, že hora nie je komora. Bola to zvyklosť pretrvávajúca od valašskej kolonizácie, keď osadníci mali voľné ruky vo využívaní všetkých darov prírody.
Naši dvaja najbližší príbuzní už bučka podkopali, vyhliadli najdlhší koreň na nos saní a odpiľovali bočné korene. Takí boli pohrúžení do práce, že nič okolo seba nevímali.
Iba zrazu sa priamo pred nimi ozvalo: „Pán Boh pomáhaj.“ Zočili pána horára. Akoby do nich udrel hrom. Otec len čosi zamrmlal, ako ... uslyš. Keď sa spamätal, tak povedal, že toto nečakali. Mysleli si, že keď je to povstanie a keď sa po horách potulujú aj partizáni, nie je čas na stráženie hory.
„Len si spokojne dopíľte a bučka si odvezte,“ povedal pán horár.
Aj tak urobili, ale to bol drahý špás. Buj ich vyšiel aj s pokutou na päťnásobok skutočnej hodnoty. No čo povedať? Tentoraz im to nevyšlo, ale boli časy, keď im to aj vyšlo.
