DOLNÝ KUBÍN. „Medzi najstarším a najmladším synom je 14 rokov rozdiel,“ hovorí Peter Drozd z Dolného Kubína. „Prvý sa v škole učil básničku Radujme sa, deti, leninské oko svieti. Druhý, narodil sa začiatkom októbra 89, sa ako štvrták pýtal, kto je to Lenin.“
V novembri 1989 mal Peter Drozd 39 rokov. Pracoval v SEZ ako vedúci vývojový pracovník. „My, veriaci, sme sa angažovali ešte pred revolúciou. Išlo nám hlavne o náboženskú slobodu. Neskôr sme sa dali dohromady aj s ľuďmi, ktorým zas nebolo jedno, ako zriadenie funguje.“
Drozd bol prvým rečníkom, ktorý vystúpil 27. novembra na Hviezdoslavovom námestí na generálnom štrajku. „Nebol som zvyknutý rečniť, prejav som si preto napísal na papier. No ľudia kričali, že bez papiera, tak som ho musel odložiť. Ruky sa mi triasli, ale zvládol som to. Zdôraznil som, aby sme si vážili, že sme prvýkrát prišli na námestie slobodne, bez donútenia.“
Za najväčší výdobytok Nežnej revolúcie považuje slobodu. „Tesne pred revolúciou, 2. novembra, mi v Rakúsku zomrel birmovný syn. Chcel som ísť na pohreb, no eštebáci ma nepustili. Mnohí stále hovoria, ako dobre bolo za socializmu. Možno v tom, že sme boli všetci zhruba na rovnakej úrovni, aj keď biednej.“
Dovoliť aktívnym pracovníkom ŠTB pracovať na vedúcich postoch aj po páde režimu považuje Peter Drozd za chybu, privatizáciu podnikov za krádež, nepasuje mu prílišný materializmus.
„Zabúda sa na ľudské hodnoty, o ktoré sme bojovali. Najmä spravodlivosť. Myslím si, že poctivo odvedená práca by mala byť odmenená spravodlivou mzdou. Tristo eur mesačne nepovažujem za spravodlivú mzdu. Rovnako nie je spravodlivý plat poslancov alebo sudcov. Tí, ktorí nepracujú, hoci by mohli, sú na tom v konečnom dôsledku oveľa lepšie ako mnohí živnostníci, ktorí pracujú celé dni.“
Prečítajte si tiež Milan Galanda: Boli sme mladí, slobodní a naivní
