DOLNÝ KUBÍN. Zájď radšej krásnej do prírody, bohačky na kvety i plody, v jej svätú divotvornú tíš, hoc najskrytejšej do samoty, ba medzi hluché ploty – a uvidíš, jak dostatoční ste si spolu. Návštevníkov Florinovho domu v týchto dňoch víta Hviezdoslav.
Niektoré stromy zmizli
Časť novej výstavy Krásy a vzácnosti oravskej prírody patrí chráneným územiam. „Informácie pribúdajú, kritériá sa prehodnocujú, takže aj v tejto oblasti dochádza k zmenám,“ povedala na minulotýždňovej vernisáži botanička Oravského múzea Oľga Removčíková.
„V prípade Chránenej krajinnej oblasti Horná Orava napríklad mnohých prekvapuje zonácia. Celé územie je rozdelené do zón s určitým stupňom ochrany. V súvislosti so vstupom do Európskej únie sa zas stretávame s chránenými vtáčími územiami a chránenými územiami európskeho významu. Z hľadiska prírodovedeckej a ochranárskej a praxe sú rovnocennými kategóriami ako klasicky známe parky, oblasti či rezervácie.“
Výstava prináša aj aktuálny zoznam chránených stromov na Orave, dokopy ich je 29. Najčastejšie je zastúpená lipa, nasleduje dub, brest, smrekovec, jaseň, buk a tuja západná.
„V niektorých lokalitách už chránené stromy nenájdeme, a to z rôznych dôvodov,“ upozorňuje botanička. „Spomeniem topole v Oravskom Podzámku alebo jaseň pri lesnej správe v Párnici.“
Vzácne preparáty
Vlk, rys a medvieďatko čakajú návštevníka v najväčšej výstavnej miestnosti. „V depozite máme dve medvieďatá,“ hovorí botanik a zoológ Peter Tomáň.
„Jedno z nich pred niekoľkými rokmi zrazila Oravka, preparát je inštalovaný v loveckom salóne na Oravskom hrade. Toto staršie zrejme uhynulo.“
Nielen les, ale aj lúku, močiar a rašelinisko inštalovali pracovníci múzea vo Florinovom dome. Pripraviť verné trojrozmerné prostredie nie je malina ani pre odborníkov. „Vďaka dlhoročnej práci ho máme v očiach. Druhá vec je, že nie všetko sa dá vysušiť alebo preparovať. Dôraz kladieme na charakteristické, dostupné a ľahko konzervovateľné prírodniny, ktoré na prvý pohľad naznačia, o aké prostredie ide.“
Výstava potrvá do 7. decembra. „Keď sa zamyslíme nad tým, s čím sa v prírode stretávame, nie sú to vždy len krásy,“ hovorí Oľga Removčíková. „Možno niekedy urobíme výstavu o tom nepeknom, čo človek v prírode necháva, aby sme si viac vážili to, čo sme dostali bez nášho pričinenia.“
