Čítajte odspodu, aktuálnejšie pridávame hore.
► 9. december Pondelok dvanásť hodín, dnes desať. Hodín ako u hodinára J Dnes sa pri mne zastavil sám najvyšší boss. Samozrejme, tak rýchlo na mňa hovoril, že ani netuším, čo vlastne chcel. Až na konci svojho monológu si uvedomil, že som Slovenka, ktorá je v Anglicku nováčik. Dúfam len, že ma chválil a nie vyhadzoval, keďže som mu na konci našej „konverzácie“ zdvorilo poďakovala. No, čo už, stáva sa.
► Zajtrajšok bude zaujímavý. Práve sme sa dozvedeli, že v práci nezačíname o šiestej, ale o dve hodiny skôr. Čo v našom prípade znamená, že vstávame o po tretej. Je jedenásť v noci. Uvažujem, či sa mi vôbec oplatí spať.
► V Anglicku som mesiac. Rozprávať anglicky sa mi stále príliš nechce. Ešte som si nezvykla na pocit, že niečo neviem a musím sa trošku, teda trošku dosť strápňovať. Už po takom krátkom čase mi však začína liezť na nervy fráza Hi, how are you? Počuť ju z každej strany, všetci ľudia sa vás pýtajú, ako sa máte, niektorí aj opakovane. Ak sa za deň stretnete trikrát, trikrát konverzácia o tom istom. Zvláštne... Asi nikdy nepochopím, načo je takáto zdvorilosť dobrá.
► 7. december Ani netuším, ako idú dni. Vnímam len pondelky, lebo začína pracovný týždeň, stredy, lebo mám day off a nedele, lebo o pár hodín zase začína pracovný deň. Sobotňajšie dvanástky mi stále dávajú zabrať. Ale je to čoraz lepšie. Aj kancelárske telo začína počúvať. A tento týždeň som sa dokonca začala tešiť na moje „uterákové“ pracovisko. Mala som totiž možnosť vyskúšať si aj iné. Ľahšie, ale monotónnejšie, kde idú minúty ako hodiny a je na nich príšerná zima. Zlaté dobré vyhriate tawelsy :-)
Naďa Kališová
►30. november Pred tromi týždňami sa mi vianočné pesničky vo všetkých obchodoch zdali divné. Predsa len, veď do Vianoc boli ešte takmer dva mesiace. No rozsvietený vianočný stromček v centre nákupného „minimestečka“, vianočné trhy a niečo na zahriatie na spôsob nášho burčiaku koncom novembra už vo mne navodil pravú vianočnú atmosféru, aj keď trochu v predstihu. No keď už nemáme sneh, aspoň takto vieme, že čoskoro aj do Anglicka prídu Vianoce. A, samozrejme, podobne ako na Orave, aj tu o prichádzajúcich sviatkoch svedčia čoraz preplnenejšie obchody. A bude to už len horšie. Obrovské pútače s ohromnými zľavami lákajú ľudí. My nie sme výnimkou. Niektorým veciam sa dá odolať, iným nie. Pôvodne sme išli na menší shopping. Domov vezieme plný kufor tašiek. Kto vie, koľko z nakúpených vecí naozaj aj využijeme. Ale zase, na druhej strane, prečo si raz za čas neurobiť radosť :-)
► Neposlali :-) Štyri hodiny ubehli ako voda. Učiteľka mala s mojim krstným menom väčšie problémy ako ja s celou angličtinou. Ešte som nestretla človeka, ktorý by sa tak potešil, keď som mu oznámila, že ma nemusí volať krstným menom, ale iba skratkou :-) V skupine som sa po dlhom čase cítila dobre, aj keď som bola nútená hovoriť po anglicky. Asi preto, že väčšina z nás patrí medzi začiatočníkov a nepripadám si tam ako úplný cvok. Normálne sa teším na najbližšiu stredu.
► Jasné, v noci som mala horúčku, dnes idem do školy s červeným nosom, vyzerám, akoby som celú noc prepila. No, čo už, dúfam len, že ma nepošlú hneď prvý deň domov, aby som nakazila celú college.
► Pondelková šichta bola namáhavá a dlhá. Ale lepšia, ako minulý týždeň. Kancelárske telo si už pomaly začína zvykať na makačku :-) Dnes to išlo rýchlo. Supervizory zahlásili Finished! už krátko pred druhou. Skvelé. Po dlhom čase sme išli z práce za denného svetla. Čosi na mňa lezie. Dúfam, že nebudem chorá. Už len to by mi chýbalo k šťastiu. A hlavne teraz, keď ma zajtra čaká prvý deň v škole.
► Tomu sa hovorí odmena ako sa patrí. Poriadne vysaunované a vykúpané sme krátko pred siedmou ledva došli domov. A tam nás už čakala skvelá, pravá indická večera. Prvýkrát som si vyskúšala tradičné indické jedenie, rukami. Nie je to také ľahké, ako sa na prvý pohľad zdá. Aby som nezomrela od hladu, náš hostiteľ sa nado mnou zľutoval a dal mi lyžičku. No najbližšie to skúsim opäť :-)
Krátko po deviatej. Čas ísť do postele. Ráno bude opäť pred pol piatou zvoniť budík. Na to skoré vstávanie si snáď nezvyknem...
► 23. november Budík som si síce nastavila na pol deviatu, ale z postele sa mi nechcelo vyliezť ani o desiatej. Po pracovnom týždni si s Evkou a Luckou nedeľňajší oddych zaslúžime. V dome je ešte ticho ako v hrobe, ani jednej sa nechce vstávať. Ale čaká nás skvelý deň. Ani neviem prečo, ale Luckin priateľ nás odmenil popoludňajším wellnes oddychom v 4-hviezdičkovom rezorte. Idem zobudiť osadenstvo. Kým sa ženská trojka vychystá, určite to potrvá niekoľko hodín.
► Myslela som, že stáť dvanásť hodín na nohách a ukladať horúce uteráky a osušky na pás bude jednoduchšie. Trpko som sa mýlila. Je hodina pred polnocou. O tom, že by som mala vyraziť na nejakú sobotňajšiu párty ani neuvažujem. Rýchla sprcha a hurá do postele. Ešteže mám zajtra off.
► Piatkové skoré ráno je chladné a mokré. Po necelých dvoch týždňoch mám prvýkrát možnosť okúsiť typické anglické počasie. Pravdupovediac, nič moc. Ale takmer podobné tomu oravskému. Nadopovaná liekmi proti bolesti zvládam manuálnu prácu podstatne lepšie ako v utorok. Na prestávke si uvedomujem, že mnohí známi mali pravdu. V Anglicku, ak tam človek nejde kvôli jazyku a nejde si za tým, sa skôr naučí rozprávať po poľsky ako po anglicky. Factory je plná Poliakov, len kde-tu Angličan. Stále sa pozastavujem nad typickými zdvorilostnými frázami zaužívanými na ostrovoch. Z každej strany počúvam, ako sa máš, je všetko OK? Odpoveď musí byť pozitívna, ďakujem, som v poriadku, je mi fajn. V podstate to nikoho nezaujíma, ale patrí sa opýtať. Tak sa pýtam aj ja, hoci odpoveď vopred poznám. Už by bolo načase naučiť sa aj niečo užitočné. Lucia ma presviedča, že všetko bude. Len keby to nešlo tak pomaly. Je čas pomaly zaľahnúť. Sobotňajšia služba bude ťažká a dlhá.
► Ani som nedúfala, že to bude tak skoro, ale mám za sebou prvý perfektný deň v práci. Z hádam najťažšieho pracoviska ma prehodili aj na iné, ostatnými výstižne nazvané „zašiváreň“. Perfektný oddych, hodiny idú, libričky tiež, žiadne premrštené normy, ktoré musíme stoj čo stoj naplniť. Bodaj by to takto vyzeralo každý deň.
► 19. november V stredu mám povinný oddych. Chvalabohu. Nadopujem sa liekmi od bolesti. Prespím pol dňa, keďže v noci som toho veľa nenaspala. Mám hrôzu z toho, že čoskoro mám opäť vstať a zamieriť do mojej „milovanej“ práce. Nemám však na výber. Vedela som, už keď som sa rozhodla odísť, že to nebude jednoduché. Bez angličtiny si prácu vyberať nemôžem. A som vďačná za to, čo mám. Len keby moje kancelárske telo chcelo začať spolupracovať.
►Som death. Po utorkovej šichte sa cítim horšie ako zbitý pes. Bilancia po dvoch dní za pásom - úplne polámané nechty, zodraté prsty, ukrutné bolesti chrbta a napuchnuté nohy. Jediné, čo dokážem, je ležať. Pre bolesti celého tela nedokážem ani zaspať. Veľmi skoro mám slzy na krajíčku. Toto nezvládnem....
►17. november Pondelok ráno, sladké ničnerobenie končí. Prvý deň v práci volá. Budíček 4.30. Katastrofa pre niekoho, kto mal kedysi problém vstať na ôsmu. To však ani zďaleka nie je to najhoršie. Manuálna práca v práčovni má ďaleko od novinárčiny. Klobúk dole pred tými, ktorý tam robia rok, dva, sedem, niektorí dokonca aj viac ako dvadsať. Prvý deň je za mnou, osemhodinovú šichtu cítia nohy aj chrbát. Nakladanie uterákov na špeciálny stroj nie je až také jednoduché, ako sa na prvý pohľad zdalo.
► Prvý týždeň v anglickom Chestri bol skvelý. Mesto úžasné, historické, s takmer navlas rovnakými budovami, všetky sfarbené do hneda. Ubytovanie vkusné a útulné . Dovolenka, ako sa patrí, aj keď som to trochu prehnala so športom. Odbehnúť takmer sedem kilometrov nebol dobrý nápad. Niekoľko ďalších dní som mala svalovicu aj na očných viečkach. Ani to ma však nezastaví, aby som sa po viac ako trinástich rokoch postavila na ľad. Skvelá zábava taktiež nezostane bez následkov. Štvrtý deň za hranicami s opuchnutými a modrými kolenami.
► 8. november Liverpool John Lennon Airport. Došla som, sama neviem ako a dokonca som sa nestratila. Samozrejme, bezproblémové to nebolo. V Krakowe som skoro zmeškala lietadlo, hoci som tam bola o dve hodiny skôr. Ale to tak, keď chce byť človek tolerantný, neprebiehať sa a pekne stojí v rade. Škoda len, že v zlom. Spamätala som sa päť minút pred zatváraním brán. V lietadle ma chytí panika. Hľadám občiansky, jediný doklad totožnosti, ktorý mám. Vyhádžem celú kabelku, Angličanky vedľa mňa nechápavo pozerajú. Kde inde, ako v anglicko-slovenskom slovníku by som ho mohla nájsť :-)
► Týždeň voľna po ani neviem akom dlho čase ubehol ako voda. Je sobota ráno a moja nervozita naberá na obrátkach. Väčšina ľudí má pred prvým letom strach z toho, že spadne lietadlo. Ja som asi divná, pretože to ma netrápi. No panická hrôza ma chytá z letísk a z toho, že sa na nich určite stratím. Keď už nie v Krakowe, v Liverpoole určite.
► Posledný októbrový deň, posledný deň v práci. Po viac ako ôsmich rokoch. Pocity sú zmiešané. Rozhodnúť sa pre takú veľkú zmenu nebolo jednoduché. Ale urobila som to, už zostáva len posledné – rozlúčiť sa. Uzávierku stíhame skôr, ako v predošlých týždňoch. Rozlúčková párty začína už krátko po druhej. O šiestej je už zábava v najsilnejšom, štvorčlennom osadenstve v plnom prúde. Zálusk máme už len na jediné – 50-eurovú, sedemdecovú „dablkrosku“, darček k okrúhlinám novín. So šéfkou hodnotíme, že drahý alkohol nie je bohviečo, chlapom však zachutila. Škoda by bola nechať ju napoly nevypitú :-) O desiatej sestra, súkromný taxikár, zavelí koniec akcie. Chvalabohu. Aspoň pre niektorých. Šéfke sa budú ráno odovzdávať prenajaté priestory ťažko.
