Teplé svetre, kožušinové topánky, vyhriate izby, prehrnuté cesty či ozdobený stromček. Počas zimného adventného obdobia je to pre nás, mladých ľudí dvadsiatehoprvého storočia, úplná samozrejmosť.
RABČA. Zamysleli ste sa niekedy nad tým, čo si obliekali a obúvali ľudia pred sedemdesiatimi rokmi? V časoch, keď panovala povojnová chudoba, keď deti pešo dochádzali do škôl vzdialených niekoľko kilometrov a jedli len potraviny, ktoré si doma sami dopestovali či dochovali? Zostávala našim predkom energia aj na to, aby mysleli na advent, zvyky a prichádzajúce Vianoce?
Zaujímalo nás to a preto sme sa vybrali na návštevu k osemdesiatročnej pani Johane Šurinovej z Rabče. Stretnutie zorganizoval jej o deväť rokov mladší sused Jozef Adamčík. Výsledok? Vždy si našli čas na zábavu a dnes na mladosť radi spomínajú.
Vedeli si vážiť maličkosti
„Ľudia dnes rozprávajú o kadejakých krízach, no o tom, čo skutočne znamená bieda a chudoba nemajú ani predstavu, “ hovorí babka. „Vedeli sme si oveľa viac vážiť maličkosti. Keď som bola dieťa a bolo teplo, chodili sme bosí. Bolo nás desať súrodencov a na zimu sme mali doma tri, možno štyri páry topánok. Keď som si nemala čo obuť, sedela som doma a čakala som na rad, “ hovorí s úsmevom pani Johanka.
„Podobne to bolo aj s oblečením. Nemala som také problémy ako dnešné dievčatá, lebo som si nemala z čoho vybrať. Keď som chodievala pásť husi, mala som strach, že ma v tráve uštipne had. Bála som sa chodiť bosá a tak mi otec ušil plátenné kapce. To bola asi moja prvá vlastná obuv.“
Chodili ako húsky
Jozef Adamčík má na detstvo tiež veľa spomienok. „Keď napadol sneh, gazdovia z dediny zapriahli za kone drevené pluhy a vyorávali ľuďom pred domom chodníky, “ vraví čiperný dôchodca. „V dedine neboli odhrnuté tak naširoko ako teraz. Mali sme len úzku cestičku a chodili sme za sebou ako húsky. Hlavnú cestu odhŕňali štyria naraz, tá bola dosť široká. Spomínam si na jedny ľanové nohavice, ktoré mi ušil otec, keďže bol šikovný v šití. Musel som ich nosiť, lebo som nemal iné. Keď boli suché, dalo sa to vydržať. Sotva sa však trošku namočili, mal som pocit, že majú sto kíl. Boli poriadne nepohodlné a všade ma škrabali.“
Dostali len jablko
„Pred Vianocami sme veľmi radi chodievali do kostola na roráty,“ spomína Johana. „Bolo to krásne. Vstala som o piatej, zobrala som si do ruky lampáš a utekala, aby som bola o šiestej v kostole. Mala som to od domu zhruba štyri kilometre. Keď už prišli samotné Vianoce, nebolo to o žiadnych veľkých daroch. Potešiť nás dokázalo aj obyčajné jablko.“
Párali a čakali na chlapcov
Aj napriek ťažkej dobe vtedy ľudia zažívali množstvo radostí a s chuťou si užívali každý deň. „My, dievčatá, sme sa najviac tešili na páračky,“ spomína osemdesiatročná pani. „Vtedy sme sa viaceré stretli u niektorej v izbe. Párali sme, rozprávali a čakali len na to, kým začujeme harmoniku a spev dedinských chlapcov. Keď sme počuli hlasy, vybehli sme pred dom a obzerali si ich. Chlapci sa potom ku nám prichýlili a dokázali sme spolu pretancovať a prerozprávať celú noc.“
Váľali koše a kradli bránky
Chlapčenskou najobľúbenejšou zábavkou bolo zase váľanie košov a plotov na Ondreja. „Narobili sme síce veľkú neplechu, ale mám na to pekné spomienky,“ hovorí s úsmevom Jozef. „Keď sme niekomu zvesili a schovali bránu, tak ju hľadal aj pár dní. Zabávali sme sa na tom.“
Zvyky na Luciu opisuje pani Johana
„Dievčatá varili v hrnci na ohni halušky. Každá z nás hodila do vody na papieriku meno niektorého chlapca z dediny. Potom sa zamiešalo a každá si vytiahla jedno meno. Za toho chlapca sa vraj dievča malo vydať. Vtipné bolo to, že pri tomto zvyku sa mohlo kúriť len ukradnutým drevom z cudzieho dvora.“
