ZUBEREC. „Tento rok je to už štvrtý kamarát. Mnohí, ktorí milujú hory a strávia v nich veľa času, odchádzajú nespravodlivo skoro,“ povedal zlomeným hlasom Vladimír Zboja, horolezec, Jánov dlhoročný kamarát a spoločník na horách. „Jano bol jeden z nás, miloval hory. Keď chodievame hore, počítame s tým, že smrť je našou spolucestujúcou. Ale keď príde takáto správa, vždy zabolí. Ja len dúfam, že Jano nám vybaví vždy dobré počasie v horách.“
Na poslednú rozlúčku prišli desiatky profesionálnych aj dobrovoľných horských záchranárov, ku ktorým Ján patril. Okrem príbuzných a záchranárov dali horolezcovi posledné zbohom vojaci, keďže Ján bol profesionálnym vojakom, stovky kamarátov, známych, ľudí z dediny, bývalí spolupracovníci, milovníci hôr. Na pohrebe boli aj členovia osudnej expedície v Himalájach. Pochovali ho v rodnej dedine, Zuberci, pod horami, ktoré tak miloval.
Obrovský smútok
„Pod Roháčmi zavládol veľký smútok, lebo odišiel jeden z nás,“ povedal Rastislav Šroba, vedúci oblastného strediska Horskej záchrannej služby Zverovka. „Janko bol dobrý, stále usmiaty a veselý chlap, ktorý žil celým srdcom pre hory. Hoci zoceľujú naše charaktery, pri strate takéhoto blízkeho priateľa a druha sa žiaden z nás neubráni slzám.“
Ján Matlák roky pôsobil ako profesionálny vojak v Liptovskom Mikuláši. Do rodného Zuberca sa vrátil pred niekoľkými rokmi.
„Pred každou cestou ma navštívil, rozprával, čo všetko podniká, aby výpravu zabezpečil, ako zháňa peniaze, prostriedky pre seba, svojich spoločníkov,“ spomínal na Jána v kázni František Rábek, ordinár Ozbrojených síl a ozbrojených zborov. „Keď sme sa lúčili, prosil ma, aby som na nich pamätal. A potom prišla tá neočakávaná a veľmi smutná správa. Hoci nás jeho nečakaný odchod zarmucuje, je tu oprávnená nádej že aj on, hoci nedosiahol túto osemtisícovku v Himalájach, dosiahol najvyšší cieľ, aký človek môže dosiahnuť - večný domov Nebeského Otca.“
Úcta a pokora
S kamarátom sa na cintoríne lúčili aj členovia klubu James. „Bola to nečakaná lavína, kde o živote a smrti nerozhoduje opatrnosť, ale šťastie, náhoda, osud.“
Po neúspešnom výstupe na Annapurnu v roku 2005, na ktorej bol s Jánom aj Vladimír Švancár, horolezec z Oravy povedal: „Jasné, že nás mrzel nedokončený výstup. Ale boli sme živí, hoci nie celkom zdraví. Správne rozhodnutia sú aj o pokore.“ Práve Ján Matlák sa totiž necelých tridsať metrov pod vrcholom desiatej najvyššej hory sveta rozhodol, že nejdú riskovať a najrozumnejšie bude vrátiť sa. A práve takto si ho zapamätajú všetci, ktorí ho poznali. Ako veľkého milovníka hôr, ktorý k nim však mal úctu a pokoru a na každej expedícii pozeral v prvom rade na bezpečnosť svojich spoločníkov.
K tragédii v Nepále došlo v utorok 14. októbra. Desaťčlenná slovenská expedícia s jedným Čechom bola v osudný večer v základnom tábore. Ôsmi horolezci sedeli v spoločenskom stane, Ján Matlák s Vladimírom Švancárom spali vo vlastných malých stanoch, keď sa z hôr nad nimi začali spúšťať lavíny. Jedna zasiahla aj základný tábor. Zo zasypaného veľkého stanu sa horolezcom podarilo vyhrabať. Ján s Vladimírom, žiaľ, také šťastie nemali. Vladimíra Švancára pochovali v rodnom meste vo štvrtok.
