DOLNÝ KUBÍN / BRATISLAVA. „Keď sme sa dozvedeli o tvrdom zásahu polície proti demonštrantom na Národní tříde v Prahe, rozhodli sme sa podporiť generálny štrajk,“ hovorí 51-ročný Milan Galanda, ktorý vtedy pracoval ako podnikový právnik v Oravskom podniku výroby a služieb (OPVS).
Nevedeli sme, čo sa stane
„Boli sme mladí, slobodní, názorovo blízki a naivní. Išli sme do toho a nevedeli, čo sa stane. Ale vedeli sme, čo chceme. Žili sme v krajine, ktorú ovládala komunistická strana. Viedli ju prevažne ľudia v dôchodkovom veku. Väčšina z nich rozprávala rečou, ktorú nik nepočúval.“
Základnou požiadavkou bolo zrušenie monopolu komunistickej strany a s tým súvisela druhá požiadavka na slobodné voľby. „Niektoré kauzy však ukázali, že aj v ekonomike sa dejú zlé veci.“
Podľa Milana Galandu je úspech, že z ústavy zmizla vedúca úloha strany. „Na druhej strane je pravda, že namiesto jednej tu máme niekoľko strán, ktoré majú pocit, že táto krajina je ich vlastníctvom a tak sa po voľbách k nej aj správajú.“
Voľby posunuli mladého dolnokubínskeho právnika v rokoch 1990 - 92 až do Slovenskej národnej rady. Potom postupne pôsobil na Ústavnom súde Československej federatívnej republiky, na Úrade vlády SR, na magistráte Bratislavy, aj v Únii miest Slovenska. V súčasnosti je právnik na voľnej nohe a zároveň riaditeľom kancelárie Združenia krajských miest K8.
S tým nepočítali
„Osobitne som hrdý na Listinu základných práv a slobôd a funkčný systém obecnej samosprávy, kde rozhoduje zdravý rozum a nie vôľa strany.“ Podľa neho nik nepočítal s nezamestnanosťou, bezdomovcami, zvýšenou kriminalitou. Za kľúčovú považuje privatizáciu za éry Mečiara, Slotu a Luptáka, po ktorej nastala éra tunelovania. „Príkladom zlého vedenia je Tesla Nižná. Skončila a nemusela, lebo na Slovensku stále vyrábame televízory.“ Trápia ho zmenené medziľudské vzťahy. Podľa neho s príchodom demokracie odišla solidarita.
„Polovicu života som prežil v končiacom socializme, polovicu v rannom začínajúcom kapitalizme. Dúfam, že sa dožijem ďalších 25 a svet bude lepší a krajší.“
Prečítajte si tiež Chcel som ísť na pohreb, no eštebáci ma nepustili
