Hovoríme s Jurajom Habovštiakom, spoluorganizátorom Nežnej revolúcie v Tesle Orava, jednej z najväčších fabrík v regióne.
Čo ubíjalo ľudí v socialistickom zriadení?
Juraj Habovštiak
- V roku 1989 mal 27 rokov, robil v Tesle Orava konštruktéra jednoúčelových strojov.
- Po revolúcii, v roku 1996, založil firmu MTS v Krivej, ktorá je dnes na Slovensku lídrom v montážnej technike a zamestnáva zhruba 150 ľudí.
Foto: LV
- Tí, ktorí nezažili bývalý režim, nechápu príliš, o čo išlo. Ale aj mnohí, ktorí tú dobu žili, zabudli na zlé veci režimu a spomínajú len na mladomanželské pôžičky, dotácie, plnú zamestnanosť, alebo rôzne výhody, ktoré poskytoval štát akože zadarmo. Zabudli sme už na prázdne obchody, nekvalitné potraviny, mäsiarstva, kde na hákoch nič neviselo, na toaletný papier ako úzkoprofilový tovar. Dalo by sa veľa hovoriť, ako sme sa museli prosiť a ponižovať, ak sme si napríklad v stavebninách chceli kúpiť obkladačky, tehly a iný dnes úplne bežný materiál.
Mne až tak nevadili prázdne obchody. Viac mi prekážala nesloboda. Ak chodili ľudia po ulici opití, zriaďovali im záchytky. A za to, že môj otec chodil do kostola a nechcel sa toho vzdať, vysťahovali našu rodinu do Banskej Bystrice. Doma sme museli nechať starú mamu samu. Našťastie sa potom otcovi podarilo zmeniť zamestnanie, čo pre neho ako vedeckého pracovníka nebolo ľahké. Musel prerušiť práce na začatých výskumných úlohách a začínať opäť prakticky od nuly. Otcov zamestnávateľ mal sídlo v Prahe a tak sa vymanil spod kontroly orgánov Komunistickej strany a my sme sa mohli vrátiť opäť domov do Krivej.
Kto nebol komunista, mal zatvorené dvere k akejkoľvek vyššej funkcii nielen vo verejnej správe, ale aj vo fabrikách. Ako to mohlo fungovať, keď nerozhodovala odbornosť, ale najmä členstvo v strane? Keď rozprávam niekde v zahraničí, ako sme žili, nechcú mi veriť. Prečo ste neprotestovali? pýtajú sa. Nevedia si predstaviť, že za to by nás boli pozatvárali, poslali na nás vodné delá, ako urobili napríklad pri Sviečkovej manifestácii v Bratislave. Nechápu to vôbec. A nevedia si to predstaviť ani dnešní mladí ľudia.
Uvedomili ste si hneď, že udalosti na Národnej triede v Prahe sú predzvesťou prevratu?
- Sedemnásty november priniesol svetlo do nášho života. Boli sme mladí a chceli sme normálne žiť. Nič viacej. Keď to prišlo, neváhali sme podporiť študentov, ktorí sa vtedy postavili tvárou v tvár ozbrojeným zložkám režimu. Písali sme petície, vešali protestné plagáty, organizovali štrajk. V našej kancelárii v Tesle Orava bol hlavný štáb revolúcie. Ani neviem ako, a ocitli sme sa v strede diania. Pomáhali sme aj kolegom z iných oddelení a oni pomáhali nám. Držali sme spolu, neváhali pracovať aj v noci a takmer nespať.
Čo bolo prvou veľkou úlohou revolúcie vo fabrike?
- Ukončiť činnosť závodného výboru Komunistickej strany Slovenska. Dnes si nevieme predstaviť, že v nejakej firme by bola kancelária nejakej politickej strany, ktorej predstaviteľa a tiež jeho úrad by tá firma musela platiť. Za socializmu to tak bolo. Výbor politickej strany udeľoval rôzne povolenia, kádroval a sledoval ľudí, vyjadroval sa k postupu na vyššie pracovné pozície, k služobným cestám do zahraničia, zasahoval do vedenia podniku. Osobne som bol na rokovaní, kde sa dohodlo zrušenie tejto kancelárie v našej fabrike.
Komunisti sa vždy prezentovali tým, že zastávajú záujmy pracujúceho ľudu. No nechovali sa tak. Niektorí sa správali k ľuďom nadradene z pozície sily, nerešpektovali dôstojnosť človeka. Bránili ľuďom samostatne uvažovať a rozhodovať. Toto ľudia videli a keď mali potom v novembri 1989 možnosť slobodne vyjadriť svoj názor, tak samozrejme týmto komunistom vyjadrili nedôveru. Niektorí zvážili svoje pôsobenie a odstúpili sami.
Pomáhali sme pri obsadzovaní uvoľnených funkcií vo vedení fabriky novými ľuďmi, ktorí mali dôveru zamestnancov.
Dostávali ste nejaké výhražné upozornenia?
- Áno. Od niektorých vedúcich, keď sme zbierali podpisy na petíciu na podporu štrajkujúcich. Tiež sa nám na jednom zhromaždení vyhrážali vysokí funkcionári vtedajšieho Socialistického zväzu mládeže. Hovorili, že budeme mať veľké problémy.
Čo vás hnalo dopredu?
- Obrovská radosť, že sa niečo deje, že sa môžeme mať to, po čom sme dlho túžili. Tiež predstava nového života a nádej, že po zmenách sa zaradíme medzi normálne a vyspelé krajiny Európy a sveta.
Ako reagovali ľudia z fabriky?
- Celá spoločnosť žila revolúciou a podporovala zmeny. Aj my sme cítili veľkú podporu. Ľudia sa k nám pridávali. Pomáhali sme zakladať VPN (Verejnosť proti násiliu), snažili sme sa koordinovať našu prácu s aktivitami v celom štáte. Robili sme to preto, aby sme zmenili spoločnosť, nie preto, aby sme získali lukratívne funkcie a miesta vo fabrike alebo v politike.
Mali ste obavu, že ak sa revolúcia nepodarí, tak vás to môže osobne postihnúť?
- Na to som nemyslel. Nemal som ešte rodinu, bolo to tak trochu dobrodružstvo a možno mladícka nebojácnosť. No nikdy som tento krok neoľutoval.
Kedy ste si prvý raz zakričali hurá?
- Jeden večer sme išli ku kamarátovi a jeho manželke rozmnožovať letáky. Nestihli sme už sledovať správy. Zrazu k nám dobehol môj otec a radostne volal: Komunizmus trafil šľak! Stále to opakoval. Nevedeli sme, či mu náhodou nepreskočilo, lebo sme ho všetci poznali ako slušného a seriózneho človeka. Začal nás objímať, dvíhať a točiť okolo seba.
Potom sa upokojil a povedal, že sa podarilo dosiahnuť, že z Ústavy vypadol článok o vedúcej úlohe Komunistickej strany v spoločnosti. Vtedy radosť z neho prešla na nás a začali sme skákať my a kričali hurá. Išli sme k televízoru sledovať, čo sa deje. Letáky sme už nechali tak. Potom sme si mohli konečne ľahnúť a oddýchnuť. Cítili sme sa super. Druhý taký pocit som zažil už len vtedy, keď sme sa stali majstrami sveta v hokeji.
Poďakoval vám niekto niekedy za aktivitu v Nežnej revolúcii?
- Najviac si cením poďakovanie mojich detí, ktoré sa narodili až po revolúcii a nezažili to, čo my. Raz prišli ku mne a manželke a povedali, že nám ďakujú, že sme pre nich vybojovali slobodu. Pochopili, o čo vtedy išlo, že išlo hlavne o budúcnosť našich detí.
Prečo to celé malo zmysel?
- Bez Novembra 1989 by sme naozaj spadli úplne na dno. Aj pred revolúciou žilo u nás veľa ľudí v chudobe, ale oficiálna propaganda to zakrývala. V porovnaní s Ruskom sme boli na tom lepšie. Ľuďom umierajúcim od hladu tam hovorili, že za ich biedu je zodpovedný americký imperializmus. Svedčia o tom rôzne knihy a články o tej dobe a svedectvá ľudí, ktorí tam žili. Naša ekonomika mala ešte rezervu na reformy. Neboli sme ešte úplne na dne a tak to vyvoláva dojem, že nebolo až tak zle. No vývoj našej krajiny svedčí o inom.
Po druhej svetovej vojne stáli všetky európske krajiny na približne rovnakej štartovacej čiare. V roku 1989 už Československo nedokázalo konkurovať západným krajinám a priepasť sa čoraz viac prehlbovala. November 1989 to zastavil a my sa dnes postupne približujeme k priemeru EÚ. To, že sme v minulom režime málo investovali do ekonomiky, sa teraz ťažšie dobieha. Dôležité však je, že napredujeme a že máme čoraz viac kvalitných produktov so značkou Made in Slovakia.
Mala fabrika Tesla Orava šancu prežiť v novom režime?
- Tesla Orava bola monopolným výrobcom v Československu, a nestačila vyrábať toľko, koľko trh potreboval. Aby si ľudia mohli kúpiť televízor potrebovali známeho v predajni alebo v našej fabrike. Zdanlivo super situácia a dnes sen každého výrobcu. Tesla Orava nemala žiadnu konkurenciu, len občas prišlo pár televízorov z Maďarska alebo Sovietskeho zväzu, ktoré si niekto kúpil len v zúfalstve pred futbalovými majstrovstvami alebo Vianocami, keď nezohnal teslácky. Bežný model našich televízorov stál dva až tri mesačné platy.
Naša fabrika fungovala, ale vedeli sme, že v konkurencii s inými značkami by zahynula, čo sa napokon žiaľ aj stalo. Mohla fungovať len preto, lebo sa k nám konkurenčné výrobky nedovážali. Mnohí bývalí zamestnanci a manažéri našej fabriky na tieto zlaté časy nemôžu zabudnúť a hnevajú sa na zmenu. Vinu si vôbec nepripúšťajú. Naše televízory neboli zlé, boli kvalitné, ale vždy sme len konkurenciu dobiehali. Nemali sme rozvinutú celosvetovú predajnú sieť a boli sme naučení, že o naše výrobky sa zákazníci bili a nie aby sme sa my bili o zákazníkov.
Celé to bolo umelé. Ekonomika fabriky zakrývala vysokú prezamestnanosť, nízku produktivitu práce a neefektívne hospodárenie. Keď sa po revolúcii otvorili hranice, tak sa problémy fabriky ukázali naplno. Klesal predaj a výroba. Konkurenčné výrobky boli lacnejšie napriek zaťaženiu clami. Konkurencia ponúkla širší sortiment. Vedenie fabriky nevedelo na to správne reagovať. Nevedeli nadviazať spoluprácu s niektorým zahraničným partnerom, aby zachránili výrobu a pracovné miesta pre ľudí. Nevedeli sa odpútať od politiky.
Spoliehali sa stále na pomoc od vlády, politikov a rôznych externých poradcov. To už odbieham od otázky, ale nedá mi to. Mal som fabriku rád aj ľudí v nej. Je mi veľmi ľúto, ak bývalí funkcionári, bývalí komunisti, vinia za krach fabriky zmeny v roku 1989 a nechcú si priznať svoju zodpovednosť. Ak by bola fabrika konkurencieschopná už pred revolúciou, tak nikdy nezanikne.
Máte z Nežnej revolúcie dobrý pocit, alebo sa niečo nepodarilo a malo byť inak?
- Osobne mám dobrý pocit. Cestujem často do zahraničia a cítim sa tam rovnocenný. Som hrdý na našu krajinu, na to, čo dokázala za ostatných 25 rokov. Áno, krajina prežívala aj náročné chvíle, keď nám nikto neveril, že sa dostaneme do Európskej únie. Vtedy mi bolo veľmi ťažko. No jeden Rakúšan ma utešoval, že on nám verí, že my, Slováci, sme múdry národ, že prídu voľby a všetko sa zmení. Aj tak bolo. Nakoniec máme aj menu euro. Robil som si žarty z tohto rakúskeho priateľa, že konečne sa vo Viedni platí slovenskými peniazmi.
Niekedy som však smutný z toho, že bývalí komunisti, ktorí po revolúcii rýchlo zahodili stranícke knižky a prezliekli kabát, v súčasnosti ovládajú našu krajinu a opäť brzdia jej vývoj. Viacerí zastávajú názor, že sme vtedy mali zakázať bývalým komunistom zastávať akékoľvek verejné funkcie a tiež účasť v privatizácii. Oni mali neprimerané výhody, pretože boli pri moci. Mali kontakty a dostali sa k ekonomickej moci cez privatizáciu. Veľa podnikov takto aj zničili, pretože nepodnikali korektne. Ľudia ich prestali brať ako komunistov, ale začali ich vnímať ako podnikateľov. A keď fabriky padli, neprávom obvinili November 1989.
Veľa škody nám napáchali bývalí komunisti v politike, keď za dvoch vlád jedného z nich a jeho strany prišlo Slovensko o veľkú časť zahraničných investícií, čoho dôsledky cítime ešte aj dnes na vysokej nezamestnanosti. Firmy, ktoré vtedy mohli k nám prísť, už neprídu. Sú inde. Som ale proti kolektívnej vine a hádzaniu ľudí do jedného vreca. Bola by to neprávosť a zrada ušľachtilých ideí Novembra 1989.
My všetci vo voľbách môžeme rozhodovať, či dáme hlas bývalým komunistom alebo nie. Či im umožníme ovplyvňovať verejný život, alebo nie. Za toto sme bojovali. Násilím sa nikto nezmení. Ak chceme zmeniť naše Slovensko, jeden November nestačí. Je to neustály proces. Spomínate si na heslo z Novembra, že láska a pravda zvíťazí nad lžou na nenávisťou. My sme na toto trochu zabudli, alebo si to občas pletieme. Preto by som to spresnil, že láska k ľuďom a život podľa pravdy zvíťazí nad lžou a nenávisťou. Slepou láskou k peniazom a kariére zlo neporazíme nikdy.
